Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

​Kto nám povie, ako žiť?

Vydavateľstvo Inaque prináša na slovenský knižný trh aj preklady kníh zabudnutých či menej známych autorov. Patrí k nim aj Paula Fox, ktorej novelu Zúfalé postavy právom prirovnávajú k takým skvelým dielam, ako je napríklad Veľký Gatsby od Fitzgeralda. Hoci ide o knihu zo sedemdesiatych rokov, štýlom pripomína tvorbu Jazz Age, no zároveň je veľmi aktuálna aj dnes. Nadčasová novela Zúfalé postavy je sondou do životov ľudí, ktorí žijúc vo svojej bubline hojnosti akoby nevnímali nielen okolitý svet, ale ani samých seba.


Manželia Otto a Sophie Bentwoodovci bývajú v New Yorku, v práve sa meniacej štvrti Brooklyn. Obaja majú krátko po štyridsiatke, sú bezdetným párom žijúcim si na vysokej nohe. Otto je právnik a Sophie prekladateľka, ktorej sa však pracovať už ani veľmi nechce, lebo veď to môžu urobiť aj iní…

„‚(…) Robíš na niečom?‘ ‚Nie, odmietla som, zdalo sa mi to zbytočné. Je toľko ľudí, ktorí to spravia lepšie ako ja. Poslali mi na preklad román, ale nerozumela som mu ani vo francúzskom origináli. Rozčuľovalo ma to. Navyše, nemusím pracovať.‘“ (s. 24)

Už v úvode sú čitatelia vtiahnutí do víru newyorskej smotánky, plnej povrchných vzťahov a plytkých rozhovorov, ktoré majú snahu javiť sa ako intelektuálne. V novele postupne dochádza nielen k stretu dvoch „odlišných“ svetov, ale aj k zobrazeniu generačných rozdielov. Na týchto „križovatkách“ autorka veľmi pekne a nenútene poukazuje na ľudské predsudky, ktoré sú aktuálne aj po päťdesiatich rokoch od vydania knihy, na to, ako škatuľkujeme, odsudzujeme, hodnotíme, a to len na základe toho, čo vidíme na povrchu.

„Dvere sa otvorili a Otta zasiahol výbuch zmätených rečí. Mužský hlas hystericky stúpal a klesal. Sophie videla, ako jej manžel vchádza a nasleduje ho mladý černoch mávajúci rukami. Hlavu mal tak veľmi zaklonenú, že bol malý zázrak, že mu z nej nespadla toka s leopardím vzorom. Jasnočervený šál, ktorý mal prestrčený cez náplecník na vojenskej košeli, sa ťahal za ním. Sophie pred očami defilovali krátke scény krádeže a vraždy. Objavili sa a zmizli ako diapozitívy premietnuté na plátno.“ (s. 93 – 94)

Text je pomerne krátky a zomknutý, dej sa odohráva v priebehu niekoľkých dní. Začína sa v čase, keď Sophie uhryzne túlavý kocúr, ktorého napriek manželovmu nesúhlasu kŕmila. Táto udalosť spustí lavínu niekoľkých nepríjemných nešťastí. Manželia Bentwoodovci sú zrazu nútení vyrovnať sa s rôznymi nástrahami života, čo ich do istej miery vytrhne z ich bubliny luxusu a povrchného prežívania. Hoci nejde o žiadne tvrdé skúšky, vnímajú ich veľmi citlivo, pričom Sophie považuje uhryznutie kocúrom za niečo magické, čo prinieslo do ich života smolu.

„‚Bože, ak som besná, som rovnaká ako svet, čo ma obklopuje,‘ povedala nahlas a obrovsky sa jej uľavilo, akoby konečne odhalila to, čo dokáže vytvoriť rovnováhu medzi pokojnými, viac‑menej prázdnymi dňami, ktoré strávila v dome, a temnými predtuchami, ktoré ožívali na okraji jej bytia.“ (s. 142)

Novela nám predostiera životy viacerých ľudí, ktorí prežívajú krízu identity. Nielenže sa nedokážu popasovať s napohľad banálnymi problémami, ale navyše – hoci ich život dosiaľ prebiehal pomerne ľahko – sa z nich stávajú stroskotanci v ich vlastnom svete bohatstva, ktorý odráža viac vonkajšiu prosperitu ako vnútornú hodnotu. Majúc pocit, že prišli o svoju nevinnosť a mladosť, nedokážu nájsť zmysel života a paradoxne nevedia, ako byť dospelými; sú len povrchnými schránkami prezentujúcimi svoj buržoázny dobrý vkus.

„‚Keby mi tak niekto vysvetlil, ako žiť,‘ zaúpel a pozrel sa na ňu. (…) ‚To ti nikto nepovie,‘ hlesla.“ (s. 130)

Postavy Pauly Fox nevzbudzujú sympatie a autorka sa o to ani nesnaží. Zobrazuje ich také, aké sú: egocentrické, bezohľadné, nesúcitné, komplikované… zúfalé. Ich napohľad dokonalé životy sú plné prasklín, ich vzťahy sú zastreté vrstvou neúprimnosti a pretvárky, ich bohatstvo je pominuteľné – všetky tieto drobné črty zúfalých postavičiek vytvárajú obraz spoločnosti, ktorá sa síce naoko mení, no v skutočnosti mnohé z nej pretrváva, len je to našim očiam o čosi lepšie skryté.

Krátka, dynamická a napätá novela Zúfalé postavy v čitateľoch nevyvoláva radostné pocity, zato však prináša sondu do ľudského prežívania, reflektuje spoločnosť a ponúka mnohé podnety na zamyslenie. Paula Fox píše veľmi zručne, text sa číta ľahko a to najdôležitejšie v ňom je implicitné. I tie najmenšie detaily, na ktoré sa autorka sústreďuje, majú svoju výpovednú hodnotu, avšak neretardujú text. Autorka využíva mnoho náznakov, ktoré odhalíte len pozorným čítaním, a taktiež skvelé metafory. Vďaka novele sa ohliadnete do minulosti, no zároveň si uvedomíte, že jej posolstvá majú obrovský presah aj do súčasnosti.

Inaque 2019

Zúfalé postavy

Paula Fox,

preklad: Aňa Ostrihoňová






Zobraziť diskusiu (0)

Zúfalé postavy

Zúfalé postavy

Paula Fox

Otto a Sophie Bentwoodovci žijú v meniacej sa štvrti newyorského Brooklynu. Práve si zariadili nerezovú kuchyňu a na chodníku pred domom parkuje ich Mercedes.

Kúpiť za 12,99 €

Podobný obsah

Pôžitok z esejí

Recenzie

Pôžitok z esejí

Esej ako literárny útvar zažíva v posledných rokoch boom aj mimo akademických kruhov, resp. väčšmi preniká aj do mainstreamu. Vydavateľstvá vydávajú čoraz viac zbierok esejí, neboja sa siahnuť ani po tituloch reflektujúcich viac či menej závažné spoločenské otázky, rôzne, i okrajové témy, a taktiež spisovatelia krásnej literatúry svoj talent prejavujú aj v kratších textoch či esejach. Takýmto príkladom je aj jedna z najtalentovanejších súčasných britských spisovateliek Zadie Smith, ktorej eseje nedávno vyšli vo výbornom slovenskom preklade Ane Ostrihoňovej pod názvom Voľnosť: Myšlienky, predstavy, spomienky vo vydavateľstve Inaque.

Odvrátená tvár amerického života

Recenzie

Odvrátená tvár amerického života

Rachel Kushner je dvojnásobná finalistka ceny National Book Award a jej tretia kniha Klub Mars vystrelila v USA medzi bestsellery New York Times a vyslúžila si mnoho pochvál, takže nie div, že ju na slovenský trh prinieslo vydavateľstvo Inaque v šťavnatom preklade Maríny Gálisovej.

Vyrovnať sa so stratou

Recenzie

Vyrovnať sa so stratou

Francúzska novinárka a literárna kritička Olivia de Lamberterie sa – ako uvádza – dlho „živila slovami druhých“. Šéfredaktorka časopisu Elle už roky hodnotí diela spisovateľov, za čo bola dokonca aj ocenená. Kedysi tiež mala spisovateľské ambície, no tých sa časom vzdala, až kým v jej živote nenastal zlom, kým sa jej prvá kniha nezačala takpovediac písať sama, pretože slová z nej jednoducho vytryskli.