Alma Rosé

Spracované voľne na motívy spomienok bývalých väzenkýň a väzňov Osvienčimu a Birkenau: Mance Schwalbovej, Hildy Hraboveckej, Heleny Weinwurmovej, Edity Grosmanovej, Lucie Sivákovej, Mórica Taubera a väzenkyne č. 65657.

1.

Bukový les na jeseň stráca svoju lesovosť a stáva sa chrámom jesene. Medzi stĺporadím strieborných kmeňov v šikminách prúdia krištáľové lúče a s úsmevnou hravosťou sa pokúšajú narušiť dráhu poletujúcich hnedých listov v tvare drobných husieľ, vyrobených z kože, ich farba a pevnosť ani náhodou nepripomína zoschnuté jesenné lístie. Vytvoria tisícky kriviek v jasnom povetrí, a potom spadnú na zem, kde ich už s bezstarostnou hravosťou očakáva celý kožený koberec. A je ticho. Stĺpovo pokojné, dôstojné a hravé, a navyše je v ňom zakódovaný prísľub, že opäť príde jar, opäť sa pevné hnedé listy v tvare husieľ prinavrátia na konáre v nežnej zelenej podobe, nastoknú sa na špice stĺporadí, narúšajúc horizontály kmeňov a šikminy lúčov, a jemne sa rozozvučia. S prebúdzajúcou sa dravosťou jari budú znieť čoraz hlasnejšie, až kým ich celkom neprehlušia rozštebotané vtáky. Je to tak, les je lesom, aj keď na jeseň schrámovatie. Na jar totiž opäť odmietne ostať chrámom.

V tom pravidelnom rytme striedaní ročných období je upokojujúce zmierenie aj pre tých, čo prežili osvienčimské jari a jesene. Letá a zimy. Pre tých, čo prežili najmä vďaka husliam. A viole. A mandolíne a gitare a violončelu. Vďaka osvienčimskému orchestru.

Čo mi to prišlo na um? Veď bukové listy sú predĺžené, nemajú tvar husieľ. Možno iba farbu, keď na jeseň najprv ožltnú, akoby do seba počas celého leta vstrebali farbu slnka, a postupne zhnednú.

Aj tak, keď privriem oči, vidím, ako na zem dopadajú listy v tvare husličiek. Možno preto, že tam, kde zahrajú husle, už pri ich prvých akordoch tam všetko schrámovatie.

A potom privriem oči ešte silnejšie a vidím padať prvý sneh a stáť Almu pri hlavnej bráne s nápisom Arbeit macht frei s obráteným b v slove Arbeit. Alma sa usmieva svojím láskavo nežným úsmevom plným harmónie a díva sa pred seba. Mĺkvo na ňu padajú žiarivo biele ligotavé vločky, upokojujúco dopadajú na ňu, na kovový nápis nad bránou a aj na zem okolo Almy, vybieľujú nielen priestor, v ktorom sa práve nachádza, lepšie povedané: ktorý si predstavujem aj s Almou, hoci Alma už nežije, aj tak ju mám takmer každý deň pred očami. Zároveň sa tým snehom vybieľujú aj tie najhroznejšie spomienky, na ktoré nie a nie zabudnúť. Vločky v tvare bielych husličiek sa roztápajú Alme na tvári a potom jej pomaly stekajú po lícach. Alma si to nevšíma, len sa díva pred seba, usmieva sa a pomaly sa v bielobe vytráca jej telo, tvár, brána i nápis, všetko stráca kontúry, až celkom zmizne. A už je len biela čistá planina. Už je len pokojná bieloba.

2.

...

Bolo to tak, doteraz to tak je, hudba je môj život. Možno preto na mňa smrť zabudla, lebo som život prežila v hudbe. Naozaj? Neviem, zrejme si to len nahováram, lebo som veľmi chcela, aby to tak bolo, ale celkom tak to nebolo, to by som sa klamala. No a? Komu záleží, či samu seba klamem alebo nie? Veď každý človek aspoň raz v živote prežije chvíľu, keď nevidí inú cestu, len oklamať samého seba, vytvoriť si milosrdné klamstvo, ktoré nikomu neublíži, iba človeku pomôže vyrovnať sa s niečím, s čím by sa inak nevyrovnal.

Narastá vo mne presvedčenie, že hudba síce ešte celkom neodišla, ale už nesmierne zlenivela a rada by zmĺkla, odchádza a s ňou aj život, to sú chvíle, keď sa v noci prebúdzam, nevládzem spať, tak mi príde ťažko. Život sa vytráca a smrť prichádza najmä v spomienkach na továrne smrti, kde som žila, nie po mňa.

Nie, nemôžem o sebe tvrdiť, že som život prežila iba v hudbe. Tak ďaleko so svojím sebaklamom nemôžem zachádzať, lebo ma zničí. Možno preto, lebo sebaklam je v svojej podstate zničujúci, hoci sme spočiatku doňho vhupli len kvôli tomu, aby sme sa zachránili.

Ozajstný život v hudbe prežila Alma Rosé, s ňou sa nedá porovnávať nikto, a už vôbec nie ja, aj keď možno práve to ju zničilo. Nie, hudba nie je zničujúca, práve naopak, hudba je predsa zázrak, ibaže Almu nezachránila. Ani tá jej hudba vychádzajúca z jej husieľ. Možno len chcela prežiť život v hudbe, vzdala sa, keď zistila, že sa to nedá, že hudba je síce časťou života, vlastne ani nie časťou, iba odrazom časti života, ktorý nie je schopná do dôsledkov nahradiť. Život dokážeme prežiť bez hudby, ale hudba bez života pravdaže nejestvuje, to je jasné ako facka. Keby sa ma spýtala, povedala by som jej to. Lenže Alma Rosé sa nezvykla pýtať, bola príliš hrdá, aby sa pýtala, a aj príliš dobrá, aby niekoho zaťažovala prosbou o radu. A my sme vtedy, keď som sa s ňou stretla, mali smrť tak blízko, až sa nám život javil len ako predizba smrti. Dennodenne sa nám vtedy smrť predvádzala s urputnou tvrdohlavosťou a my sme sa čoraz menej podobali na ľudské bytosti. Hudba len akoby mimochodom šla povedľa, to si Alma dlho nechcela priznať.

Pre mňa hudba predstavuje najmä spomienky na Almu, na nás, náš orchester, to mi nemôže vo všedný deň priniesť všedná premiéra všedného operného súboru so všednými sólistami.

Klytaimnéstra

3.

Už ani neviem poriadne artikulovať. Dávno som sa s nikým nezhovárala. Ťažko sa mi formulujú myšlienky. Z pamäti sa mi vytrácajú slová, ktorými by som sa mohla ospravedlniť pred svojimi deťmi. Orestés, podaj mi ruku. Ako keď si bol malý. Nie, to nejde, ja viem, už nie si malý. Elektra, pamätáš sa, bála si sa tmy, keď si bola malá. Tak veľmi si sa jej bála. Dodnes sa jej bojíš, však? Videla som, ako ste sa sem blížili, pozorovala som vás. Stískala si Orestovu dlaň, áno, stískala si ju ako malé dievčatko. Alebo to bol Orestés, čo sa bál tmy? Orestés sa bál všetkého, iste aj tmy. Nie, to si bola ty, Elektra, a nie Orestés. Hoci si nebola bojazlivá, pred tmou si mala rešpekt. Dokonca aj pred tieňmi olivovníkov, borovíc či platana v slnečných dňoch. Už sa mi naozaj všetko pletie.

Pssst, ticho! Počujem kroky. To sú ony. Určite. Tentoraz sú to naozaj mojej deti. Elektra a Orestés. Idú ma navštíviť. Chcú vidieť svoju matku. Odpustili mi. Zabudli. Prerástli rodičov a odpustili nám. Obidvom, aj Agamemnónovi aj mne. Šmahom ruky zotreli pomstu z nášho rodu. Poutierali krvavé tiene za svojimi predkami i za sebou.

Naozaj sa mi to len zdá? Je tu ticho ako vždy. Ak počujem kroky, je to strážnik. Dvakrát denne mi sem prinesie jedlo, varené ryby s olivami, alebo dusenú prepelicu s paradajkami, ktoré som mala tak rada. Nemôžem sa sťažovať. A vymieňa fakle. A nosí mi jedlo. Presne tak, ako sa na kráľovnú patrí. Ešte aj víno mi prinesie. Len si nevšimol, že som tu vo väzení stratila apetít. Napokon, komu by chutilo jesť vo vlastnej hrobke?

Ľuba Lesná

Tisícročná žena

Artforum 2017

Uvedenie knihy Tisícročná žena bude v utorok 6.2. o 19:00 v bratislavskom kníhkupectve Artforum na Kozej 20 v Bratislave. Knihu pokrstí Iveta Radičová, moderátor bude Marián Balázs, čítať úryvok bude Ivana Kuxová.

Vydanie knihy podporil Bratislavský samosprávny kraj.

Zobraziť diskusiu (0)