Letci z Prešporka patrili medzi letecké esá
Sté výročie prvej svetovej vojny si aj na Slovensku pripomíname rôznymi výstavami, vedeckými konferenciami, rekonštrukciami bojov, ale aj zobrazovaním tejto prelomovej udalosti 20. storočia v dokumentárnych a publicistických programoch v televízii, rozhlase a iných médiách. Vo zvýšenej miere evidujeme odbornú publikačnú činnosť o najrôznejších aspektoch prvého globálneho konfliktu. K lepšiemu poznaniu armády Rakúsko-Uhorska výrazne prispieva aj nová práca Juraja Červenku Letci z Prešporka vo Veľkej vojne 1914 – 1918.
Publikácia sa nedočkala veľkého mediálneho ohlasu, ani ju nesprevádzala rozsiahla marketingová kampaň najväčších knižných reťazcov na slovenskom trhu. Svojím obsahom je však doslova prelomová, keďže prináša do slovenskej historiografie doteraz takmer nespracovanú tému letcov rakúsko-uhorskej monarchie v prvej svetovej vojne, pochádzajúcich z územia dnešného Slovenska. Aj preto sme sa rozhodli predstaviť toto dielo podrobnejšie a upozorniť na búrlivé a neuveriteľné osudy letcov narodených vo väčších mestách, no i v zabudnutých dedinkách našej krásnej vlasti.
Juraj Červenka sa problematike cisárskych a kráľovských leteckých oddielov Rakúsko-Uhorska (Kaiserliche und königliche Luftfahrtruppen) venuje dlhodobo a v slovenskej historiografii je s touto špecializáciou takmer osamotený. K téme už vydal dvojzväzkovú publikáciu Habsburští orli 1914 – 1918 (Praha 2015), vystupuje na vedeckých konferenciách a pravidelne publikuje v domácich i zahraničných odborných periodikách. Jeho najnovšia kniha vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Marenčin PT, má 256 strán, rozdelených do pätnástich kapitol. Názov je trochu zavádzajúci (Letci z Prešporka vo Veľkej vojne 1914 – 1918) – v diele sa nezaoberá len pilotmi pochádzajúcimi z Bratislavy (ich príbehy zaberajú vyše polovicu publikácie), ale dozvieme sa v nej aj o aviatikoch z Trnavy, Galanty, Medzeva, či dokonca z malej dedinky Uzovce pri Sabinove.
Veľkou devízou knihy je jej pútavé spracovanie s množstvom unikátnych fotografií, pričom väčšina z nich je vôbec po prvý raz publikovaná knižne. Pri ich zháňaní autor navštívil potomkov rakúsko-uhorských letcov, dostal sa k ich rodinným archívom, ale bádal aj vo vojenských archívoch vo Viedni, v Budapešti, či v talianskom Trente. Osobne navštívil mnohé miesta späté s pôsobením letcov zo Slovenska v prvej svetovej vojne, a to najmä na talianskom fronte. V diele nájdeme jeho zábery z miest, kde boli pred sto rokmi rakúsko-uhorské či talianske letiská, kde došlo k pádom krehkých lietajúcich strojov, alebo kde sa dnes nachádzajú významné pamätníky spojené s leteckými esami jednej či druhej strany. Prevažujú však fotografie s detailnými zábermi na jednotlivé typy lietadiel K.u.k. Luftfahrtruppen a kniha tak môže slúžiť aj ako encyklopédia, keďže poskytuje základné informácie o najpoužívanejších lietadlách habsburskej monarchie.
Letecké eso – Jozef Kiss
Rozsahom najväčšou (57 strán) a pre mňa osobne aj najzaujímavejšou je kapitola o druhom najúspešnejšom stíhacom pilotovi z Uhorska (a prvým pochádzajúcim z územia dnešného Slovenska) Jozefovi Kissovi. Jeho životný príbeh a pôsobenie v armáde autor spracoval takým pútavým spôsobom, že ho prečítate ako dobrodružný román, a možno sa pri niektorých riadkoch aj zastavíte, či je to vôbec možné. Bratislavský rodák Jozef Kiss pôvodne slúžil ako obyčajný pešiak a v zime 1914/1915 bojoval v Haliči, kde utrpel ťažké zranenie. Počas rekonvalescencie si podal prihlášku k letectvu a od septembra 1915 začal s výcvikom. V rokoch 1916 – 1918 mal potvrdených 19 zostrelov protivníka, čo z neho robilo šiesteho najúspešnejšieho pilota zo všetkých letcov Rakúsko-Uhorska (na prvom mieste je Godwin Brumowski, ktorý mal 35 potvrdených víťazstiev).
Keďže sa Juraj Červenka stretol s neterou Jozefa Kissa, mal k dispozícii množstvo podrobných informácií o živote a kariére tohto pilota od jeho najbližších príbuzných. Kapitola je plná detailov o jeho súkromnom živote, o tom, akým bol človekom, čo vo svojom mladom veku dosiahol vo svojej profesii. Stretol sa osobne s posledným rakúskym cisárom Karolom I. Náčelník generálneho štábu rakúsko-uhorskej armády poľný maršal Franz Conrad von Hötzendorf ho mal úprimne rád a pri jednej vojenskej prehliadke ho dokonca oslovil „zlatý môj chlapec“. V pasáži o Kissovi nájdeme aj jeho rodinné fotografie, osobnú korešpondenciu, denníkové záznamy, ale aj zábery so spolubojovníkmi, a dokonca s nepriateľskými pilotmi.
Práve vďaka denníkovým záznamom sa môžeme dozvedieť viac o povahe tohto letca, o jeho humanistických ideáloch a rytierskom správaní. Pri jednom zostrele talianskeho lietadla si do denníka zapísal:
Dnes večer budem zaspávať šťastný. Porazil som nepriateľa a ničia smrť nevrhla smutný tieň na moje víťazstvo (s. 40).
Z jeho 19 víťazstiev až v 10 prípadoch prežil minimálne jeden člen nepriateľskej posádky. Kissovi spolubojovníci tvrdili, že mladý Bratislavčan sa vždy snažil ušetriť život nepriateľa a ak to bolo možné, zavesil sa za stroj protivníka a presnou paľbou povedľa krídiel ho chcel donútiť núdzovo pristáť na rakúskej strane frontu. Tak by nemusel zabíjať, a získal by ešte aj cennú korisť v podobe nepoškodeného lietadla.
Rovnakým spôsobom si Kiss pripísal aj svoje osemnáste víťazstvo, keď v januári 1918 donútil cielenou paľbou núdzovo pristáť britské lietadlo v talianskych službách s poručíkmi Goldiem a Barnesom na palube. Britom sa nič nestalo a po pristátí sa o nich postarali rakúski dôstojníci. Nechajme opäť hovoriť text: „Rakúšania zabezpečili dvom Britom počas nasledujúcich dní bohatý program. S členmi ďalšej leteckej roty obedovali, večer prišli do Tridentu na čajové posedenie. O tri dni neskôr cestovali britskí dôstojníci vlakom do Viedne, navštívili hlavné veliteľstvo c. a k. leteckých oddielov, kde ich privítal veliteľ Emil Uzelac. Až potom sa poručíci Goldie a Barnes dostali do zajateckého tábora“ (s. 61). Poručíci sa osobne stretli aj s Jozefom Kissom, ktorý im vo vzdušnom súboji daroval život. Do denníka si vtedy poznamenal:
Dal som dole svojho 18. protivníka. Stroj aj zajatci sú v poriadku, sú to prví Angličania u nás. Chlapov som musel odohnať od lietadla guľometom, aby ho nemohli zapáliť (s. 63).
Vojnoví zajatci
Chcem sa bližšie pristaviť pri spôsobe zaobchádzania s vojnovými zajatcami v uvedenom konkrétnom prípade. Znie to až neuveriteľne, ak vezmeme do úvahy, že sa to udialo v poslednom roku vojny, keď Rakúsko-Uhorsko už tri roky zúrivo bojovalo so svojím talianskym protivníkom. Aké bolo zaobchádzanie so zajatcami medzi Nemcami a Sovietmi alebo medzi Američanmi a Japoncami v druhej svetovej vojne, asi netreba bližšie špecifikovať. Nebývalú mieru šľachetnosti, ľudskosti a úrovne správania k zajatcom, v tomto prípade starom 100 rokov, si naplno uvedomíme, ak si priblížime situácie z moderných dejín. Keď v roku 1993 zostrelili somálski povstalci v Mogadišu americký vrtuľník Black Hawk, pilota dobili na smrť a jeho telo vliekli ulicami mesta na lane. Fotografie umučeného letca vtedy obleteli celý svet. A „vývoj“ ide nezadržateľne ďalej aj v tomto smere. Keď sa vojaci Islamského štátu zmocnili sýrskeho a jordánskeho pilota zo zostrelených lietadiel, zverejnili video z ich popravy sťatím hlavy a upálením dokonca na kanáli YouTube. Šialené, neľudské, zvrátené, šliapajúce po posledných známkach človečenstva. Vlastne ako celý Islamský štát...
Vráťme sa však späť k letcovi Jozefovi Kissovi, ktorý sa konca Veľkej vojny nedožil. Jeho život vyhasol po leteckom súboji 24. mája 1918. Mal len 22 rokov. Na pohreb prišli stovky obyčajných vojakov i vysokých dôstojníkov rakúsko-uhorskej armády, aby vzdali hold statočnému mužovi. Smútočnej udalosti sa zúčastnil aj poručík Franz Adelsmayer, ktorý o nej zanechal pozoruhodné svedectvo. Je asi najlepším vyjadrením toho, o akom veľkom a šľachetnom človeku hovoria tieto riadky:
Zrazu sme počuli zvuk niekoľkých lietadiel, prichádzal zľava a tak sme vedeli, že ide o nepriateľské stroje. Vypukol úplný chaos. Niektorí ľudia utekali do priľahlých vinohradov, iní hľadali úkryt v krehkých letiskových budovách. Na počudovanie však piloti nestrieľali z guľometov, ani nebombardovali, zhodili iba jeden balík. Lietadlá následne odleteli preč. Niekoľko minút sme čakali, či balík neexploduje, následne sme sa k podozrivej pošte priblížili a otvorili ju. Môžete si predstaviť náš úžas, keď sme objavili obsah balíka, a to pohrebný veniec so smútočnými stuhami. Bolo na nich v taliančine, francúzštine a angličtine napísané: Posledná pocta nášmu odvážnemu nepriateľovi (s. 73).
Zámerne som sa v recenzii venoval podrobnejšie len osudom jedného zaujímavého človeka a pilota K.u.k. Luftfahrtruppen, publikácia je však plná podobne nevšedných, ba až neuveriteľných životných príbehov. Čo ju robí pre čitateľa veľmi pútavou, je autorova erudovanosť v danej problematike, úprimný a dlhodobý záujem o rakúsko-uhorské letectvo a zároveň štylistické majstrovstvo. Je pozoruhodné, že vyše 250-stranová kniha je skutočne bez gramatických alebo štylistických chýb a prečítate ju jedným dychom. Vďaka množstvu fotografií vás autor prenesie nad haličské pláne, nad alpské štíty či do poľných hangárov a ocitnete sa na palube krehkých lietajúcich strojov, ktoré písali dejiny Veľkej vojny. Z úcty k našim odvážnym predkom sa nesmie vytratiť z historickej pamäti národa, že v leteckých oddieloch rakúsko-uhorskej armády zanechali stopu aj odvážni piloti pochádzajúci z územia dnešného Slovenska.
Martin Konečný
(pre historyweb.sk)