Napätie pred vystúpením

V Bratislave, pri Dunaji, sa konal 3. zjazd Zväzu slovenských spisovateľov v roku 1977. Hana Ponická, rešpektovaná autorka, si pred ním pripravila reč, aby ju predniesla. Táto túžba bola skoro naivná, lebo vystúpiť s nejakým resumé pred kolegami nemohol každý. Ideálne bolo, ak apoteóza na triednu dokonalosť bola vopred pripravená, interne konzultovaná a poznačená neprimeraným pátosom. Len vtedy sa mäkké bruchá dobre natriasali od sileného smiechu, keď sa chválilo. Len vtedy sa ruky s ruskými hodinkami horlivo rozpísali, keď sa vyzdvihovala potreba písať o ľudských osudoch pozitívnejšie a s dôrazom na budovateľské potreby tejto novej reality. Ambivalencia a nejednoznačné kritiky vo verejnom prejave prosto neboli v móde.

Prvé desiatky strán sú kvôli rozhodnutiu Hany Ponickej narušiť atmosféru zjazdu presiaknuté napätím. Až z nich kvapká, pretože ak neignorujeme dejiny, vieme, čoho boli súdruhovia schopní. Ako vedeli nenávidieť a čo všetko robili proti svojim nepriateľom. Nešlo o hru na meče z drevených halúzok, ale o nefalšovaný a agresívny boj o život – v lepšom prípade len o vlastnú dôstojnosť a zachovanie zdravého rozumu.

Vidíme teda, že Hana Ponická je v osom hniezde. Bola vyprovokovaná straníckou iniciatívou proti Charte 77 a cítila, že je jej spisovateľská povinnosť, aby sa postavila na stranu perzekuovaných, vylúčených a zamlčaných. Bolo totiž zvykom, že sa na zjazdoch čítali i mená zosnulých autorov a autoriek. Nie však všetkých. Niektorých a niektoré chcela strana vymazať z kultúrnej histórie.

Varovania, odmietavý postoj, alebo len opatrný súhlas či varovná náhoda, nič nezmiernilo odhodlanie Hany Ponickej príspevok predniesť. Kľukatou cestou, ale predsa, dostali sa jej názory do rúk zainteresovaných. Od toho momentu sa začína plnokrvná spoločenská likvidácia s využitím všetkých dostupných prostriedkov na tvorbu problémov.

V meste je to iné, nebyť Lukavíc…

Lukavické zápisky vznikali najmä v prostredí mlyna z 18. storočia. Ponickej vyčítali, že nebyť toho, nebyť jej izolácie…no skrátka, hľadali na ňu každú hlúposť. Bez nejakej racionality. Chceli ju obviniť i z narkománie. Logika obvinení bola zažratá do kompulzívneho zbierania špiny na už vylúčených umelcov a ich spolupracovníkov. Mechanizmy strany neboli za každých okolností nefunkčné, pretože pri signatároch proti Charte 77 fungovalo niekoľko stupňov tejto informačnej vojny. V nejakom bode vedela figurovať i rafinovaná psychológia, zľahčovanie, alebo vykonštruované obvinenia voči nepohodlným.

Hana Ponická niesla ťažko, keď sa jej známi objavovali v dennej tlači ako neformálny ľudový tribunál. Svojimi zápiskami dokumentuje vlastnú osobnú cestu. Robí to civilne, emotívne a každým riadkom umocňuje fakt, že bola nebojácna a zvrchovane príčetná žena. Odkrýva mechanizmy mocenských hier formujúcich každodenný život počas takzvanej normalizácie. Lukavické zápisky sú o viere, aj viere v spravodlivosť a odhodlanie útočiť na nespravodlivosť za cenu vlastného nepohodlia – za ním boli i vysoké riziká a obrovská obeta. Táto výpoveď je o túžbe pozrieť sa do zrkadla v každom čase a o schopnosti nosiť jeden kabát v každom počasí.

Hana Ponická: Lukavické zápisky

Literárna bašta, 2025

Zobraziť diskusiu (0)