MELINA

V Albuquerque chodil môj manžel Rex večer na univerzitu alebo do svojho sochárskeho ateliéru. S malým Benom v kočíku som sa zvykla dlho prechádzať. Hore na kopci na ulici porastenej brestom stál dom Clydea Tingleyho. Vždy sme okolo neho chodili. Clyde Tingley bol milionár, ktorý dal všetky svoje peniaze na štátne detské nemocnice. Chodili sme okolo jeho domu, pretože nielen na Vianoce, ale celý rok mal na stromoch a na verande rozvešané vianočné svetlá. Zažínal ich, keď sa stmievalo, a vtedy sme sa obyčajne vracali domov. Niekedy sedel vo svojom vozíku na terase, chudý starý muž, čo na nás volával „Zdravím“ a „Pekný večer“, keď sme prechádzali okolo. Raz večer však na mňa zakričal: „Počkajte! Počkajte! To dieťa má niečo s nožičkou! Choďte ho dať vyšetriť!“

Pozrela som sa Benovi na nohy, boli v poriadku.

„Nie, to sa vám zdá, pretože je už na ten kočík veľký. Len ich tak smiešne drží nahor, aby sa mu nešúchali po zemi.“

Ben bol veľmi bystrý. Ešte ani nehovoril, ale zdalo sa, že rozumie. Nožičky spustil na zem, akoby chcel starému mužovi ukázať, že sú v poriadku.

„Matky nikdy nechcú pripustiť, že majú problém. Zoberte ho k doktorovi hneď teraz.“

V tej chvíli vyšiel spoza rohu muž v čiernom. Dokonca už vtedy ste zriedka videli niekoho prechádzať sa po ulici, a tak zostal zarazený. Čupol si na chodník a Benovu nožičku chytil do rúk. Mal na sebe, ako som zistila až neskôr, popruh na saxofón a Ben sa ho chytil.

„Nie, pane. Ten chlapec má nohu v poriadku,“ povedal.

„To rád počujem,“ zakričal Clyde Tingley.

„Aj tak vám ďakujem,“ dodala som.

Chvíľu sme sa tam s mužom rozprávali a potom nás odprevadil domov. Stalo sa to v roku 1956. Bol prvým bítnikom, ktorého som stretla. V Albuquerque som nikoho ako on nevidela. Žid s brooklynským prízvukom. Dlhé vlasy a briadka, tmavé okuliare. Ale nepôsobil hrozivo. Benovi sa hneď páčil. Volal sa Beau. Bol básnik a hudobník, hral na saxofóne.

Hneď sme sa spriatelili. Kým som pripravovala ľadový čaj, hral sa s dieťaťom. Keď som Bena uložila do postele, sedeli sme na schodoch pred domom a rozprávali sa, kým sa vrátil domov Rex. Boli k sebe slušní, ale nesadli si, hneď som si to všimla. Rex si robil doktorát. Naozaj sme vtedy boli chudobní, ale Rex pôsobil ako starší a mocnejší muž. Vyžarovala z neho aura úspechu, možno vyzeral povýšenecky. Beau sa tváril, že mu veľmi na ničom nezáleží, čo som už vedela, že nie je pravda. Keď odišiel, Rex mi povedal, že sa mu nepáči predstava, že domov vláčim potulných frajerov.

Beau stopoval cestou domov do New Yorku, do Veľkého jablka potom, čo strávil polrok v San Franciscu. Býval u priateľov, ale celý deň pracovali, a tak chodil každý deň za mnou a Benom, počas celých štyroch dní, čo mu ešte zostávali.

Beau sa naozaj potreboval porozprávať. Cítila som sa úžasne, keď som ho počúvala, nebola som zrazu odkázaná na tých pár Benových slov, a tak som sa vždy potešila, keď prišiel. Okrem toho, rozprával o láske. Zamiloval sa. Vedela som, že ma Rex miluje, a boli sme šťastní, čakal nás šťastný spoločný život, ale nebol do mňa tak šialene zamilovaný ako Beau do Meliny.

Beau v San Franciscu rozvážal sendviče. Chodil s malým vozíkom s pečivom a kávou, nealkom a sendvičmi. Tlačil ho hore-dole po poschodiach obrovskej kancelárskej budovy. Jedného dňa vošiel do kancelárie poisťovacej spoločnosti a zbadal ju. Melinu. Ukladala nejaké fascikle, ale nie naozaj, pretože sa dívala z okna so zasneným úsmevom na tvári. Mala dlhé vlasy odfarbené na blond a na sebe čierne šaty. Bola maličká a chudá. Ale tá jej pokožka, povedal. Nevyzerala ako ľudská bytosť, pôsobila ako tvor z bieleho hodvábu, mliečneho skla.

Beau nevedel, čo ho to posadlo. Nechal vozík stáť na chodbe spolu so zákazníkmi, prešiel k nej. Povedal jej, že ju miluje. Chcem ťa, hovoril. Zoberiem kľúč od záchodov. Poď. Zaberie to len päť minút. Melina sa naňho pozrela a prikývla: Budem tam.

Vtedy som bola dosť mladá. Bol to najromantickejší príbeh, aký som kedy počula.

Melina bola vydatá a mala asi ročnú dcéru. V Benovom veku. Jej manžel hral na trúbku. Odcestoval na dva mesiace na turné. Beau spoznal Melinu. Prežili vášnivý románik a keď sa mal manžel vrátiť, povedala Beauovi: „Je čas, aby si šiel svojou cestou.“ A tak vyrazil.

Beau tvrdil, že musel spraviť všetko, o čo ho žiadala, že počarovala jemu, jej manželovi, každému mužovi, čo ju spoznal. Nemohol som ani žiarliť, hovoril, pretože bolo úplne prirodzené, že ju bude milovať každý muž.

Napríklad… dcéra nebola manželova. Chvíľu bývali v El Paso. Melina pracovala v supermarkete Piggly Wiggly, kde porciovala mäso a kurčatá a balila ich do plastu. Stála rovno vo dverách do skladu v smiešnej papierovej čiapke. Ale aj tak si ju všimol mexický toreador, ktorý si kupoval hovädzie filety. Búchal do pultu a zvonil, presviedčal mäsiara, že videl ženu, čo balí mäso. Prinútil ju, aby nechala prácu. Tak pôsobila, povedal Beau. Okamžite si musel byť pri nej.

O pár mesiacov neskôr Melina zistila, že je tehotná. Naozaj sa potešila a oznámila to svojmu manželovi. Zúril. Nemôžeš byť tehotná, kričal po nej, bol som na vazektómii. Čože? Melina sa rozčúlila. A to si si ma zobral a ani si mi to nepovedal? Vyhodila ho z domu, vymenila zámky. Posielal jej kvety, písal vášnivé listy. Rozložil sa pred dverami a býval tam, kým mu konečne neodpustila, čo spravil.

Šila im všetky šaty. Po všetkých izbách v byte naťahala látky. Matrace a vankúše boli na zemi, a tak ste chodili po štyroch ako dieťa zo stanu do stanu. Vo dne v noci horeli sviečky, a tak ste nikdy nevedeli, koľko je hodín.

Beau mi o Meline povedal všetko. O jej detstve v sirotincoch a rôznych rodinách, ako utiekla, keď mala trinásť. Pracovala ako tanečnica v bare (nie som si istá, čo to znamená) a jej manžel ju zachránil z veľmi nepríjemnej situácie. Je drsná, vravel Beau, škaredo nadáva. Ale jej oči, jej dotyky sú anjelsky nevinné. Presne, bola ako anjel, ktorý mi vstúpil do života a navždy ho zničil… Niekedy dosť preháňal a dokonca aj usedavo plakal, ale rada som ho počúvala, priala si, aby som bola ako ona. Drsná, záhadná, nádherná.

Bolo mi ľúto, keď Beau odišiel. V mojom živote bol ako anjel. Keď zmizol, uvedomila som si, ako málo sa Rex rozpráva so mnou a s Benom. Cítila som sa tak osamelo, že som dokonca premýšľala, či nezmením naše izby na stany.

***

O pár rokov neskôr som bola vydatá za iného muža, jazzového klaviristu Davida. Bol to dobrý chlap, ale tiež bol mĺkvy. Neviem, prečo som sa vydala za takýchto tichých mužov, keď sa najradšej zo všetkého rozprávam. Ale mali sme veľa priateľov. Hudobníci, čo prichádzali do mesta, bývali u nás a kým muži hrali, my ženy sme varili, rozprávali sa a ležali na trávniku, kde sme sa hrali s deťmi.

Z Davida som musela ako z chlpatej deky vyťahovať, aký bol, keď bol prvák, alebo aká bola jeho prvá frajerka, čokoľvek. Vedela som, že päť rokov žil s nádhernou maliarkou, ale nechcel o nej hovoriť. No tak, povedala som, porozprávala som ti celý svoj život, povedz mi niečo o sebe, kedy si sa prvýkrát zamiloval… Zasmial sa, ale naozaj mi to porozprával. To je ľahké, tvrdil.

Zamiloval sa do ženy, ktorá žila s jeho najlepším priateľom kontrabasistom Ernie Jonesom. Na juhu mesta v údolí pri zavlažovacích kanáloch. Raz zašiel za Erniem, a keďže ho nenašiel doma, zašiel ku kanálu.

Opaľovala sa nahá a biela na pozadí zelenej trávy. Namiesto slnečných okuliarov mala okrúhle servítky, čo sa dávajú pod zmrzlinu.

„A to je všetko?“ podpichovala som.

„No, áno. To je všetko. Zamiloval som sa.“

„Ale aká bola?“

„Nebola ako nikto z tohto sveta. Raz som s Erniem sedel pri kanáli, fajčili sme trávu. Obaja sme boli dosť nešťastní, pretože sme nemali prácu. Živila nás oboch, robila čašníčku. Raz ju zavolali obsluhovať na nejakú popoludňajšiu recepciu a doniesla odtiaľ všetky kvety z výzdoby, naplnila by nimi celú izbu. Vyniesla ich však hore ku kanálu a hodila do vody. Takže sme tam s Erniem mrzutí sedeli na brehu, dívali sa na kalnú vodu, na hladine ktorej sa zrazu objavila tisícka kvetov. Zobrala odtiaľ jedlo a víno, dokonca aj príbory a obrus, ktorý prestrela na trávu.“

„Tak vyspal si sa s ňou?“

„Nie. Ani som sa s ňou osamote nerozprával. Len si na ňu pamätám – v tej tráve.“

„Hm,“ potešila som sa tým slovám a živému výrazu na jeho tvári. Romantiku som milovala v akejkoľvek podobe.

Presťahovali sme sa do Santa Fe, kde David hrával na klavíri U Claudea. V tých rokoch do mesta chodilo veľa dobrých muzikantov a s Davidovým triom si dva či trikrát zahrali. Raz prišiel vynikajúci trubkár Paco Duran. David s ním rád hrával, a tak sa ma opýtal, či by u nás mohol Paco s manželkou a dieťaťom zostať na týždeň. Samozrejme, povedala som, poteším sa.

Bolo to úžasné. Paco hral výnimočne. Spolu s Davidom hrali celý večer v meste a celý deň doma. Pacova manželka Melina bola exotická a zábavná. Rozprávali a správali sa ako jazzoví muzikanti z Los Angeles. Nášmu domu hovorili hniezdočko a opakovali „chápeš?“ a „supiš“. Ich dievčatko sa pekne hralo s Benom, ale boli vo veku, keď sa drali úplne všade. Snažili sme sa dať ich do ohrádky, ale nechceli tam zostať. Meline napadlo, že by sme ich mohli nechať pobehovať a do ohrádky sa zavrieme my dve a káva a popolníky tam budú v bezpečí. A tak sme tam sedeli, kým deti vyberali knihy z políc. Rozprávala mi o Las Vegas, ktoré z jej rečí pôsobilo ako z inej planéty. Keď som ju počúvala, keď som sa na ňu nedívala, ale bola obklopená jej nadpozemskou krásou, uvedomila som si, že je to Beauova Melina.

Ale z nejakého dôvodu som to nedokázala spomenúť. Nemohla som jej povedať: Počúvaj, si taká nádherná a zvláštna, určite si Beauova láska. Ale myslela som na Beaua a chýbal mi, dúfala som, že sa má dobre.

Uvarili sme večeru a muži odišli do práce. Okúpali sme deti a vyšli na zadnú verandu, fajčili sme a pili kávu, rozprávali sa o topánkach. Hovorili sme o všetkých významných topánkach v našich životoch. O prvých mokasínach, prvých topánkach na opätku. So striebornou hrubou podrážkou. O čižmách, čo sme mali. Dokonalých lodičkách. Ručne robených sandáloch. Teniskách. Ihličkách. Kým sme sa rozprávali, bosými nohami sme prechádzali po vlhkej zelenej tráve pri terase. Nechty na nohách mala namaľované na čierno.

Opýtala sa ma, v akom znamení som sa narodila. Zvyčajne ma to otravovalo, ale jej som dovolila porozprávať mi všetko o mojom škorpiónskom ja a verila som jej každé slovo. Povedala som jej, že viem trochu čítať z ruky, a pozrela som sa jej do bielych dlaní. Bola tam tma, tak som zašla dovnútra po petrolejku, položila ju na schod medzi nás. Držala som jej dlane vo svetle lampy a mesiaca a spomínala si na to, čo Beau hovoril o jej pokožke. Akoby som držala jasné sklo, striebro.

Cheirovu knihu o čítaní z dlane som poznala naspamäť. Čítala som stovky čiar. Hovorím to preto, aby ste vedeli, že som jej porozprávala, čo som videla v jej dlani, vyčítala z brušiek na prstoch. No najmä som jej povedala všetko, čo mi o nej porozprával Beau.

Hanbím sa priznať, prečo som to urobila. Závidela som jej. Bola podmanivá. Nerobila nič zvláštne, jej bytosť si vás podmanila. Chcela som na ňu spraviť dojem.

Prerozprávala som jej príbeh jej života. Hovorila som o strašných náhradných rodinách, ako ju Paco ochránil. Z úst mi šli slová ako: „Vidím muža. Pekného muža. Nebezpečenstvo. Nič ti nehrozí. Niečo hrozí jemu. Pretekár, možno toreador?“ Do riti, povedala, nikto o toreadorovi nevie.

Beau mi povedal, že raz ju pohladil po hlave a povedal: „Všetko bude v poriadku…“ a rozplakala sa. Rozprávala som jej, že nikdy neplače, ani keď je smutná, ani keď je nahnevaná. Ale keď je k nej niekto naozaj láskavý a pohladí ju po hlave, utíši ju, aby sa nestrachovala, možno sa rozplače…

Už vám viac nepoviem. Veľmi sa hanbím. Ale docielila som tým presne ten efekt, v aký som dúfala. Sedela tam, dívala sa na svoje nádherné ruky a šepkala: „Si čarodejnica. Si zázračná.“

Prežili sme úžasný týždeň. Zašli sme na indiánsku tancovačku, vyliezli do Bandelierovho skanzenu a Acomy. Sedeli sme v jaskyni, kde žili praľudia. Kúpali sme sa v horúcich prameňoch pri Taose a zašli do kostola v Chimayó. Dvakrát sme si dokonca zavolali opatrovateľku, aby sme s Melinou mohli ísť večer do klubu. Hudba bola úžasná. „Veľmi dobre som sa tento týždeň bavila,“ povedala som. Usmiala sa. „Vždy sa dobre bavím,“ dodala jednoducho.

Dom stíchol, keď odišli. Ako vždy som sa zobudila, keď sa David vrátil. Myslím, že som sa mu chcela priznať s tým, ako som Meline čítala z dlane, ale som rada, že som to neurobila. Ležali sme v posteli v tme, keď mi povedal:

„To bola ona.“

„Kto bol kto?“

„Melina. Tá nahá žena v tráve.“

Lucia Berlin

Manuál pre upratovačky

preklad Aňa Ostrihoňová

Inaque: 2016

Zobraziť diskusiu (0)