Práve poľská reportážna škola býva mnohými odborníkmi považovaná za najlepšiu a najsilnejšiu na svete. Svoje si k tomu jednoznačne bude mať čo povedať i Jacek Hugo-Bader, poľský reportér, novinár a dokumentarista. Od začiatku osemdesiatych rokov bol aktívne činný v demokratickej poľskej opozícii, v deväťdesiatych rokoch pôsobil hlavne v denníku Wyborcza, s ktorým je spätý prakticky dodnes.

Jeho vynikajúci text s názvom Kolymské denníky, do slovenčiny výborne preložený Patrikom Orieškom, už pred nejakým časom rozšíril rady Prekliatych reportérov.

Kolyma na ďalekej ruskej Sibíri. Územie takmer deväťkrát väčšie než Poľsko, teda plocha veľká asi ako tretina Európy. Prírodné bohatstvo takmer nevyčísliteľnej hodnoty: tretina svetovej produkcie zlata, najväčšie svetové náleziská striebra, nedozerné množstvo surmy; zvláštnej rudy obsahujúcej takmer všetky vzácne prvky Mendelejevovej chemickej sústavy, zatiaľ príliš nevyužívané a nie celkom presne geologicky zmapované zásoby ropy a zemného plynu. Okrem toho najväčšie svetové povrchové bane na diamanty v susednom Jakutsku. K tomu treba pridať extrémne podnebie s krátkym, dusným, ale premenlivým letom a nepredstaviteľne mrazivou zimou. Ročný teplotný rozdiel len na tomto jedinom mieste na planéte prekračuje 100 ºC. Práve tu nájdeme aj celoročne obývané sídlo s rekordne najnižšou nameranou teplotou na zemeguli.

Už len z tohto musí byť jasné, že toto sa s predstavami o turistickom raji ani zďaleka nespája. Nuž, ak niekde nemôže byť raj, ešte vždy to veľmi dobre môže byť jeho pravý opak. Žiaľ, presne to je i prípad Kolymy. Práve tu bola najvýchodnejšie položená a zrejme i najhustejšia sieť gulagov: sovietskych pracovno-nápravných kolónií, ktorých sa podľa dostupných údajov len v tejto oblasti nachádzalo asi stošesťdesiat. Ich najväčšia „sláva“ je spojená hlavne s obdobím totálneho stalinského teroru, keď v týchto vyvražďovacích pracovných táboroch, rozmiestnených po celom vtedajšom Sovietskom zväze, mizli doslova celé národy. Počty ľudí, ktorí prešli gulagmi a zomreli v nich, sa líšia a pravdepodobne už nikdy nebudú celkom upresnené. I najminimálnejšie čísla sú však také obludné, že popri nich aj náckovia vyzerajú ako pomerne slušní občania.

Práve do týchto končín sa teda jedného dňa Jacek vyberie. S batohom obsahujúcim len nevyhnutnú výbavu pristane v Magadane. Mesto na brehu Ochotského mora je nultý, východiskový bod nechválne známej Kolymskej magistrály, ktorá spája Magadan s viac než dvetisíc kilometrov západne vzdialeným Jakutskom. Domáci ju volajú jednoducho Cesta a hovoria o nej ako o najdlhšom cintoríne sveta. Tu pobýval i jeden z najznámejších kronikárov gulagu – Varlam Šalamov – Jacekov obľúbenec, odpykávajúc si svoj nekonečný trest. Po jeho stopách sa Jacek vydáva na tridsaťdňovú odyseu z jedného konca Cesty na druhý.

Nechce však písať o táboroch, červenom terore a tyranii. V prvom rade cestuje s otvorenými očami a všíma si to, čo existuje teraz. Postupuje pešo, prestupuje z auta do auta, z nákladiaka do nákladiaka. Zastavuje sa, zhovára sa, zapisuje, vníma, vstrebáva i zhusta fotografuje. Jacek disponuje istou neoceniteľnou prednosťou: má rád ľudí takých, akí sú, a tak k nim aj pristupuje. Preto si pred ním každý raz-dva otvorí srdce a vyleje dušu. A on sa im poľahky dostáva „na kobylku“, preniká k nim celom blízko, neraz až nepríjemne blízko. To vtedy, keď s nejedným „poputčikom“ – sprievodcom na ceste – vypije neraz sto gramov vodky. K príslovečnému ruskému opileckému cirkusu je potom už iba na skok. Hlavne však zhromažďuje materiál a zaznamenáva mnohé o Kolyme a jej ľuďoch. Čo deň, to cenný report zachytávajúci osudy takej bizarnej a svojráznej spoločenskej zmesi, akú možno stretnúť asi len v takýchto ťažkých podmienkach.

V tridsiatich cestovateľských zastávkach sa tak zíde vskutku veľká pestrosť ponímajúca čokoľvek od Šalamovových pamätníkov cez potomkov bývalých zekov, politických trestancov až po ľudí z „blatného“ zločineckého podsvetia. A tiež nechýbajú všetci ostatní: legálni aj ilegálni zlatokopi, pustovníci, skrachovanci, čudáci, dobrodruhovia, všemohúci oligarchovia, vplyvní politici, obchodníci z Kaukazu, arménski podnikatelia, japonskí turisti, stúpenci pravoslávia, islamu či vyznávači šamanizmu z radov pôvodných sibírskych etník a tak podobne. Vskutku riadna koláž najrôznejších existencií, ktorých zjednocujúcim prvkom je, žiaľ, nechválne povestný alkoholizmus, zvlášť vypuklý hlavne u Rusov. (Toto vážne precíť, tu byť moslim je priam požehnanie, i keď dá sa eventuálne zvoliť aj taká možnosť, že teda radšej tu vôbec nebyť.)

Jacekov štýl je v každom prípade parádny. Živelný, svižný, rýchly a dynamický. Správne obšírne uvravený, ale bez otravných zbytočností, namierený priamo k podstate. Nechýba mu potrebný postreh so zmyslom pre drobné detaily. Je v tom zastúpený drsný živočíšny humor i jadrná, ale srdečná úprimnosť. Jacek nezaostruje iba na ľudí. Neraz to logicky strihne i k samotnej prírode. Neľútostná tajga, zradné hory, divé rieky, zima s neúprosnými mrazmi, víchricami a nekonečnou snežnou bielobou tvrdo skúšajú kolymských obyvateľov. I v dvadsiatom prvom storočí tu existuje zlatokop sprevádzaný verným psom, ktorým v pätách ticho kráča obávaný šatun, desivý medveď-ľudožrút. Občas je to teda o tom, „kto z koho“, inak to nemôže byť. To je už taký osud, ako vravievajú Rusi.

Jacek putuje súčasnosťou, ale na minulosť vonkoncom nezabúda. K jednotlivým zastávkam i rozhovorom s miestnymi preto akoby na okraj, ale dôrazne pridáva i pomerne podrobné historické fakty a skutočnosti. Len aby sa vedelo a nezabudlo na to, kde sme a o čo tu išlo. Toto mimoriadne funkčné prepojenie cestopisnej reportáže a historickej faktografie patrí k najsilnejším prvkom Jacekovho textu. V niektorých prípadoch neraz pomerne deziluzívneho, bezútešného, občas riadne vyslopaného, ale vždy nanajvýš bezprostredného a úprimného. Výborne to lezie do hlavy a rovnako dobre to môžu čítať svetobežníci aj domasedi. Jedným i druhým to určite len a len prospeje.

Jacek Hugo-Bader: Kolymské denníky

Absynt, 2017 (edícia Prekliati reportéri)

Preklad: Patrik Oriešek

352 strán

Zobraziť diskusiu (0)