Súhrnné dielo Milana Kunderu žiaľ neuniklo istému druhu percepcie, ktorú trochu nedbalo zobecňujeme na každú stránku popísanú za prekvitajúceho komunizmu. Táto chronická obsesia uzavrieť primárny význam dobovej literatúry takmer výhradne do prizmy kritických tirád nám totiž príliš často bráni doceniť prínos jedinečného autorského prežívania reality, ktorému spoločenské procesy slúžia čoby organická kulisa hlbšieho ideového zámeru. Iste, Kundera energicky obnažuje prvky socialistického zriadenia vo väčšine písomností a činí tak so sebe vlastnou zžieravou iróniou. Redukciou autora na ďalšieho z radu programových kritikov režimu by sme však prišli o mnohé, čo môže ponúknuť žitej skutočnosti dneška. Paradoxom je, že z tohto hľadiska škodí duch minulosti jeho dielam väčšmi, než opresívne prostriedky, ktorými disponoval v dobe ich vzniku. Niet preto divu, že Kundera cítil potrebu pripojiť k svojmu druhému románovému pokusu vysvetlivku pre tých, ktorí ho v inom svetle vidieť odmietajú:

„Tématem mých románů není kritika společnosti. Život je jinde je situován do roku 1948, do doby zešílevšího stalinismu. Ale mou ambicí nebylo kritizovat režim! Kritizovat ho v roce 1969, kdy jsem román dopisoval, by bylo nošení dříví do lesa. Téma románu je existenciální: je to téma lyrismu. Revoluční lyrismus komunistického teroru mne zajímal, protože vrhal netušené demaskující světlo na odvěký lyrický sklon člověka.“

Rešpektujme teda autorský nárok korigovať náš úsudok voči vlastnému výtvoru. Autor nie je mŕtvy, ako o tom rozhodol Roland Barthes. A jemu podobním, čo považujú umelecké dielo za pole interpretačnej gymnastiky, odporúčame štúdium Kunderovej eseje Nechovejte se tu jako doma, příteli.

Deterministické univerzum nenaplnených ambícií

Tematická línia diela Život je jinde voľne nadväzuje na autorove predchádzajúce prózy z poviedkovej zbierky Směšné lásky a román Žert. Zachytáva existenciálne položenie človeka na pozadí bytostnej požiadavky po systematickom sebaurčení v kontraste s vonkajším svetom, ktorý o podobný sentiment príliš nedbá. Dej je ohraničený životom hlavného protagonistu Jaromila, na ktorom autor demonštruje postupné budovanie lyrickej osobnosti. Keďže centrom záujmu je Jaromil, vystupujú ostatné postavy len čoby nevyhnutný prekurzor pre objasnenie okolností jeho dospievania, čo je zdôraznené mimo iného aj faktom, že nám nie sú odhalené ich mená. Nechýba im však vnútorný rozmer a čitateľ sa čoskoro dovtípi, že viac než kulisy protagonistovho vývoja predstavujú skôr konštrukčný materiál determinujúci výslednú identitu. S nevedomou bezohľadnosťou sa pokúšajú vložiť pečať vlastných ambícií a ideologických konštruktov do plastickej mysle dospievajúceho chlapca, aby sa mohli pokochať ich stelesnením. Jaromilov údel precitliveného poetu je v hrubých obrysoch načrtnutý už patetickými predstavami Maminky o počatí v lone malebnej prírody za Prahou. Omnoho pravdepodobnejší scenár neopatrnej súlože v požičanom byte by bol predsa len príliš vulgárnou štartovacou pozíciou pre budúceho Apolóna, ktorého vydalo jej telo.

Absurdná komika nedorozumenia

Kundera sa v otázke projekcie idealizovaných obsahov vnútorného sveta jednotlivcov opäť prezentuje ako prenikavý analytik hlboko zakorenenej ľudskej túžby mať svoj život spolu so všetkým, čo k nemu náleží, plne pod kontrolou. Postavy sa zúfalo pokúšajú získať vlastné miesto v realite, predovšetkým tej sociálnej. Pokiaľ ale absurdita číha podľa Camusových slov za každým nárožím, platí to rovnako aj o intersubjektívnych vzťahoch. Práve o prvky absurdity v medziľudskom kontakte javí spisovateľ mimoriadny záujem, čo dokazujú početné situácie vzájomného nedorozumenia. Neraz dosahujú takú intenzitu, až sa zdá, že konverzujúce postavy vedú tvárou v tvár iba málo súvisiace monológy. I ten najúprimnejší prehovor podlieha v poslucháčovej mysli dekonštrukčne - rekonštrukčnému procesu, pričom výsledok má pramálo spoločného s intenciou hovoriaceho. I keď je principiálna neschopnosť bezvýhradného porozumenia v základe tragická, môže na tvári nezúčastneného pozorovateľa vyvolať úsmev. Tento aspekt absurdnej komiky si Kundera veľmi dobre uvedomuje a hojne ho užíva. Román tak navonok pôsobí ako rozmarný výsmech určený všetkým verše tepajúcim narcistickým panicom. Práve umné miesenie tragického s komickým je jedným z hlavných dôvodov, prečo sa autor teší priazni širokého okruhu čitateľov. Odhaľuje svoje postavy nahé pred voyerským pohľadom publika usadeného v bezpečnej vzdialenosti od javiska, a nič netušiace ich po vzore Cervantesovom či Flaubertovom zalieva „nežným svitom komična“, zatiaľ čo sa obdivujú vznešenosti vlastných myšlienok. A Jaromil, ten sa im oddáva tuho rád:

„Píše dál a dál a čte pak po sobě s uspokojením text, jehož fantazie mu připadá krásně zběsilá. Jsem básník, jsem veliký básník, říká si v duchu a píše si to pak i do deníku: Jsem veliký básník, mám velikou senzibilitu, mám ďábelskou fantazii, cítím, co jiní necítí...“

Básnik impotentom

O to poľutovaniahodnejšie mu potom prichodí zistenie, že jeho prekrásne verše nezdobia titulné strany literárnych vestníkov, ženy neupadajú v prítomnosti temného princa do mdlôb, a ako sa zdá, ani Maminka, ktorá sa od ranej mladosti synáčikovej kochala jeho dôvtipnej hre s jazykom, nepríliš rozumie výdobytkom surrealizmu. Skrátka, „Jeho život byl beznadějně malý, všechno kolem nijaké a šedé.“. Neduživá realita príliš znateľne zaostáva za vášnivou bezprostrednosťou, s akou sa pozemských radostí zmocňuje Jaromilovo vysnívané alterego Xavér, ktorý do poetovej originálnej mysle zostúpil najskôr z Montparnassu. Kundera si veselé palicovanie básnickej personality užíva nielen pre jednoduché potešenie z výkrikov protestu celého zástupu veršotepcov budúcnosti. Berie pod drobnohľad určité tendencie lyrického pomeru k absolútnu a na starostlivo namiešanej osobnosti protagonistu vyhodnocuje dôsledky ich patologického bujnenia. Čím väčšmi sa Jaromilovi nedarí ukojiť existenciálne nároky, o to usilovnejšie naťahuje pravicu za svetom veľkolepých ideálov, ktorým by mohol zasvätiť identitu a obetovať na ich oltári skutočnosť. Pri popise milostného zlyhania v kapitole Básník masturbuje si Kundera nenecháva ujsť príležitosť ostrovtipne poukázať na faktickú impotenciu lyrického sklonu uplatniť svoje nároky v žitej realite všedného dňa. K nezdaru je odsúdený už principiálne a strhnutie neba na zem ostáva iba vábivým preludom, zasnenou onaniou.

Príliš teda neprekvapuje Kunderov entuziazmus, s akým postrkuje špičkou topánky aj básnické modly, ktorých diela trónia vedľa desiaty v aktovke nejedného mladého idealistu. Úsmevné momentky zo života Byrona, Shelleyho, Rimbauda, Lermontova, ba dokonca aj národného pokladu Jiřího Wolkera organicky prestupujú Jaromilovým príbehom a títo ostávajú rázom pozbavení dôstojnosti, do ktorej ich zaodeli hodiny literatúry. Pred čitateľom defiluje revoltujúci duch na pozadí úzkostlivých matiek, narcistických sklonov, mesiášskeho komplexu, a vôbec všetkých tých prízemných drobností, ktoré by s nimi tak rád prediskutoval starý dobrý Freud. Odmietnutím idolov i vlastných lyrických počiatkov (básnické zbierky Člověk, zahrada širá a Monology) dáva Kundera na vedomie, že

„Genius lyriky je genius nezkušenosti. Básník ví o světě málo, ale slova, která z něho vycházejí, řadí se do krásných skupenství, která jsou definitivní jak krystal, básník je nezralý a přesto jeho verš má v sobě definitivní platnost věštby, před kterou i on sám stojí v úžase.“

Tyrania revolučnej lyriky

Tvrdý náraz nenaplnenej veštby do zadebnených verají každodennosti odhaľuje čitateľovi skrytú príbuznosť lyrického idealizmu a sklonov k totalite. Abstraktné fantazmagórie tvoria priveľkú časť Jaromilovej osobnosti na to, aby sa ich mohol vzdať, pričom túžba ujarmiť realitu pod diktát absolútna sa stáva čoraz naliehavejšou. Sústavná nespokojnosť s vlastným životom sa pretavuje do požiadavky revolučnej zmeny spoločenských pomerov, ktorú sprevádza radikálne odmietnutie všetkého, čo sa jej stavia do cesty. Rozhoduje sa teda pre štúdium politológie, vstupuje do komunistickej strany a talent uplatňuje pri tvorbe prvomájových hesiel či veršovaných vízií svetlej kolektivistickej budúcnosti s rúčimi dievčinami za volantom traktora. Za energického prikyvovania Histórie je presvedčený o legitimite svojich nárokov kontrolovať životy ostatných a zo štábu Verejnej bezpečnosti vychádza s víťazným pocitom budovateľa, ktorý pomohol uhájiť Princípy pred reakčnými živlami.

A aj keď sa Jaromil zdanlivo od vlastných princípov v priebehu času mierne odklonil, ich jadro ostalo nezmenené. Tuší totiž, že skutočný život ešte len príde. Musí byť dobojovaný na barikádach vytrhávaním dlažobných kociek, prevracaním áut a predovšetkým plodením veršov, ktoré vzkriesia k životu veľké ideály zajtrajška. A tak Jaromír píše na steny Sorbonny za potlesku revoltujúcej mládeže, že život je inde, zatiaľ čo Kundera pobavene, no predsa s istou dávkou sympatie sleduje z pohodlia hľadiska človeka, ktorý mimo stránok papiera nikdy nežil, a tuší, že jemu podobní sa budú rodiť z okrídlených predstáv ešte dlho po ňom.

Zobraziť diskusiu (0)