Podobne ako v Okultaci, aj v aktuálne recenzovanej zbierke Barron otvorene priznáva inšpiráciu otcom kozmickej hrôzy H. P. Lovecraftom a naznačuje cestu, ktorou sa tento subžáner môže uberať. Čitateľ môže očakávať neopísateľné entity z ďalekého vesmíru či iných dimenzií, ktoré ukrýva len tenká vrstva reality a podobne ako Lovecraft, aj Barron sa sústredí na špecifický región – Olympijský poloostrov v americkom štáte Washington.

Barronovi hrdinovia (hrdinky nájdeme len v dvoch poviedkach z deviatich) sa pohybujú viac na okraji spoločnosti než v jej centre a s okolím ich spája len minimum sociálnych väzieb. Platí to bez výnimky pre osamelých bodyguardov, neuznaných spisovateľov a učiteľky na výlete pri jazere, ako aj pre drevorubačov a profesionálnych lovcov trofejí v 20. rokoch 20. storočia.

Poviedky v prvej polovici zbierky čerpajú námety najmä z okultných praktík a lokálnych strašidelných príbehov, pričom spojenie prírody a indiánskych legiend evokuje atmosféru diel Stephena Kinga (napr. Cyntoryn zvieratiek). Na rozdiel od „kráľa hororu“ sa však Barron neponára do hlbín ľudskej psychiky a sústredí sa na postupné zhutňovanie napätia a atmosféry nebezpečenstva. Tieto postupy najlepšie odráža Blackwoodův synek, v ktorom nič nie je tým, čím sa zdá (predovšetkým nie ohlasovaný lov na jeleňa) a štvrtá poviedka v poradí Mrchožravá božstva na výšinách svých, venovaná jednej starej vlčej kožušine.

„Nehraju si na to, že mám pravdu, milý příteli. Ale v našem světě existují trhliny. Tyto trhliny obydlují... divy, o nichž se našim filozofickým systémům nikdy ani nesnilo.“ (Jizva, str. 197)

Vo zvyšných poviedkach, počínajúc Jizvou, Barron upúšťa od mytológií pôvodných obyvateľov a začína s budovaním vlastného mýtu lovecraftovského typu. Zatiaľ čo v prvých poviedkach sú ľudskou mysľou neuchopiteľné bytosti zatlačené do úzadia mýtmi, druhá polovica knihy ich už predstavuje ako mocné, hoci prevažne pasívne entity, ktorým slúžia vyznávači z radov ľudí. Tematiku prastarých božstiev, pochybných návodov na ich privolanie a zdanlivo ľudských poskokov skvelo spracúvajú aj Muži z Porlocku, Více tmy či Saturnův chřtán. Prehliadku mysle entity, ktorá existuje nad časom a priestorom, a zároveň poklonu Lovecraftovi zas ponúka Vastace.

Laird Barron v zbierke Ta nádherná věc, jež na nás všechny čeká zaujme premyslenou kombináciou civilného jazyka a slangu, ako aj zdanlivo pomalými rozjazdmi textov, ktoré zväčšujú očakávania čitateľa. Potom stačí hoci jediná zmienka o veciach, ktoré sa vymykajú „normálu“, vrstvenie hrôz naberie na intenzite a vrcholí ak nie prekvapivým, tak aspoň nie gýčovým záverom.

Jediným mínusom hororovej zbierky tak paradoxne ostáva jej monotematickosť. Lovecraftovský horor má už z podstaty svoje mantinely, a hoci Barron úspešne využíva jeho možnosti a variácie a čitateľ sa nudiť nebude, v závere knihy sa môže dostaviť pocit repetitívnosti.

Vysokej kvalite textov to však nijak znateľne neuberá a Tu nádhernou věc môžeme považovať za vyčerpávajúcu odpoveď na otázku pokračovania lovecraftovskej tradície.



Ta nádherná věc, jež na nás všechny čeká
Gnóm, 2017
Laird Barron

Preklad: Jakub Němeček

Zobraziť diskusiu (0)