Holubičí národ. Zo všetkých národných klišé, ktorými sa Slováci vo vhodných chvíľach zvyknú označovať, je toto azda najpoužívanejšie a najrozšírenejšie. A hoci môžeme oprávnene predpokladať, že tak ako pri ostatných národných klišé bude aj jeho referencia k realite prinajmenšom sporná, mali by sme mu dať tak trochu šancu. Niečo o dejinách a kultúre tohto národa – ak už teda nie o jeho povahe – možno predsa len vypovedá. Vyplýva totiž z azda jedinej dlhodobej stratégie, ktorou mohol tento národ vo svojich dejinách disponovať – zo stratégie prežitia. Avizovaná holubičia povaha deklaruje, samozrejme, v prvom rade jeho mierumilovnosť. Akoby práve z povahy, akéhosi vnútorného ustrojenia národnej duše, a nie z vonkajších historicko-politických okolností vyplýval fakt, že Slováci neviedli žiadne dobyvačné a zväčša ani obranné boje. Národná mierumilovnosť je tu prezentovaná ako, povedzme, psychologické vysvetlenie objektívnej neschopnosti aktívne či agresívne presadzovať svoje záujmy. Tento národný mýtus je síce vytvorený len ako z núdze cnosť, ale v zásade je funkčný – čo napokon dokladá práve jeho rozšírenosť v ľudových, ale vlastne aj intelektuálnych sférach. Veď práve na ňom – v kombinácii s komunistickým mýtom práce a národnej pracovitosti – vybudoval svojho času Vladimír Mináč svoj patetický obraz národa v dobovo vplyvných esejach Dúchanie do pahrieb. A práve naň zasa ironicky odkazoval Pavel Vilikovský v dnes už ikonickej mýtoboreckej novele Večne je zelený... Samozrejme, slovenská mierumilovnosť je skôr dejepisný konštrukt než čokoľvek iné, k skutočnosti za národným mýtom sa však predsa len dá priblížiť. Stačí, ak slovo mierumilovnosť nahradíme podobným a príbuzným slovom umiernenosť.

Toto slovo už o Slovákoch a slovenskej kultúre hovorí oveľa viac. Áno, Slováci radi vidia sami seba celkom opačne – nie ako miernych, umiernených, ale ako vášnivých, veľkými citmi ovládaných ľudí, čo sa napokon nejako naozaj prejavuje v miestnom folklóre či v ľudovej slovesnosti. Lenže v slovenskom spoločenskom, politickom i kultúrnom diskurze tradične oveľa viac fungovala a funguje stratégia umiernenosti než akéhokoľvek druhu „mantinelizmu“. Slováci šli málokedy na hranu, nemali radi extrémy, pri ktorých mali vždy skôr pocit, že do ich malého známeho sveta prichádzajú z tej čudnej vzdialenej cudziny. Každá tá importovaná politická či kultúrna vyhranenosť sa na Slovensku zvykla radšej obrusovať, každý ideologický, ale aj umelecký extrém sa tu rýchlo zjemňoval – a treba povedať, že v pohnutých dejinách tohto regiónu to niekedy nebolo ani na škodu veci. Väčšinou sme tu mali tak trochu miernejšiu podobu totality (fašistickej i komunistickej), ale na druhej strane aj „miernejšiu podobu“ demokracie... Našským malým pomerom sme si prispôsobili veľké idey i veľkolepé poetiky. Historickým poučením tu vždy bolo príliš nevystrkovať hlavy, keď nad nimi hrmia dejiny – a tie tu v strednej Európe hrmeli prakticky stále.

Táto umiernenosť slovenského života našla svoj obraz aj v slovenskej literatúre. Takisto zväčša umiernenej. Je to napokon celkom pochopiteľné, literatúra sa musí istým spôsobom vzťahovať k svojej látkovej skutočnosti a táto skutočnosť bola a vlastne aj stále je u nás – i keď sa nám to zvnútra možno ani nezdá – mierna. To, čo si literatúra v tomto prostredí vypestovala, je potom práve zmysel pre mieru. Ten sa stal nielen vecou vkusu, ale aj akýmsi dokladom vyzretosti a relevantnosti autora a jeho diela. Aj preto naša avantgarda nebola príliš výbojná, náš modernizmus bol vlastne dosť tradičný, náš surrealizmus pomerne realistický. No a underground, beatnici, punk a iné rebeliády slovenskú literatúru pre istotu obišli takmer kompletne.

Prvé vážne narušenie pokojnej miernosti priniesli do slovenskej literatúry deväťdesiate roky, ktorým hneď od počiatku dominovala nová generácia autorov s novou drsnou a provokatívnou poetikou. Svojím extrémnym gestom sa Peter Pišťanek a spol. okrem iného vymedzovali aj práve voči onej umiernenosti slovenskej literárnej tradície. Lenže čo sa v deväťdesiatych rokoch v literatúre stalo, to v deväťdesiatych rokoch aj ostalo a slovenská literatúra sa po vyčerpaní energie prvej vlny postmoderného písania vrátila do svojich umiernených koľají. A doviezla sa po nich až do súčasnosti.

Dnes to už predsa len neplatí úplne. Prakticky naraz sa tu objavili hneď dvaja dovtedy takmer neznámi prozaici, ktorí s novou energiou vracajú do literatúry radikálny pocit deväťdesiatych – ibaže v inej, oveľa subjektívnejšej podobe. A obaja to robia dosť dobre na to, aby sa so svojimi prózami rovno kvalifikovali do finálovej zostavy najprestížnejšej literárnej ceny Anasoft litera. Ivan Medeši so svojou zbierkou šiestich poviedok Jedenie (vyd. Vichodňarske združeňe Valal, 2018, prekl. Maroš Volovár) a Milo Janáč s novelou či krátkym románom Milo nemilo (vyd. Kráľovstvo dokonalosti, 2018). Pochádzajú každý z inej krajiny (Medeši žije v srbskej obci Ruski Kerestur, stredisku rusínskej národnostnej menšiny v tejto krajine; Janáč vo východoslovenskom mestečku Gelnica), hovoria i píšu rôznymi jazykmi (Medešiho na Slovenku vydaná kniha Jedenie je vlastne prekladom z rusínskeho rukopisu), a predsa majú veľa spoločné.

Sú si vekovo blízki (ročníky narodenia 1982, respektíve 1975) a do kultúrneho centra to majú zo svojich bydlísk rovnako poriadne ďaleko. Je to dôležité aj pre ich prózy, v ktorých obaja tematizujú životný pocit ľudí na periférii. Periférii geografickej a práve z nej následne vyplývajúcej aj sociálnej. Ich postavy sú skutočnými outsidermi, čo by sa samo osebe ešte nebolo nič výnimočné. Veď výlučné i vylúčené postavy nachádzame v slovenskej literatúre už od čias Kukučína či Tajovského a sú tu dodnes (napríklad u Ballu, Kopcsaya, Dobrakovovej, Bendzáka). Lenže Medešiho a Janáčovi outsideri sú iní, sú extrémni. Sú to radikálne nonkonformní asociáli, outsideri vlastnou intelektuálnou voľbou, ale následne aj brutálne marginalizovaným sociálnym statusom. Ich jediným životným programom je neustále potvrdzovať nezmyselnosť a bezvýchodiskovosť života – osobného aj komunitného; nenaplneného outsiderského života na periférii, z ktorej niet úniku. V oboch prípadoch pritom platí, že literárna extrémizácia onej geografickej periférie (zabudnutá rusínska dedina v Srbsku, resp. zabudnuté východoslovenské mestečko Gelnica) ako úplného okraja, až za-okraja civilizácie z nej robí príťažlivú exotiku. A extrémizácia tam žijúcich outsiderov z nich robí spoločenských exotov.

„Nepracujem.“ (s. 154) Hovorí jasne, stroho a sebadefinujúco rozprávač jednej z Medešiho poviedok. Rovnako ostentatívne a programovo od práce bočí hrdina Janáčov. Nie je to len prejav lenivosti. Aj práca by totiž bola sociálnou interakciou, nežiaducim prejavom spolupatričnosti so svetom, s ktorým ich spoločensky deklasovaní hrdinovia nechcú mať nič spoločné. I keď, čosi predsa. Ich spor so spoločnosťou ide tak ďaleko, že na nej neváhajú provokatívne parazitovať – napríklad svojím mimoriadne kladným vzťahom k sociálnym dávkam či porušovaním zákonov.

Medešiho i Janáčov hrdina je síce „socka“ na okraji spoločnosti, nie je to však žiadny nevzdelaný, len základnými pudmi ovládaný primitív. Naopak, jeden i druhý rád upozorňuje na svoje vysokoškolské vzdelanie, zároveň však hneď obaja cítia potrebu to vzdelanie extrémne „ponížiť“, ukázať na jeho úplnú bezvýznamnosť. U Medešiho sa téma vzdelania spája (ako inak v tejto knihe) s motívom fekálnym: „Tŕpol som len, kedy mi dajú do rúk i handru či záchodovú kefu, že nech i to robím. A najlepšie by bolo skrútiť miesto kefy ten hlúpy diplom z hlúpej fakulty. Akej fakulty? Hlúpej!“ (s. 156) U Janáča sa zasa vzdelanie spája (ako inak v tejto knihe) s alkoholom: „Štyri pätiny budúcich výčapníkov na Spiši vychoval prešovský harvard, prvýkrát som na svoju alma mater naozaj pyšný.“ (s. 14) A povedzme len tak skusmo, že Janáč ako absolvent Prešovskej univerzity vie, o čom píše. Rovnako ako Medeši so svojím diplomom z Nového Sadu.

Kniha Ivana Medešiho Jedenie je extrémna vo všetkých svojich protirečeniach. Je to punk, underground, ale zároveň aj regionálna dedinská próza. Je to hlasná a neslušná provokácia, ale aj jemná literárna prácička. Je to kniha plná telesných nechutností, podávaných s rozprávačským pôvabom.

Základnou odlišnosťou a zároveň hodnotou Medešiho knihy v kontexte slovenskej literatúry je pritom jej jazyk. Je nielen iný ako všetko, čo sme doteraz v slovenčine poznali, ale je tiež umelecky účinný a ešte k tomu aj – vtipný. Je rafinovaný, sofistikovaný, a zároveň extrémne naturalisticky vulgárny. Je literárny, knižný a zároveň je to vlastne ľudový regionálny jazyk, dialekt. Práve z týchto paradoxných spojení vysokého a nízkeho jazyka vzniká príťažlivá bizarnosť Medešiho próz. Toto spojenie rôznych jazykov do jedného mu otvára nové možnosti rozprávania. Tento výstredný jazyk je pritom vlastný postavám i rozprávačovi, ktorý občas dokonca v postmoderne slobodnom autoreferenčnom geste vystúpi z fikčného rámca textu a osloví čitateľa svojím nezameniteľným zvolaním: „Čitateľu!“ Je to jazyk, v ktorom Medešiho postavy rozprávajú aj premýšľajú: „Mamo, nezačínaj, čože chceš, tam máte moju fotku, tak sa pozerajte na ňu, hajde, pýtaj sa, čo treba, nech už môžem ísť, hajde, tu som, čo ťa interesuje, dám ti raport a fičím, alebo vezmi dve moje podobné fotky a meň ich jednu poza druhú, tak to bude vyzerať, že sa aj hýbem, aj nepyskujem. To budeš mať lepšie ako naživo...“ (s. 10) V tomto jazyku sa dá čudesne nadávať: „Ej, jebiga, veruže jebiga!“ (s. 19) a dá sa v ňom aj surreálne básniť: „Hmm, on má topánky, a ja som nielen bez topánok, ale aj bez láb, lýtok, kolien a stehien, veru až to je poézia!“ (s. 25) Týmto vysoko-nízkym, učeno-sedliackym, rafinovano-vulgárnym jazykom sa dá rovnako dobre písať o vysokých aj nízkych témach a motívoch. Vysoko o najnižších prejavoch tela („A necigáňme si, máločo je príjemnejšie, ako keď z nás vychádza krásne veľké hovno.“  s. 55) i nízko o najvyšších prejavoch ducha (napríklad o Tarkovského filme). A čo je zvláštne, dá sa o tom všetkom písať naraz. A ešte si pri tom aj svojsky zafilozofovať. Ako pri hľadaní „... lieku na hryzotu svedomia pre presraté životy,“ (s. 85) kde rozprávač príde až k existenciálnemu záveru: „Niet pasu a víz, ktoré nás vyratujú z vlastného bytia.“ (s. 86)

Čo je však za či pod týmto veľkým jazykovým Jedením, vlastne až obžerstvom? Celkom vedome, ako jasný autorský zámer – nie je tam vôbec nič. Veď v tom je napokon extrémnosť tejto knihy a tiež jej skutočné posolstvo. Nič. Radikálne nič ako úplná ničota života i sveta. Bez irónie – je to dosť silné posolstvo. Problémom však je, že čitateľ si ho naplno uvedomí akosi priskoro, už v prvej skvelej poviedke, a potom si ho už len dosť stereotypne opakuje a potvrdzuje. Ono nič sa aj pri všetkej autorovej zručnosti vie dosť rýchlo zunovať a napokon aj nudiť – aj keď je to veľmi pravdivé nič.

Milo Janáč povedal o svojej próze Milo nemilo, že je to karnevalová kniha. A je to tak. Je to kniha hodnôt, ale opačných, šašovsky prevrátených hodnôt. Pohľad na svet spoza pultu gelnickej krčmy je proste v mnohom opačný než ten, na ktorý sme zvyknutí. Nie sú tu pritom žiadne múdre ponaučenia múdreho autora, ako tie hodnoty správne čítať; karneval trvá po celý čas. Moralizovaniu Janáč odolá dokonca aj v pointe svojho románu, za ktorú sa dá považovať jeho kratučká posledná veta, ktorá sama tvorí zároveň posledný odsek: „Som šťastný muž,“ ( s. 199) povie si v nej spokojne asociálny hrdina, nezamestnaný alkoholik bez spoločenského ukotvenia, rodiny, priateľov...

Je to próza realistická i fantazijná. Hlavným textotvorným postupom je hyberbolizácia inak realistických situácií. Napriek tomu, že vieme, ako veľmi tá próza preháňa, cítime za ňou veľmi konkrétnu, uveriteľnú skutočnosť. Medzi autorom a čitateľom tejto knihy prebieha hra s jasnými pravidlami. Čitateľ vie, že autor preháňa, autor vie, že čitateľ tú hyberbolu vníma ako literárnu hru, nie ako pokus oklamať ho.

V Janáčovej knihe sa tematizujú dva priestory. Jedným z nich je geografický región na okraji krajiny. Priestor známy, domácky, a zároveň neznámy, exotický: „Nás tu od civilizácie delí hustý les.“ (s. 154) Gelnica má podobu rurálneho miesta, kde nie je nič inšpirujúce, zaujímavé. Okrem miestnej krčmy, to je ten druhý a zároveň jediný zmysluplný priestor. Čo, samozrejme, čítame zasa len ako grotesknú amplifikáciu prázdnoty života v tomto regióne. Krčma je miesto, kde sa deje všetko podstatné – je to vlastne jediné miesto, kde sa niečo deje, náhradný priestor života. Krčma je vraj „... srdce každej slovenskej obce,“ (s. 26) tu je však jej všetkým. „My Gelničania ľúbime krčmu. (...) My všetko na svete zmeníme na krčmu.“ (s. 26) Hyperbolizujú sa aj typické atribúty drsnej slovenskej krčmy – navyše v ostrom kontraste s miernym svetom českej hospody. Janáč výrazne intertextuálne odkazuje na českú hrabalovskú tradíciu hospodského „pábení“ („Dávajte pozor, čo vám teraz poviem,“ parafrázuje napríklad na s. 142 známu Hrabalovu otváraciu vetu), teda rozprávania a počúvania poetických hospodských príbehov, slovného druženia sa, rozhovoru pri pive. V Janáčovom svete však funguje celkom iná, slovenská tradícia krčmy ako priestoru nekomunikácie, izolácie sa od ostatných so sklonenou hlavou a pohárikom tvrdého v ruke; pitia ako zabúdania na problémy i na seba, sebazničujúceho opúšťania sa. To všetko, samozrejme, v extrémnom vydaní. Cez priestor krčmy sa dostávame k životnému pocitu ľudí, ktorí sa nenachádzajú vo svojich životoch. Ako zo života unikajú do krčmy, tak zo spoločnosti unikajú do asociálnej samoty. Alkohol pre nich funguje ako oslobodzovač i obmedzovač. Jediný dôvod socializácie a zároveň jedna z príčin devastácie spoločenských vzťahov.

Janáčova kniha je napriek tomu vtipná – to slovenská literatúra tiež často nebýva – ale nie je to zasa len súbor veselých krčmových historiek. Ak by to tak bolo, bola by hlúpa. Ale tu sa pod všetkou tou veselosťou stále hýbe temný spodný prúd, čo občas aj vypláva na povrch, do textového popredia. Je to kniha dobre napísaná – napriek zdaniu spontánnosti, jednoduchosti rozprávania, štylisticky prepracovaná. Alebo naopak – napriek všetkej rafinovanosti, hyperbolizácii, grotesknému pokrúteniu jej fikčného sveta je to próza, z ktorej cítiť autentickosť. Janáč skutočne vie, o čom píše. Nie je to žiadny reportážny pohľad zvonka na práve objavený bizarný svet. Je to pohľad insidera, ktorý do tohto sveta naplno patrí, ale dokáže od neho na chvíľu poodstúpiť, aby o ňom mohol zmysluplne písať. Jeho takmer dvestostranový román si udrží čitateľovu pozornosť až do konca. Prečo? Pretože si napriek všetkému sympatickému preháňaniu udrží aj onen v úvode toho článku vysmievaný zmysel pre mieru. Mieru svojho vlastného literárneho jazyka a prozaického sveta. Sveta, ktorému sa napriek všetkej extrémnosti dá stále veriť, a preto nás stále zaujíma. Milo Janáč sa v próze Milo nemilo veľmi produktívne ukázal ako drsný literárny radikál – s jemným zmyslom pre mieru.

Ivan Medeši - laureát Anasoft litera 2019

Milo Janáč - cena čitateľov Anasoft litera 2019

Peter Darovec je literárny kritik. Pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Text vyšiel pôvodne v literárnom časopise Rozum v máji 2019.
Zdroj fotografií - archív literárneho časopisu Rozum.

Zobraziť diskusiu (0)