V tvárnej usadenine histórie

Sme v Istanbule takmer na konci 16. storočia písaného podľa kresťanského kalendára. Sú to však práve moslimovia, ktorí túto dobu prežívajú s mimoriadnou bázňou. Na zimu letopočtu 1591, kedy sa behom pár dní odohráva náš príbeh, totiž pripadá tisíci rok hidžry: odchodu proroka Muhammada z Mekky do Jasribu (Mediny). Lunárny kalendár islamu sa teda dožíva prvej tisícročnice.

V tento významný čas vládne Osmanom sultán Murat III. Mocný padišach – Útočisko Sveta a Pilier Zeme –, ktorý má vcelku silne pozitívny prístup k pokroku a modernosti. Vidno to napríklad aj na úrovni maliarskeho umenia. Sultánove iluminátorské dielne práve prežívajú najväčší kvalitatívny rozkvet, pričom sa dokázali oslobodiť od pôvodných perzských, čínskych, mongolských aj arabských vplyvov. Môžeme teda hovoriť o „tradičnej“ osmanskej škole.

Avšak práve nastupujúce nové myšlienky zasejú v ovzduší tohto významného sviatku silný rozkol do osmanskej miniaturistickej tradície. Čoraz hlasnejšie sa totiž povráva čosi o tom, že pri tejto príležitosti sultán poveril svojich kaligrafov a iluminátorov zhotovením akejsi dosiaľ nevídanej knihy. Vraj v nej má byť použitá metóda zobrazovania rozšírená v krajinách nevercov – západných Frankov, ktorí ju nazývajú perspektívou. Týmto nezvyčajným spôsobom sa údajne dajú stvárniť ľudia, zvieratá, stromy i celý svet v skutočnej, konkrétnej, jedinečnej, sebe vlastnej podobe a nie tak, ako dokonalé univerzum vidí jediný všemohúci Boh! Práve k Jeho videniu sa po stáročia snažia priblížiť starí orientálni majstri iluminátori, pre ktorých bolo najvyšším požehnaním, ak na nich On zoslal v starobe blaženú slepotu.

Napodobňovanie kacírskeho umenia franských „džaurov“ je v tomto zmysle vysloveným rúhaním, a preto radno čakať prudkú búrku hnevu a vlnu rozporu nielen medzi ustálenými autoritami majstrov miniaturistov, ale i v istanbulských uliciach. Po dvoch hrôzostrašných vraždách očividne priamo súvisiacich s pripravovanou sultánovou knihou sa veci skutočne dávajú do pohybu. Dokáže vezírov sekretár, kníhviazač Kara, ktorý sa po dlhých dvanástich rokoch v diplomatických službách práve vrátil do Istanbulu, rozlúštiť túto záhadu? Dolapí nebezpečného vraha a konečne i na dôvažok získa srdce milovanej krásky Şekűre? Zložitý rébus bude spolu s ďalšími neľahkými otázkami v celosti vyjavený až v poslednom dejstve tejto dychvyrážajúcej historickej polyfónie.

Jeden hlas nestačí

Zvlášť v prípade zoširoka poňatého a starostlivo skomponovaného diela postmoderny, ktorého autorom je Orhan Pamuk. Zdatný znalec osmanských historických reálií preto s príznačnou noblesou necháva mimoriadne štedrý priestor pre rovnú dvadsiatku rozprávačských hlasov. Typicky východne pestrofarebná interpretačná zmes, kde nie všetko musí prísne podliehať pevnej logike neúprosnej reality, ponúka vskutku značný počet pohľadov, akými na seba i okolitý svet mohla nazerať súdobá osmanská spoločnosť. Autor ju takýmto spôsobom zachytáva v priečnom reze cez hádam všetky sociálne vrstvy. Element konkrétnej doby nie je v danom čase zakonzervovaný, ale, takpovediac s citom, včlenený do mohutnej historickej špirály. Preto môžeme fascinovane sledovať, ako sa (daná) prítomnosť rozpúšťa v hmlách minulosti, kde sa konkrétny príbeh mení v rozprávku, aby sa k nám znovu vrátil v podobe krásne iluminovanej nemennej legendy.

Kde by aj náhodou bledli iskrivé farby, tam prichádzajú na pomoc kvetnaté slová, ktorých má Orhan Pamuk skutočne nadostač. Pritom treba zdôrazniť, že i napriek ich zvýšenej hustote nimi nezvykne plytvať. V typicky pomaly tikajúcom rozprávačskom tempe tak nájdeme rozmanité obrazy podmanivo podfarbené nápaditými prvkami v podobe historickej subjektivity prepojenej s bohatými životmi jednotlivých (reálnych i fiktívnych) zúčastnených, elegantného humoru či väčšej než malej miery nádherne sladkobôľnej melanchólie, ktorá naozaj pohladí rozjatrené city. A vlastne je to výnimočný dar, byť svedkom toho, ako vie aj ukrutný čas razom zvláčnieť tak, že i žmurknutie oka naraz trvá viac než ľudský vek. Stáva sa to. Naozaj to ide, ale iba vtedy, keď hovorí Orhan bey. Vždy sa oplatí zažiť to opakovane.

Orhan Pamuk: Jmenuji se Červená

Preklad, vysvetlivky, doslov: Petr Kučera

Argo, 2007, 2008

504 strán

Zobraziť diskusiu (0)