Neviditeľná stránka našej telesnosti odjakživa púta filozofickú aj medicínsku pozornosť. Naša nehmatateľná súčasť je motorom úvah, deviácií, túžob. Jej poškodenie taktiež so sebou nesie trvalé následky a súčasná psychiatria aj psychológia dokážu vďaka pokrokom identifikovať a liečiť tieto problémy na vysokej úrovni. Z chorých sa tak automaticky nestávajú blázni žijúci na periférii spoločnosti odkázaní na súcit a milodary. Aj napriek progresu a modernizácii týchto odvetví však dodnes práca s dušou budí u mnohých pacientov zmiešané pocity a nedôveru v serióznu a inštitucionalizovanú vedu.

Lekársky dotyk tiež nie je magickým momentom v neviditeľných vibráciách nadpozemských žiarení so zázračnou silou uzdravovať, ale systematická koordinácia pohybov podložená diplomom. Lieky nepredpisuje mystik, šaman ani bylinkár a diagnózy sa neurčujú pod vplyvom surrealistických vízií. Hippokratovskej pravede však predchádzali dlhé stáročia rôznorodých kultivácií, v akých práve alchýmia a pofidérne praktiky liečiteľov nachádzali svoje verné miesto a neraz ponúkli potenciál pre serióznejší výskum.

Jasnozrivým príkladom „šľachtenia“ lekárstva je napríklad absolútny zánik vedného odvetvia frenológia, ktoré predstavovalo legitímnu špecializáciu ešte v 18. storočí, no začiatkom 19. storočia sa teória tvaru mozgovne vo vzťahu k intelektu postupne vyvracia a dnes tvorí iba súčasť dejín. Nemecký fyziológ Franz Joseph Gall so svojou úctyhodnou lebkou tak do dnešných učebníc modernej medicíny a jej praktík nepatrí. Stefan Zweig rekonštruuje osud troch priekopníkov mesmerizmu, kresťanskej vedy a psychoterapie.

Portrét Franza Antona Mesmera (1734 – 1815) rozpráva o charizmatickom, skromnom, no majetnom lekárovi a mecenášovi umenia s výnimočnými vlastnosťami. Objavil základy hypnózy, no svoje aktivity koncentroval na sugesciu a prácu s magnetickými kameňmi, čo vyvolávalo senzáciu nielen u pacientov, ale aj v štruktúrach lekárskej obce. Etablovaní medici sa so svojím pohoršením obracali aj na kráľovskú korunu a pokúšali sa očierniť tohto – ich slovami – šarlatánskeho uzdravovača chorých, ktorí potvrdzovali efektivitu Mesmerovej liečby a vytvárali jej značnú popularitu. Najkontroverznejší prípad upútal verejnú pozornosť, keď uzdravil slepú klaviristku, slečnu Paradiesovú. Sugestívne opísal jej pocity pri nadobudnutí zraku. Zdalo sa jej, že chlieb je príliš veľký na to, aby sa vošiel do úst, prekvapoval ju pohľad na druhý breh rozdelený riekou, farby prírody boli pre ňu také absurdné, že ju rozosmievali, a tma jej pripomínala temnotu slepoty, na akú bola naučená. Keďže sa živila ako umelec, navyše zdravotne poškodený, čo bolo veľmi žiadané, jej rodine hrozilo, že by prišla o značný zisk, aký si zadovažovala jej prácou, a tak sa jej otec postavil na stranu kritických lekárov a taktiež obviňoval Mesmera z pofidérnych, neetických a hlavne neobjektívnych praktík, čo vyústilo do bizarného konfliktu, v ktorom prekvapenému praotcovi hypnózy hrozil zbraňou. Mesmer postupne prichádzal o priazeň, majetok a v ústraní sa dočkal svojho návratu až vtedy, keď sa ukázalo, že jeho poznatky nevinne odhalili tienisté stránky liečby, predovšetkým hypnózu. Vtedy, starý a chorý, ale vždy výsostne skromný, odmietol svoj veľký návrat a prenechal svoje miesto mladším objaviteľom. Jeho povestný dotyk sa však zapísal do histórie.

O niečo prísnejší je Zweig k učeniu zakladateľky kresťanskej vedy – Mary Baker Eddyovej z USA, a pomáha si ďalším velikánom literatúry Markom Twainom, ktorý mal s jej osobou skúsenosti na ceste vlastného záujmu pri odhaľovaní myšlienok jej hnutia. Hoci sám význam hnutia nespochybňoval, ironizoval jeho učiteľku a jej ignorantský prístup k vážnym chorobám. V Cosmopolitane v roku 1899 publikoval humorne ladenú esej a jej fragmenty vyšli aj knižne. V definícii hnutia je totiž spochybňovanie chorôb a ich dôsledku. Tvrdí, že všetko narušenie zdravia spočíva len v našej predstavivosti, a zašlo to tak ďaleko, že aj smrť sa v tejto obskúrnej mienke stala len prirodzeným nástrojom nášho strachu, aký môžeme za pomoci náboženstva premôcť. Zweig odhaľuje spasiteľský komplex Mary Baker Eddyovej, ktorej meno v Amerike 19. storočia rezonovalo a získavalo tisícky stúpencov ochotných investovať do liečby viery. Najrukolapnejším dôkazom slávy tohto hnutia je monumentálna bostonská bazilika matky postavená za 2,5 mil. USD a hrôzostrašne silný kult, aký sa vytvoril okolo „matky“. S rastúcim vekom sa stránila pred návštevníkmi. Nechcela dopustiť, aby boli svedkami toho, ako sa na nej podpisuje zub času, kazí sa jej zrak, zuby. Ústi to až ku grotesknej návšteve médií, do ktorých klamlivo vyhlasuje, že tá stará a chorá žena je v skutočnosti zdravá a vo svojej podstate nesmrteľná. Zomrela, keď mala takmer deväťdesiat rokov, a okolo jej osobnosti sa vytváralo množstvo bulvárnych komplikácií degradujúcich jej svätosť. Popierala svoju ľudskú podstatu, a hoci predstierala Bohom riadenú skromnosť, súkromne vlastnila majetky za milióny dolárov, v ktorých sa dokázala s umným podnikavým duchom prekvapivo dobre orientovať.

Zavŕšením „duchovnej“ trojice je rakúsky lekár Sigmund Freud, ktorého učenie v pere Stefana Zweiga nachádza sympatie najmä v horlivosti pre prácu, akú neurológ a psychiater vykazoval na dennej báze. Zweig opisuje zdravie jeho rozumu napriek enormnému množstvu ťažkej analytickej činnosti, ktorou sa neúnavne obklopuje, a prináša prekvapivé závery. Freud nerezignoval, ak zistil, že predmet jeho skúmania sa vetví do iných smerov než sú tie, ktoré si sám stanovil. Slávne otázky sexuality teda neboli pasiou, ale vedľajším efektom Freudových štúdií. Lekár cítil absentujúci model skúmania ľudskej duše, kde sa skrýva gro našej osobnosti. Je presvedčený o tom, že dobre cielené skúmanie vnútra vyloží na stôl pomyselné kartové osudie a my v ňom dokážeme čítať. Pri osobe otca psychoanalýzy sa Zweig nezastavuje pred obrazmi životných detailov. Prináša exkurz do tejto, vtedy ešte mladej lekárskej metódy s tendenciou vyvíjať sa.

Stefan Zweig napriek nejednotným postojom k osobám liečby ducha v podtexte demonštruje myšlienku, že potenciál našej duše ešte potrebuje mnohé významné figúry. Metóda pokus – omyl je pri duchu paradoxne funkčná, pretože sa nedokazuje žiadnou pitvou. Kontrolným mechanizmom medicínskej, predovšetkým psychiatrickej praxe nie je pitevný stôl. Napriek tomu je naša duchovná schránka ešte krehkejšia ako naša telesná.

Stefan Zweig: Liečba duchom

Premedia, 2021

Preklad: Katarína Széherová

Recenznú knihu poskytlo vydavateľstvo Premedia.

Zobraziť diskusiu (0)