Bratranček Rio Grande

Tak sa zvykne v rečiach migrantov nazývať Beštia, had, stroj, netvor. Vlak. Vraj im v žilách koluje rovnaká krv – krv ľudí zo Strednej Ameriky. Kovové monštrum, poverčivými považované za diablov vynález, prepravuje po koľajniciach kvantá najrôznejšieho nákladu. Vyráža z Guatemaly a prechádza tisíce kilometrov cez mexické územie, kým sa na severe priblíži k hranici so Spojenými štátmi. Najmä Guatemalčania, Salvádorčania, Hondurasania, Nikaragujčania, v menšom Ekvádorčania či Venezuelčania, ale i veľa Mexičanov túto trasu veľmi dôverne pozná.

Pre šokujúce množstvo z nich predstavuje jedinú a poslednú (častokrát úplne doslova) možnosť, ako sa relatívne rýchlo prepraviť do USA za prísľubom radostnejšej existencie. Katastrofálne príbehy týchto „korzárov koľajníc“, bezmenných ilegálnych pasažierov bez dokladov, ktorí nezaujímajú vôbec nikoho, by pravdepodobne zostali napospol celkom anonymné, pokiaľ by sa v ich radoch so železnou pravidelnosťou nezjavoval najpovolanejší svedok ich tragických odyseí – Óscar Martínez.

Na migrantoch nezáleží

Počas mnohých rokov totiž túto cestu opakovane absolvoval osobne. S nasadením vlastného (i fotografovho) krku zjazdil pekelnú Beštiinu trasu spolu s jej ilegálnymi cestujúcimi. Pritom spisoval svedectvá respondentov ochotných vypovedať o dôvodoch, pre ktoré sa na túto cestu vypravili. V súčte ide o neveselú mozaiku rozličných príbehov s občasným relatívne šťastným koncom v podobe zdarného prekročenia severnej mexickej hranice. V Martínezovej správe defilujú skutočne rôzni ľudia a za „pestré“ by sme mohli považovať aj emigrantské pohnútky. Jedno však majú spoločné, a tým je postavenie v skutočne otrasnej sociálnej situácii. Enormný tlak produkujúci nové a nové problémy, ženúce ľudí do mimoriadne vyhrotených existenčných rozhodnutí.

Je málo tých, čo by im na tejto púti s ochotou dobrovoľne pomáhali, ale Martínez na potulkách po mexických štátoch južného i severného pohraničia naďabí aj na takéto sväté duše. Neporovnateľne častejšie však odvšadiaľ zločin a smrť číhajú doslova za každým rohom. Skončiť rozomletý na mäsokostnú múčku pod kolesami rozbehnutého tisíctonového vlaku pritom radno považovať za ešte vcelku pokojnú rozlúčku s touto stranou reality. Martínez cez optiku migrácie v rámci možností podrobne mapuje i celkové postupné zostrovanie kriminality na prakticky celom mexickom území. Za posledné roky muziku riadne pritvrdili najmä súperiace drogové kartely, od činnosti ktorých sa odvíja, resp. na ňu priamo nadväzuje všetka zvyšná zločinnosť.

Vypuklé je to zvlášť v izolovanejších regiónoch, kde k tomu dochádza i za horlivej asistencie rôznych zložiek štátnych orgánov, masívne napadnutých zhubným nádorom korupcie. Na konci (alebo na začiatku, záleží na uhle pohľadu, čo celú mizériu až toľko nemení) je vždy už beztak nezávideniahodná pozícia migrujúcich. Práve oni však tejto precízne rozvetvenej hydre prinášajú najvyššiu obeť ako tí najposlednejší z ľudí. Óscar Martínez o tomto stave podáva ukrutne autentickú správu, pri ktorej Hranol s bödörovcami vyzerajú ako chovanci chránenej dielne.

Óscar Martínez: Bestie. Na migrantech nesejde

Absynt, 2023 (edícia Prokletí reportéři)

Preklad: Michal Špína

328 strán

Zobraziť diskusiu (0)