12. Poézia po Auschwitzi

Trvalé utrpenie má rovnaké právo na vyjadrenie, ako má týraný človek na krik; takže bolo asi chybné povedať, že po Auschwitzi nemôžete viac písať básne. Ale nie je chyba pýtať sa menej kultúrnu otázku, či po Auschwitzi máte pokračovať vo svojom žití – najmä či ten, ktorý unikol náhodou a ktorý mal byť zabitý, môže naďalej žiť.

Theodor Adorno

13. Dvadsiate storočie: experiment človek

Hoci sa zväčšovanie ľudského mozgu zastavilo už pred 200-tisíc rokmi, ľudská evolúcia pokračovala ďalej. Nezastavila sa ani biologická evolúcia, ale hlavnou podobou sa stala evolúcia kultúrna, evolúcia artefaktov. Artefakty veľmi zrýchlili evolúciu poznania. Ľudská prirodzenosť sa pritom nemenila. Ľudský jedinec ostával rovnaký, ale vplyvom artefaktov sa menila ľudská spoločnosť a jej inštitúcie. Veľkosť skupín ďaleko prerástla rozmery loveckých a zberačských skupín, zrodila sa veda a spoločne s ňou aj technika. Tie evolúciu naďalej urýchľovali.

Inšpirovaní úspechmi vedy a techniky, európski vzdelanci v 18. storočí, predstavitelia osvietenstva, dospeli k záveru, že ťažkosti sveta plynú len z našej neznalosti, ktorú vedecké poznanie odstráni. Boli racionalisti, verili v silu ľudského rozumu, presvedčení, že zdokonaľovanie ľudstva nemá hraníc. Ďalší vývoj ako by to potvrdzoval. A tak sa stalo, že ľudstvo vstupovalo do 20. storočia plné optimizmu. Ľudia mali pocit, že žijú v stabilnej spoločnosti, ktorá môže kráčať iba dopredu, k stálemu zlepšovaniu. V roku 1900 veľká výstava v Paríži, ktorá predvádzala úspechy vedy a techniky, mala byť vstupom do veku nádeje, v ktorom politické a sociálne zlepšenia premenia životy bežných ľudí na celej zemeguli.

Dvadsiate storočie dostalo označenie „storočie vedy“. Ale malo aj iné pomenovanie: „najkrvavejšie storočie histórie“ či dokonca „Satanovo storočie“. Za pokojným začiatkom storočia nasledovali roky veľkých nepokojov, búrok a nestabilít. Toto storočie si vyžiadalo násilnú smrť viac než dvesto miliónov ľudí. Bolo to storočie dvoch svetových vojen, v ktorých prišlo o život 37 miliónov vojakov a 27 miliónov civilistov. Desiatky miliónov ľudí zahynuli hladom. Bolo to storočie nacistického holokaustu a komunistických gulagov, politických totalitných diktatúr, ktoré spôsobili veľké utrpenie obrovskému počtu utláčaných a prenasledovaných ľudí.

Politická filozofka Hannah Arendt bola jednou z tých vzdelancov, ktorí sa snažili vysvetliť pôvod a príčinu masového násilia v tomto storočí. Za celými tými hrôzami videla „banalitu zla“ individuálnych ľudských aktérov: strach, poslušnosť, závisť, komplexy menejcennosti. A naozaj, zlo nacizmu a komunizmu bolo banálne, pokiaľ ide o ľudských jedincov, ktorí ho páchali. Bolo to zlo, ktoré, podobne ako dobro, je súčasťou ľudskej prirodzenosti, ktorá sa preniesla v nezmenenej podobe z pleistocénovej africkej savany do 20. storočia. Toto storočie vložilo do rúk primáta zo savany komplikované artefakty, aby slúžili modernému spôsobu vedenia vojny: už nie šípy a luky, ale guľomety, tanky a lietadlá a v polovici storočia aj atómovú bombu. Iné typy artefaktov, totalitné inštitúcie, amplifikovali, zosilnili banálne zlo jednotlivcov. Individuálny človek sa nezmenil. Zmenili sa inštitúcie. Sú to inštitúcie, ktoré dali zlu v 20. storočí nadľudskú, monštruóznu podobu.

Keď sa po druhej svetovej vojne odhalili zločiny nacizmu, filozof Theodor Adorno vyhlásil, že písať po Auschwitzi ako vyhladzovacom tábore poéziu starým spôsobom je barbarstvo. Spisovateľ Primo Levi, ktorý mal svoju osobnú skúsenosť s Auschwitzom, Adornov výrok neskôr preformuloval: Po Auschwitzi nemožno robiť poéziu inak, než stále hovoriť o Auschwitzi. Pritom Levi bol svojou pôvodnou profesiou vedec, chemik, bol však presvedčený, že nacistický holokaust nemožno vyjadriť slovami, že išlo o fenomén neopísateľný, nepredstaviteľný, nepochopiteľný, že rozum nevie, čo s holokaustom robiť, a srdce sa ani nemá pokúšať mu porozumieť. Adorno svoj názor v roku 1966 pozmenil na formuláciu, ktorú som uviedol pred touto kapitolkou. Ani čo by bol predvídal to, čo sa stalo v roku 1987: Primo Levi ukončil svoj život samovraždou.

A život pokračuje, poézia sa píše naďalej. A veda rozkvitá...

Krátko pred začiatkom 20. storočia sa niektorí významní fyzici domnievali, že ich veda už všetko vie, že im ostáva už len doplniť nepodstatné detaily. Ale prišlo nové storočie a ukázalo sa, že dovtedajšia fyzika, napriek triumfom techniky, o ktoré sa zaslúžila, iba hmatala po povrchu skutočnosti. Nastúpila éra novej fyziky s teóriou relativity a s kvantovou mechanikou. Pribudli nové vedy. Pre nás, biológov a biochemikov, sa v polovici 20. storočia začala rozvíjať molekulárna biológia. Pracovali sme s jednoduchými pokusnými „modelovými organizmami“, aby sme objasnili základné otázky. Ja sám som sa vtedy venoval výskumu na kvasinkách. Mal som problém presvedčiť svojich laických priateľov, že študujem kvasinky nie preto, aby som vylepšil pečenie chleba alebo výrobu kvasných nápojov, ale aby som zistil, ako funguje ľudská bunka. Na priame štúdium komplikovanej ľudskej bunky sme u nás nemali prostriedky, ale verili sme, že nám ju pomôžu pochopiť experimenty s jednoduchými bunkami kvasiniek. Navyše, na ľuďoch sa experimentovať nedalo.

Keď ma v komunistickom totalitnom štáte prepustili z univerzity, našiel som si zamestnanie na psychiatrickom pracovisku. Stal som sa klinickým chemikom. Výskum kvasiniek som musel zanechať. Musel som sa venovať ľuďom. Ak mi čas zvýšil, mohol som ľudí aj priamo študovať. Začal som od seba. Na psychiatrii som sa naučil, že skúmanie chorého človeka je najlepší spôsob, ako porozumieť človeku „normálnemu“. Práve tak ako sme predtým pomocou defektných buniek kvasiniek, ich mutantov, dokázali objasniť fungovanie normálnych buniek. Dospel som k záveru, že komunizmus treba brať ako nezamýšľaný sociálny experiment. On nám ponúkal jedinečnú príležitosť, ako priamo skúmať človeka. Ľudia sa stali „pokusnými morčatami“ v nezamýšľanom sociálnom experimente. Písal som si „laboratórne protokoly“.

Po páde komunizmu som sa snažil výsledky pokusu dodatočne vyhodnotiť. S presvedčením, že to musíme dôkladne urobiť, aby naše premárnené životy, najmä však aj násilných smrtí sto miliónov obetí komunizmu, neboli zbytočné. Aby nás varovali. Komunizmus bol experiment, ktorému sa západná kultúra nemohla vyhnúť. V ňom sa totiž testoval európsky racionalizmus, osvietenská viera v to, že ľudskú spoločnosť možno vedecky usporiadať a riadiť. Tradičné inštitúcie, produkty spontánnych evolučných procesov, ktoré v sebe nesú evolučne získané poznanie, boli rozbité a mali byť nahradené inštitúciami vytvorenými racionálnym dizajnom. Zlyhanie experimentu ukázalo, že pri našich obmedzených znalostiach je „vedecké riadenie spoločnosti“ nemožné.

Komunizmus nám uľahčil prienik k ľudskej prirodzenosti. V dôsledku jeho kultúrneho primitivizmu sa odlúpili kultúrne vrstvy a obnažil sa moderný človek až na svoj biologický „stržeň“. Odhalilo sa to, čo som už naznačil na viacerých miestach v predchádzajúcom texte: človek je mýtofilný, hypersociálny, hyperemocionálny a vystrašený živočích. Jedine kultúra robí človeka autentickým živým tvorom. V nasledujúcich kapitolkách ukážem, že je to odlišný pohľad, než bola teória človeka, aká dominovala vo vede v druhej polovici dvadsiateho storočia.

Ladislav Kováč

O zmysle ľudského života

Kalligram/Absynt 2018

Ladislav Kováč (1932) је slovenský vedec – biochemik a pedagóg. V rokoch 1989-1990 bol prvým porevolučným ministrom školstva. Vyštudoval biochémiu na Karlovej univerzite v Prahe. V rokoch 1957-1970 pôsobil na Katedre biochémie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave ako odborný asistent, docent a napokon vedúci katedry. V normalizačných časoch z politických dôvodov nútene opustil katedru a pracoval ako klinický chemik v pezinskej psychiatrickej liečebni. V rokoch 1991-1992 pôsobil ako veľvyslanec ČSFR pri UNESCO v Paríži. Z bibliografie: Prírodopis komunizmu (Kalligram 2007), Konec lidské evoluce, Život v závěrečném věku (Nakladatelstí Pavel Mervart, 2017).

Zobraziť diskusiu (0)