Rozsahom skôr mohutnejší text otvára niekoľko pálčivých tém silne rezonujúcich (nielen) v modernej japonskej spoločnosti, pričom na ne zrejme žiadne rýchle či jednoduché riešenia nejestvujú. V popredí sú tri hlavné hrdinky: tridsaťročná Nacuko a jej staršia sestra Makiko s dcérou Midoriko. Cez ich príbehy sa v interakcii s niekoľkými ďalšími, zväčša však ženskými postavami, postupne rozmotáva klbko vážnych problémov, ktorých prítomnosť jednoducho neradno ignorovať.

Sociálny tlak v podobe finančnej neistoty a dlhodobého nedostatku. Ťahajúce sa traumy, s ktorými sa zasiahnutí nevedia vyrovnať neraz aj po celý zvyšok života. Náročné partnerské vzťahy, komplikované vzťahy medzi rodičmi a deťmi či prosto neschopnosť viesť z najrôznejších dôvodov plnohodnotný a uspokojujúci partnerský zväzok. Ženské uplatnenie v prostredí často veľmi hrubej „mačistickej“ maskulinity či už len ženský konkurenčný boj samotný. Odsudzovanie, predsudky alebo aj vyslovená šikana. V pozadí (a napokon jasne vpredu) neúprosný tikot biologických hodín. Ten je v istých prípadoch sprevádzaný až krkolomnými spôsobmi napĺňania vytúženého cieľa. Trochu sa to dá chápať aj ako dôkaz toho, čo za bizarné (alebo práveže komfortné?) možnosti ponúka práve onen extrémne vyspelý kapitalistický svet. Existuje tu miesto pre šťastné city? Existuje! Občas v rôzne pokrivenej forme, ale existuje.

Tak napríklad takéto či mnohé ďalšie, napospol neľahké ideové frakcie si pozorné a vnímavé čitateľstvo dokáže vydestilovať z bohato nasýteného Kawakaminho textu. Možno povedať, že autorka k jeho spracovaniu pristúpila veľmi moderne. Úprimne povedané, dosť trefne naplnila moju predstavu o tom, ako by sociálne angažovaný, feministicky ladený román vytvorila úspešná blogerka, akou Mieko Kawakami doma skutočne je.

Vraví aktuálnym jazykom, v ktorom často cítiť puch bežného pouličného hovoru obyčajnej strednej vrstvy. Viac než nejaké pokusy o vznosnú lyriku v tej vrave badať chladný tep už prakticky všadeprítomných technologických vymožeností, ktoré možno šetria náš čas a neraz nám uľahčujú život, ale akosi nás oberajú o krásu. V daných súvislostiach však toto nemožno chápať ako výčitku či kritiku. Práve naopak, táto rovina nenápadne, ale dôrazne reflektuje akúsi instantnosť mnohých dnešných životov tápajúcich v (zdanlivo) nekonečných prebytkoch modernej civilizačnej džungle. Na druhej strane treba podotknúť, že na isté jemnocitné rozjímanie sem-tam predsa len príde. (Áno, ľudstvo nádej skutočne má.)

Mieko Kawakami je trpezlivá pozorovateľka, ktorej nechýba britký postreh. Keď dôjde na zložitejšie a nie práve jednoznačné úvahy, jej analýzy sú komplexne ucelené a nasvietené z rozličných perspektív. Výrazným až fascinujúcim prvkom je tu veľakrát sa opakujúca doslovnosť pri opisovaní drobných každodenností. Podobnú zaujatosť maličkosťami registrujeme napríklad aj u Harukiho Murakamiho, zrejme to teda bude špecifický rys vychádzajúci z tamojších tradícií a kultúrno-spoločenského vývoja. Nezainteresovanému čitateľovi ťažko povedať.

Ľahko mu však skonštatovať, že Letný príbeh od Mieko Kawakami je v konečnom súčte hoden plnej pozornosti. Závažný, neradostný, provokatívny, otvorený, občas priam fyzicky nepríjemný. Hoci miestami možno mierne štylisticky kostrbatý, napriek tomu (skôr práve preto) presvedčivý a myslím si, že aj veľmi úprimný. Je to dobré, oplatí sa nad tým pozastaviť a zamyslieť sa.

Mieko Kawakami: Letný príbeh

IKAR – Odeon, 2021

Preklad: František Paulovič

456 strán

Zobraziť diskusiu (0)