„Nikto by sa nemal sťažovať, keď sa má tak dobre, to je urážka tých, čo nič nemajú.“ (str. 144)

„V dnešných časoch sa ľudia spolu rozprávajú, ale nič si nevravia.“ (str. 51)

Je ťažké stručne a jednoznačne charakterizovať Klub nenapraviteľných optimistov z dejovej stránky. Dalo by sa povedať, že je to príbeh Michela Mariniho – chlapca, ktorý žije len pre stolný futbal, rokenrol a kvalitnú literatúru. Michel raz v bistre, do ktorého chodieva s kamarátmi, narazí na klub politických utečencov z rôznych kútov východnej Európy. S jedným z nich sa dá do reči a toto stretnutie výrazne ovplyvní nasledujúce roky jeho života.

„Deťom sa nerozpráva, čo sa stalo predtým, ako sa narodili. Najprv sú príliš malé na to, aby tomu porozumeli, potom sú príliš veľké na to, aby počúvali, potom nemajú čas a potom je už príliš neskoro. To patrí k rodinnému životu. Žijeme vedľa seba, akoby sme sa poznali, ale nič o sebe nevieme. Dúfame v zázraky dané pokrvnosťou: v nemožný súlad, v absolútnu dôveru, vnútorné splynutie. Uspokojujeme sa upokojujúcim klamstvom svojho príbuzenstva.“ (str. 28 – 29)

Rovnako by sa dalo povedať, že Klub je román o mužoch, ktorých spájajú ťažké životné osudy emigrantov a láska k šachu. Sú to muži, ktorí rezignovali pri myšlienke, že ešte niekedy uvidia svoju vlasť a rodiny, ktoré museli zo dňa na deň – a bez rozlúčky – nedobrovoľne opustiť. Ostal im len trocha zatrpknutý optimizmus, ktorý im pomáha preniesť sa cez prázdno v ich duši.

„Mám problém s logikou. Nikdy som nepochopil, ako človek môže niečo povedať a robiť presný opak. Prisahať, že niekoho miluje, a zraňovať ho, mať priateľov a zabúdať na nich, považovať sa za jednu rodinu a ignorovať sa ako cudzinci, hlásiť sa k veľkým zásadám a neriadiť sa nimi, tvrdiť, že verí v Boha, a konať, akoby neexistoval, považovať sa za hrdinu a správať sa ako hajzel.“ (str. 137)

A možno je Klub knihou o zložitej a zmätočnej politickej situácii v Európe šesťdesiatych rokov, o vojne v Alžírsku, o láske a priateľstve, o odchodoch a opätovných stretnutiach, o vplyve komunizmu na život režimu nepohodlných ľudí... Takéto množstvo tém a motívov môže na prvý pohľad pôsobiť nesúrodo, ale v konečnom dôsledku dáva dovedna dokonalú mozaiku nie až takých dokonalých životov hlavných protagonistov.

„Individuálne slobody sú iba ilúzie a chiméry. Načo ti je možnosť slobodne hovoriť, čo si myslíš, ak máš mizerný plat a žiješ horšie ako pes? Môžeš sa vyjadrovať, máš takzvané základné slobody pseudodemokracie, ale tvoj život je o ničom. Boli tu revolúcie a vojny. Vlády padali. Ale nič sa nemení. Bohatí ostávajú ďalej bohatí a chudobní rovnako chudobní. Stále sú vykorisťovaní tí istí.“ (str. 66)

„Priateľstvo nestojí za nič, kým nie je silnejšie ako akékoľvek presvedčenie.“ (str. 522)

Klub nenapraviteľných optimistov patrí k románom, ktoré som si pomenoval ako epizódkové. Nemajú jednoznačnú dejovú líniu, ktorá by sa príbehom vinula od začiatku do konca, ale skladajú sa z drobných epizód, ktoré sa väčšinou neviažu striktnou príbehovou postupnosťou. Tieto romány zvyčajne zobrazujú dlhý časový úsek života postáv – niekoľko mesiacov alebo až rokov – a rozpísať toto obdobie dopodrobna by pre príbeh nemalo absolútne žiadny zmysel. V jednotlivých epizódach sa zdôraznia len významovo dôležité momenty a čitateľ tak nie je zahltený vatou nepodstatných skutočností. Tento typ kníh vo všeobecnosti nekladie dôraz na prílišnú dynamickosť a gradáciu, zameriava sa skôr na psychologické aspekty príbehu a hlavne na kvalitné vykreslenie postáv. Práve Klub je ideálnym príkladom toho, ako sa dá napísať perfektný román hlavne vďaka uveriteľným postavám, vycibrenému jazyku, zaujímavým dobovým reáliám, atmosfére a výraznému sociálnemu presahu. Takýto príbeh nemôžeme označiť za nudný napriek tomu, že neoplýva extrémnym napätím. Pri Klube by sme však mohli hovoriť o náznakoch dejovej línie, aj keď len v akejsi „metateoretickej“ rovine: definuje ju život, plynúci na pozadí toho, čo bolo vyslovené, so svojimi vzostupmi a pádmi, ktorý dokonale charakterizuje tempo celého románu a prepája postavy pavučinami vzťahov, stretnutí a myšlienok.

„To najhoršie máme ešte len pred sebou. Užívajme si to, čo máme teraz.“ (str. 351)

S prekvapením som si po čase uvedomil, že čím menej strán mi do konca knihy zostávalo, tým viac som chcel, aby sa jej príbeh neskončil. Myslím, že takto sa spozná kvalitný román – keď sa s ním jeho čitateľ zžije a stotožní natoľko, že nechce dôjsť po poslednú bodku za posledným slovom. Bol by schopný čítať ho možno aj donekonečna, lebo sa v spoločnosti hlavných hrdinov cíti príjemne, tak ako v spoločnosti dobrých priateľov, ktorých ťažko opúšťa a rád sa k nim opakovane vracia. Čitateľ prijme román za svoju druhú realitu (v ktorej síce nemá možnosť ovplyvniť dej) a cíti, že k nemu príbeh, neodvratne zažratý v mysli, patrí a že on sám patrí k nemu – stal sa jeho súčasťou.

Nesnažte sa čítať Klub nenapraviteľných optimistov rýchlo. Dávkujte si ho po malých častiach a možno sa pre vás nestane len ďalšou prečítanou knihou, ale nezabudnuteľným zážitkom.

„Jsou knihy, které by měl mít člověk zakázáno číst příliš brzy. Pak se s nimi mine nebo se ho nedotknou. Stejné je to i s filmy. Měla by na nich být nálepka: Nevidět nebo nečíst, dokud něco neprožijete.“

Jean-Michel Guenassia: Klub nenapraviteľných optimistov

Preklad: Aňa Ostrihoňová

Premedia, 2016

Zobraziť diskusiu (0)