2.

Nekopalo si, nedalo si mi odpovede. Ako by si aj mohlo? Si tam tak krátko, že keby som chcela od lekára potvrdenie tvojej existencie, vysmial by ma. Rozhodla som za teba: narodíš sa. Rozhodla som sa po tom, ako som ťa videla na fotografii. Na fotografii si nebolo ty, samozrejme, bola to fotka nejakého trojtýždňového embrya zverejnená v reportáži o vzniku života. Ako som sa tak na ňu pozerala, všetok strach pominul tak rýchlo, ako prišiel.

Pripomínalo si mi záhadný kvet, priehľadnú orchideu. Na jednom konci vytŕčalo niečo ako hlava s dvoma výčnelkami, z ktorých vznikne mozog. Nižšie nejaká dutina, z ktorej budú ústa. Podľa opisu si v troch týždňoch takmer neviditeľné. Len dva a pol milimetra, no už v tebe rastie náznak očí, niečo, čo pripomína chrbticu, nervový systém, žalúdok, pečeň, črevá, pľúca. Tvoje srdce je už vytvorené a je veľké. Proporčne je deväťkrát väčšie než moje. Pumpuje krv a pravidelne bije už od osemnásteho dňa. Mohla by som ťa odhodiť?

Čo na tom, že si vzniklo náhodou alebo omylom. Snáď svet, ktorý nás obklopuje, nevznikol náhodou alebo možno omylom? Niektorí tvrdia, že v podstate neexistovalo nič okrem veľkého pokoja, nekonečné nehybné ticho, až kým sa objavila iskra, záblesk, a to, čo nebolo, zrazu jestvovalo. Prvý záblesk nasledovali ďalšie, čoraz neočakávanejšie, čoraz nezmyselnejšie, nevedomé si následkov. Medzi následkami sa zjavila bunka, aj ona náhodou, možno omylom, a ihneď sa rozdelila na milióny, miliardy ďalších, až sa zrodili stromy, ryby, ľudia. Myslíš si, že niekto mal pochybnosti pred zábleskom či pred bunkou? Myslíš si, že si kládol otázku, či sa im to bude páčiť alebo nie? Myslíš si, že sa obával ich hladu, chladu, ich nešťastia? To vylučujem. Ak aj ten niekto existoval, napríklad Boh, ktorého by sme mohli prirovnať k počiatku všetkých počiatkov, pred vznikom času, pred vznikom priestoru, obávam sa, že sa nezaujímal o dobro a zlo. Všetko nastalo, lebo mohlo nastať, takže muselo nastať vďaka obrovskej sile, ktorá bola jedinou legitímnou silou. To isté platí aj pre teba.

Beriem zodpovednosť voľby na seba. Nie je v tom nijaký egoizmus, prisahám, dieťa, že ma neteší priviesť ťa na svet. Neviem si predstaviť, ako chodím po ulici s nafúknutým bruchom, neviem si predstaviť, ako ťa kojím či kúpem, ako ťa učím rozprávať. Som pracujúca žena a mám veľa povinností, záujmov a už som ti povedala, že ťa nepotrebujem. No budem ťa nosiť ďalej aj tak, či sa ti to páči alebo nie. Nanútim ti tú silu, ktorá bola nanútená aj mne, aj mojim rodičom, aj mojim starým rodičom, a tak ďalej až po prvého človeka porodeného človekom, či sa mu to páčilo alebo nie.

Pravdepodobne, ak by jemu alebo im bolo umožnené vybrať si, dostali by strach a odpovedali by nie, nechcem sa narodiť. Nikto sa ho však na názor nepýtal, a tak sa narodil, žil a zomrel po tom, ako porodil ďalšieho človeka, ktorému nedal na výber, a ten urobil to isté, a tak to šlo milióny rokov až dodnes a vždy to bola tá sila, bez ktorej by sme neexistovali. Odvahu, dieťa! Myslíš, že semeno stromu nepotrebuje odvahu, keď sa musí predrať zemou a vyklíčiť? Stačí náraz vetra, aby ho zlomil, myšia labka, aby ho roztlačila. Napriek tomu vyklíči, nevzdá sa, vyrastie a rozhodí ďalšie semená. Stane sa z neho les.

Keď budeš jedného dňa kričať: „Prečo si ma priviedla na svet, prečo?“ Odpoviem ti: „Urobila som to, čo robia a robili stromy milióny a milióny rokov predo mnou, a myslela som si, že robím dobre.“ Je dôležité nezmeniť názor a pamätať si, že ľudia nie sú stromy, že utrpenie človeka je tisíckrát väčšie než utrpenie stromu, pretože je cítiaci, že nikoho z nás neláka stať sa lesom, že nie z každého semena vyrastie strom, väčšina z nich sa stratí. Takýto náhly obrat je možný, dieťa. Naša logika je plná protikladov. Vo chvíli, keď niečo vyslovíš, uvedomíš si opak. Možno dokonca zistíš, že opak je pozornosti hodný takisto ako to, čo si tvrdil či tvrdila. Moje dnešné uvažovanie tak môže byť prevrátené naruby lusknutím prstov. Fakticky už teraz sa cítim zmätená, dezorientovaná. Možno preto, že sa nemôžem zdôveriť nikomu okrem teba. Som žena, ktorá sa rozhodla žiť sama. Tvoj otec so mnou nežije. Neplačem za ním, aj keď sa občas zahľadím na dvere, cez ktoré odišiel svojím rozhodným krokom, a ja som ho nezastavila, akoby sme si už nemali čo povedať.

..............

preklad Marcel Melicher