Rozpad malých svetov
Sme v bližšie neurčenom maďarskom zapadákove počas nejakého neveľmi spresneného letopočtu. V bezútešnom kraji bývajú skoré šero a tma sprevádzané monotónnym hukotom vetra a chladnou sprchou ustavičného dažďa. V chátrajúcej hospodárskej usadlosti prežíva zopár posledných stroskotaných existencií. Sú kvárené beznádejou, absenciou nejakého schodného východiska z tvŕdze či núdznou sociálnou situáciou, ak už nie prítomnosťou očividnej biedy. Týmito faktormi sú podmienené aj ich náročné vzájomné vzťahy, ktoré môžeme v ucelenej miere nazvať nepríjemnými, v podstate neveľmi priateľskými či vyslovene nevraživými. Deň za dňom, bez vyhliadky na zmenu, odtikáva ich mizerné živorenie.

Znenazdajky sa však objavuje svetlo na konci tunela. Obyvatelia osady ho zahliadnu v nečakanom navrátilcovi Irimiášovi, ktorý ich má spolu s poskokom Petrinom vyviesť z nekonečného tápania v temnotách smerom k vytúženému žiarivému blahobytu. Osadníci omámení rajskou vidinou sa vydajú na pochod. Pokorne kráčajú v Irimiášových stopách v ústrety nasľubovanému bohatstvu, pričom reálny cieľ ich púte sa s fatamorgánou zlatého Eldoráda napokon obíde o pár miliónov svetelných rokov. Pokiaľ v Krasznahorkaiho košatom rozprávaní začnete ako jednu z možných interpretácií tušiť groteskne pokrivený, trpký obraz (post)totalitnej spoločnosti vyciciavanej populistickými parazitmi, ste, bohužiaľ, na veľmi správnej adrese.

Z tohto uhla pohľadu by sme autorov debut mohli označiť za skutočne vizionársky, keďže nám napríklad (veď buďme celkom konkrétni, prečo aj nie?) našu i maďarskú aktuálnu spoločenskú situáciu pripomína mimoriadne príznačne. László Krasznahorkai vytvoril z takpovediac hermeticky odizolovaného mikrosveta drsne parodizujúci obraz nepoučiteľného ľudstva ochotného donekonečna krepčiť s čertom-diablom, keď mu nasľubujú pečené holuby padajúce z nebies rovno do úst. Len aby dobre bolo, hoc nám aj dve pridajú, keď nám dvadsať zoberú.

Od začiatku jasno
László Krasznahorkai patrí k tým tvorcom, ktorí majú svoj výraz presne zadefinovaný už od prvých krokov. Jeho nezameniteľný rukopis je ľahko rozpoznateľný najmä podľa typicky dlhých viet často našponovaných na únosnú medzu. Pritom nejde o žiadne samoúčelné exhibionistické cvičenie. Pravdou je pravý opak. Autorova výborne vycizelovaná forma má patričnú hĺbku, kde počas niekoľkých riadkov neraz dochádza k doslova viaczmyslovej čitateľskej aktivite. Dominuje vláčne, ale nie únavné rozprávačské tempo s bizarne príťažlivou atmosférou. Jej hypnotická uhrančivosť dokáže silne vtiahnuť, pohltiť a čarovne urieknuť. Zvlášť v organickej kombinácii s prepracovaným psychologickým pozadím, útrpným humorom, prvkami absurdity či dotykom nadprirodzena.

Hoci text ako celok môže vyvolávať akési zlovestné vibrácie s prevažujúco nevľúdnou emocionalitou, napriek tomu zostáva transparentne čitateľný. Dokonca vyložene chytľavý, ak sa dokážeme naladiť na autorovu zo všetkých stránok svojráznu tvorivú vlnu. Hľadačom literárnych nevšedností ho preto radno len odporučiť.

László Krasznahorkai: Satanské tango

BRAK, 2023

Preklad: Tímea Beck

360 strán

Zobraziť diskusiu (0)