Vincko

Teoš sa spočiatku vôbec nevolal Teoš. Teoš sa spočiatku nevolal vôbec nijako. Teoš bol kocúr. Ryšavý. Kocúrí rodičia svojim mačacím dcérkam a synkom mená nedávajú.

Narodil sa dávno-dávno v holandskom mestečku Nuenen celkom vzadu na farskej záhrade v starej rozbitej králikárni. Mal sestry, bratov a mamku. A mal jedno uško, ktoré nevyzeralo ako to druhé uško, hoci ušká sa zvyčajne ako vajce vajcu podobajú. Bolo také nejaké pokrivené, polovičaté – to čudné druhé uško. Ale Teoš si z toho nič nerobil, však o tom ani nevedel, v králikárni zrkadlo nemali. Prežili spolu na farskej záhrade krásne mesiace plné zábavy, trošku aj povinností bolo, keď už boli súrodenci väčší a mamka nástojila, aby jej pomáhali. Teraz, keď je už Teoš naozaj veľký, rád spomína na časy, keď bol mačacie decko, najmä na tri veľké dobrodružstvá.

Raz ho zlákali výšky. V záhrade rástla stará borovica. Všade v tráve sa povaľovali jej šišky. Strom s vysokým kmeňom a huňatým vrškom trochu pripomínal nejakého jednonohého obra so škriatkovskou čapicou. Keď pršalo, dalo sa pod borovicu dobre skryť, koruna neprepustila dažďové kvapky až na zem. A práve vtedy, keď pršalo, zvyklo sa miestne vtáctvo zoširoka zďaleka usalašiť v korune toho stromu, aby nezmoklo. Lejak kvapkal, čľapotal, klopkal, borovica čvirikala, pískala, spievala, trilkovala, štebotala. Mačacia mamka podriemkavala v králikárni, sestry a bratia, túliac sa k sebe, pospali. No Teoš bol ako na ihlách, išiel sa priam zblázniť z tej hlučiacej borovice, hneď by sa šiel pozrieť, čo sa to tam deje. Ibaže... pršalo a každý by mal vedieť, že mačky a voda nie sú kamaráti. A ešte jedno ibaže... tak vysoko, ako bola koruna toho starého stromu, Teoš ešte nikdy nevyliezol, bál sa. Len čo sa lejak začal meniť na čoraz slabšie popŕchanie, kocúrik sa neovládol a vytrielil z králikárne, preskákal cez mokrú trávu, akoby mal namiesto labiek strunky, vrhol sa na kmeň stromu, pazúrikmi sa zakvačil do kôry... a poď ho hore, hore, vyššie, až do koruny borovice. A v tom okamihu strom stíchol, lebo vtáky ufrnkli, veď ich vtáčie mamy už dávno naučili, že mačiek sa treba báť. Teoš bol sklamaný, trošku ho už aj boleli pazúriky zo šplhania. Pevnejšie sa usadil v pazuche bočného konára a začal si olizovať tľapky. Keď tu zrazu v tesnej blízkosti okolo neho prefičala šiška. Teošovi sa ešte rýchlejšie rozbúchalo srdce, zdvihol hlavu ozdobenú čudným uškom a zbadal nad sebou chichotajúceho sa drozda so žltým zobákom. Teoš sa vyštveral o kúsok vyššie a vzápätí prekvapene zistil, že sa vie rozprávať s vtákmi.

„Ty si hodil šišku?“ opýtal sa drozda.

„Ja,“ povedal drozd. „Sranda, však?“

„Hmmm,“ odpovedal Teoš neurčito, lebo nič lepšie mu nenapadlo. „Ty vieš lietať?“

„Jasné, že viem.“

„Tiež by som chcel vedieť.“

„Tak rozprestri krídla a bude to.“

„Nemám krídla.“

„Aha, naozaj, vidím, že nemáš.“

„Prečo všetci uleteli?“

„Lebo sa boja mačiek.“

„A ty sa nebojíš?“

„Malých nie, ale veľkých áno. Radšej už pôjdem,“ povedal drozd, upierajúc pohľad k spodným konárom a... už ho nebolo.

Teoš sa tiež pozrel tým smerom. A uvidel mamku, šikovne sa k nemu predierala, schmatla ho za kožuch na šiji a opatrne sa spúšťali po kmeni stromu na zem, ani tam kocúrika nepustila, dovliekla ho až do králikárne a tam mu najprv vynadala a potom mu dlho jemne olizovala kožúšok.

Druhýkrát, tentoraz nebolo po daždi ani chýru, ani slychu, našli so súrodencami v susednej záhrade kôpku piesku a pri nej starý hrniec takmer až po okraj plný vody. Dlho sa všetci traja zabávali tým, že pili veľa vodičky a potom vyhrabávali v piesku jamky a do jamiek cikali. Mamka sa kúsok od nich vyhrievala na slnku a bola rada, že má svätý pokoj, že sa mačiatka samy hrajú a nemusí im robiť program. Kým čakali, až sa im naplnia mechúre, klbčili sa alebo pozorovali mravenisko, alebo utekali ku kvetinovému záhonu, kde práve kvitli ľalie. Labkami búchali do tyčiniek kvetov, z ktorých sa sypal peľ rovno do mačacích nosíkov, šteklil tam, šteklil, Teoš so sestrami a s bratmi potom kýchali a kýchali, kýchali a kýchali. Keď už kôpka naozaj smrdela ako záchod, o ktorý sa nikto nestará, mamka hlasným zamňaukaním zavelila na odchod a dierou v plote preliezli na farský pozemok.

Na tretie nezabudnuteľné dobrodružstvo by Teoš najradšej zabudol, ale nedokázal to. Bola noc a tma tmúca. Zobudil ho sestrin plač. Po chvíli sa prebrali aj ostatní súrodenci a hneď im bolo jasné, prečo sestra narieka, veď sa k nej hneď aj pridali. Mamka nebola v králikárni! Mňau. Mamka zmizla! Mňau-mňau. Kde je mamka? Mňau-mňau-mňau. Mamkáááá!

„Ideme ju hľadať,“ rozhodla napokon sestra.

„Ideme,“ povedali ostatní.

A všetci vyskočili z králikárne. Držali sa tesne pri sebe a dodávali si tak odvahu. Previdieť tmu im nerobilo starosti, mačky totiž vidia aj v noci. Hľadali vo farskej záhrade – ale nič nenašli. Dierou preliezli k susedom, snorili – ale mamku nenašli. Bola až za ďalším plotom. Na chodníčku medzi hriadkami ležal v strede potkan bez života, naľavo prskala a zúrila cudzia mačka, napravo zúrila a prskala mamka. Obe sa chceli zmocniť mŕtvej potravy. Naježili kožuchy a pustili sa do boja. Ľúteho. Mamka bola menšia a o chvíľočku už prehrávala, cudzia mačka schytila potkana a hotovala sa s ním utiecť. A presne v tom okamihu si mamka všimla svoje mačiatka – sedeli obďaleč, triasli sa od strachu a vypliešťali očiská. Tu sa niečo v mamke zlomilo, pohľad na deti jej vlial do žíl aspoň liter odvahy a srdnatosti, vo vnútri jej duša narástla na dušu levice, priskočila k cudzej mačke, hrozivo zasyčala, zlostne zaprskala, cudzia mačka od prekvapenia pustila potkana spomedzi zubov, mamka sa na protivníčku zahnala labkou, cudzia mačka sklopila uši... mamka ukoristila potkana, prebehla tesne povedľa mačiatok, tie sa bez otáľania pustili za ňou. Onedlho už boli v králikárni. Hostina mohla začať! A veruže aj začala.

Ale najradšej zo všetkých detských dobrodružstiev si dospelý kocúr Teoš spomínal na stretnutie s Vinckom. Tiež trochu súviselo s jedlom toto dobrodružstvo. V tom čase už mal kocúrik aspoň sedem mesiacov, keď sa na fare objavil taký trochu zvláštny mladý muž so slameným klobúkom na hlave, vlasy akoby mu horeli dočervena a pohľad mal v tej istej chvíli aj zvedavý, aj zádumčivý. Chodieval po záhrade, čosi si šomral popod nos, potom zastal a dlho sa na niečo pozeral. Na polia v diaľke, v noci na hviezdnu oblohu, na halúzky stromov pokryté kvietkami, na staré topánky, ktoré niekto už asi dosť dávno nechal osamotené vedľa králikárne. Teoš vtedy ešte nevedel, že mladý muž s ohnivými vlasmi sa volá Vincko, vlastne ešte stále ani nevedel, že on sám sa volá Teoš. To všetko sa ukázalo až o niečo neskôr. Vincko ako prvý človek objavil, že na fare v králikárni žijú mamka a jej ratolesti. Mačky sa najprv záhradného votrelca báli, ale onedlho si na neho zvykli, zakúsili, že je neškodný. Potom si ho dokonca obľúbili, lebo im občas doniesol misku plnú mlieka – ach, to zas boli hody!

Vincko ani vlastne nevedel prečo, ale v Nuenene často spomínal na časy, keď bol ešte malý chlapec. Ako sa s bratmi a sestrami podchvíľou hrávali hru na rozosmievanie. Pravidlá mala jednoduché. Na začiatku každý vystrúhal vážnu tvár... a potom si začali rozprávať smiešne veci, a pritom sa snažili nezačať sa smiať. Komu sa objavil úsmev pod nosom, bol z kola von. Zväčša sestra Willemina vypadla ako prvá. Zádumčivý Vincko vždy vyhral, hoci sa súrodenci snažili, čo im sily stačili. Vincko spomínal na maminu prísnosť, ako mu napevno uväzovala čiernu mašľu pod golier košele, ako ho poslali preč z domu do školy... cítil sa tam taký osamotený, ale aj ako mu dovolila kresliť si a so záujmom si prezerala synove výtvory.

Teoš zvykol sedávať pri Vinckovi, keď si ten vzal maliarsky stojan pred farský dom a maľoval. Teošovi voňala vôňa Vinckových farieb, aj by si bol lizol, ale mamka zakázala. Po maľovaní šiel Vincko do polí, Teoš ho sprevádzal, a zrazu v polovici cesty maliar hlasno vzdychol a vrátil sa na faru.

Plynuli pokojné týždne, potom sa však v dome spustila hádka, krik, škrípanie zubov, buchot, trieskanie dverami. A napokon hlboké ticho.

Nasledujúce ráno sa Teoš pokúšal uloviť tučnú muchu mäsiarku, keď uvidel Vincka, ako zhrbený vychádza v farského domu s kufrom a stojanom prehodeným cez plece. Jeho kroky smerovali preč z mestečka. Teoš ho nasledoval. Vychýreným mačacím inštinktom vycítil, že do rodného Nuenenu sa už nikdy nevráti. Bolo mu smutno, že sa ani nestihol rozlúčiť s mamkou, so sestrami, s bratmi, ale v tej chvíli – a v každej nasledujúcej chvíli – chcel byť najväčšmi zo všetkých práve s Vinckom. Lebo šípil, že maliar potrebuje niekoho, kto ho bude ochraňovať, a Teoš bol už skoro dospelý kocúr, bol si istý, že to zvládne.

Vincko sa po odchode z farského domu všelikadiaľ túlal. Nejaký čas pobudol v holandskom meste Antverpy, hneď ako tam dorazil, napísal list svojmu najobľúbenejšiemu bratovi:

Môj drahý Theo!

Na dlhej, takmer šesťhodinovej prechádzke som šiel okolo tulipánových lánov. Boli nádherné. A predstav si, stretol som tam maliara z Gerwenu, maľoval tie kvety, pekne, na jeho plátne boli ako živé, a predsa, keď som sa na pole s tulipánmi pozeral, videl som ich inak než maliar z Gerwenu. Myslím, že aj Ty by si ich videl inak. Keby som maľoval ten obraz ja, boli by na ňom tulipány, ktoré vidím vnútorným zrakom, nie tie z poľa. Navyše, predsa len, tulipány sú trošku nudné. Väčšmi sa mi páčia slnečnice, sú také nebeské, podobné slnku. Chodieval som v Nuenene radšej maľovať vresoviská, strom vo vetre... S mamou a otcom sa to už nedalo vydržať, musel som odísť. Keď som na faru prišiel, myslel som si, že sa niečo zmenilo. Mýlil som sa. Vzali ma k sebe iba tak, ako by pustili do domu túlavého psa. V otcovi je stále tá oceľová tvrdosť a ľadový chlad. Bol som pre nich psom s mokrými labami, strapatý, každému som sa postavil do cesty, hlasno som štekal, nebrali ma ako človeka s dušou, ktorý dokáže cítiť. Ešte aj osamotený na tom vresovisku som sa cítil lepšie než s mamou a otcom. Myslel som na teba, bratček, na mojej dlhej ceste v ten búrlivý večer. Rozpadá sa mi starý stojan, no nemám peniaze na nový. Nič to, však sa vraví, že chudoba cti netratí. Mal som v pláne tam doma v Nuenene si oddýchnuť. Nepodarilo sa. Reťaz malých dennodenných hádok ukončila jedna veľká a boľavá. Sľubujem Ti, že bude zo mňa ozajstný maliar, budem chudobný, budem maliar v prírode, maliar prírody. Je úžasná. Pre toto rozhodnutie som si zbalil veci a odišiel od rodičov – už navždy. Ale predstav si, môj milý brat, nie som sám. Pridal sa ku mne kocúr z farskej záhrady. Spolu sme priputovali do Antverp, pes a kocúrik. Nazval som ho po Tebe – volá sa Teoš. Rád a veľa sa s ním zhováram. On ma berie na vedomie, nastraží uši, jedno má také čudné, nakloní hlavu a počúva.

Maj sa krásne, zdraví Ťa Tvoj verný brat Vincko

Keby vedel Teoš hovoriť ľudskou rečou, povedal by, že cestou do Antverp nebol ani máčny máčik času na nakláňanie hlavy pri počúvaní. Labky kocúra boleli od vrchu až po spodok, lebo musel s Vinckom držať krok. Maliar bol dlhé hodiny ticho a potom – práve míňali veterný mlyn s obrovským kolesom, čo sa vypínal hore na briežku – zo seba vychrlil prapodivný príbeh o akomsi rytierovi, čo sa viezol na chudom koni a myslel si, že veterný mlyn je obor, tak s ním bojoval. Teoš sa nestačil čudovať, akí pojašení dokážu byť dvojnožci. Keď neskôr vymenili mesto Antverpy za Paríž, Vincko tam namaľoval aj taký obraz, kde boli dva mlyny, väčší a menší, bol tam plôtik, zopár kvetov, potom nejaká šopa či čo, ale najmä svetlá obloha, oblaky na nej akoby sa hýbali, akoby na tom obraze fúkal vietor a roztáčal mlynské kolesá. Jasná vec, že na obraze nemôže fúkať vietor ani sa na ňom nič nemôže hýbať, no i tak, keď sa naň Teoš dlho pozeral, zdalo sa mu, že aj fúka, že sa aj oblaky a kolesá hýbu. Akí úžasní niekedy dokážu byť tí dvojnožci, pomyslel si kocúr.

V Paríži vzal Vincko svojho Teoša na cintorín Père Lachaise. Kocúrik nevedel, čo je to cintorín, ale vedel, že sa mu to miesto nepáči. Po cestičkách sa ponevierali samí smutní ľudia, niektorým tiekli slzy po lícach. Začalo sa stmievať a smutní ľudia odišli z cintorína. Vincko ostal, mlčky sedel na lavičke, zaoberal sa vlastnými myšlienkami. Nevnímal ani Teoša, ani strašidelné tučné mačky, čo sa vynorili zo šera a vytvorili okolo lavičky kruh, prskali, šibali naježenými chvostiskami a čoraz väčšmi sa približovali. Maliar sa prebral zo zadumania, až keď jeho na smrť vyľakaný kocúrik žalostne vykríkol:

„Mňáááúúúúúú!“

Vincko zamával rukami, zatrepotal slameným klobúkom, zakričal, zadupotal a... cintorínske mačky zmizli v tme. Vincko je kráľ, povedal si v duchu Teoš.

Ale chodili aj na krajšie miesta, do veľkej upravenej záhrady, kde sa pre zmenu pod stromami prechádzali pekne oblečení veselí ľudia, niektoré dámy si držali nad hlavami slnečníky.

Ako inak, aj z Paríža napísal Vincko bratovi nejeden list. Napríklad tento:

Môj drahý Theo!

Čo sa týka práce, namaľoval som ďalšiu kyticu, podobnú tej, ktorú som Ti nedávno dal. Namaľoval som aj, na japonský spôsob, vetvičku ľalií — bielu, ružovú, zelenú — na čiernom pozadí. A ešte konárik oranžových tigrích ľalií na modrom podklade, potom kyticu georgín, fialku na žltom podklade a červené gladioly v modrej váze pred svetložltou stenou.

Kocúr Teoš, môj nerozlučný priateľ, si na Paríž ešte nezvykol. No aj tak, keď maľujem, sám sa chodí túlať po meste, a pritom by som bol rád, keby ostával so mnou, aby som ho mohol pridať do obrazu. Napríklad do toho, ktorý som urobil v Luxemburských záhradách, tam by sa veľmi hodil, povedzme vzadu na múrik. Lenže vždy to zvieratko ubzikne, nechce sa mu bez pohybu sedieť, byť mi modelom, kým by som si ho načrtol podľa skutočnosti. Má svoju vlastnú hlavu, kocúrisko.

Paríž je veľký a rušný. Teším sa, lebo som tu postretával veľa iných maliarov, a veru máme sa o čom rozprávať. V kútiku duše dúfam, že sa onedlho my dvaja uvidíme.

Maj sa krásne, zdraví Ťa Tvoj verný brat Vincko

Teoš mal zo všetkých Vinckových parížskych známych najradšej takého malého mužíka, Ánri mu hovorili, často kocúra škrabkal pod krkom, nemusel sa hlboko predkláňať, aby na často unudeného Teoša skrúteného pod stoličkou dočiahol. A najlepšie bolo, keď ich Ánri brával na všelijaké zábavné miesta, kde bolo veľa veselých slečien, herečky a tak. A ešte lepšie než najlepšie bolo, že veselé slečny milovali nielen Ánriho, nielen Vincka, ale aj Teoša. Putoval z jedného prívetivého a voňavého ženského náručia do druhého, niektoré slečny mali oblečenie vyzdobené vtáčími pierkami, ak do nich Teoš ťapol labkou, smiešne sa natriasali. Slečny na neho mňaukali, spievali mu pesničky, trilkovali, hladkali ho, robili grimasy, bozkávali ho, mali bohaté suknice, Teoš sa pod ne mohol schúliť, keď už bol unavený a mal všetkého toho rozruchu plné zubále.

Večný pútnik Vincko napokon aj Paríž opustil. Zbalil si veci a s kocúrom v pätách sa vybral do mestečka Arles. Rozprestieralo sa na morskom pobreží. Cestou tam sa odohralo čosi zvláštne, Teoš veru nevedel, čo si má o tom myslieť. Kráčali krajinou, stromy boli holé, polia prázdne, na lúkach sa nijaké zvieratá nepásli, každý, kto mohol, radšej sa v zimnom nečase ukryl v teple brlôžka či pod strechou. V jednom okamihu zbadal Vincko uprostred úzkeho lánu strašiaka. Na jar, v lete a na jeseň mal na starosti plašenie vtákov, aby neničili úrodu. Maliar utekal k strašiakovi, zjašene okolo neho začal tancovať a vyhukoval: „A ty, chlapina, čo tu teraz robíš? Koho strašíš? Čo strážiš? Prečo nejdeš domov, však vtáčiská sem teraz nepriletia, čo by tu robili?!“

Keby vedel Teoš písať, poslal by mamke a súrodencom list o tom, že jeho maliar sa niekedy naozaj správa prapodivne, ako také bláznivé mačiatko z králikárne. Lenže písať nevedel. Zato Vincko vedel a, ako vždy, sa nedlho po príchode do Arles pustil do listu:

Môj drahý Theo!

Ďakujem za Tvoj milý list a stofrankovú bankovku. Zatiaľ sa mi tu bývanie nezdá také výhodné, ako som dúfal, ale maľujem s veľkou chuťou. Počas cesty som sa opájal okolitou krajinou a veľa som na Teba myslel. Napadlo všade najmenej pol metra snehu a stále sneží. Arles sa mi zdá príjemné. Všimol som si tu nádhernú scenériu – obrovské žlté skaly najrozmanitejších tvarov, zvláštne zvrásnené. V malých dolinkách medzi týmito skalami som videl dva rady bacuľatých stromčekov s olivovozelenými alebo sivozelenými listami, možno to boli citrónovníky. V Arles je krajina plochá. Všimol som si nádherné vinice vyrastajúce z červenej pôdy, v pozadí vidno hory. Ale teraz je všetko pod snehom a obloha je rovnako biela ako zem. Chystám sa namaľovať jeden výnimočne pekný žltý dom a krajinu schovanú pod snehom.

Ešte správy o kocúrovi:

Žiaľ, zlé správy, Teoš ušiel a ja za to môžem. Veľmi som túžil ho kresliť a maľovať. Vymyslel som si obraz so stoličkou, na ktorej môj štvornohý kamarát rád drieme. Pevne som si predsavzal, že sa tentoraz nedám odradiť mačacou vrtkavosťou a budem dôsledný a jednoducho prinútim to zviera, aby mi stálo, či skôr sedelo, možno ležalo modelom. Zakaždým pobudol na stoličke len krátko, nestihol som spraviť viac než päť-šesť čiar uhlíkom, päť-šesť ťahov štetcom... a už zo stoličky zoskočil a šiel sa mi so zdvihnutým chvostom obtierať o nohy. Tak som ho schmatol a dal na stoličku. Niekedy som sa ani nestihol vrátiť k stojanu a Teoš zoskočil. Toto sa opakovalo od rána do večera, napokon na mňa hlasno zasyčal, vyskočil na parapet a cez otvorené okno zoskočil na ulicu. To bolo v pondelok, dnes je piatok a kocúra nikde. Drahý Theo, veľmi sa bojím, že sa môj priateľ už nevráti, že aj jeho som od seba odohnal ako všetkých, ako aj priateľa Paula, ktorý ma navštívil, spolu sme maľovali – a potom si zbalil stojan a ostatné saky-paky a zmizol, lebo sa so mnou nedalo vydržať. Každého nahnevám, každému sa zunujem... Theo, Ty si ďaleko, Teoš bol vždy pri mne. Vieš, nie je to tak, že ten kocúr je môj. Je to tak, že ten kocúr má svojho maliara. Ja som jeho. A veľmi to bolí, keď tu teraz nie je. Lebo keď tu nie je, nie som ničí. Ak sa, modlím sa za to, vráti, už nikdy ho nebudem nútiť, aby sedel bez pohybu, kým ho stihnem nakresliť, sľubujem. Som smutný, ale viem, že musím vydržať, aby som mohol namaľovať všetku tú krásu, ktorú vidím pred očami a mám v hlave.

Tu je moja adresa: Rue Cavalerie, číslo domu 30, Arles Maj sa krásne, zdraví Ťa Tvoj verný brat

Vincko

Na ďalšiu stredu sa Teoš rozhodol k maliarovi vrátiť, bol si istý, že ho už dosť potrestal za to, ako ho stále dával na tú stoličku a nútil ho robiť veci, ktoré sa kocúrovi robiť nechcelo. Teoš mal trošku aj zlé svedomie, či nebol preč pridlho.

Prišiel ako odišiel, oknom. Vincko ležal v posteli, hlavu mal koldokola ofačovanú bielym obväzom a vôbec nevyzeral dobre. Obraz s prázdnou stoličkou bol pohodený v kúte. Teoš vyskočil k Vinckovi a hlasno priadol. Maliar pootvoril jedno oko, aby sa presvedčil, či sa mu nesníva. Nesnívalo, Teoš sa vrátil!

Zima čoraz väčšmi ustupovala, slnko roztopilo sneh, Vincko s Teošom chodili na dlhé túry, kocúr sa venoval myšiam, maliar si vrýval do pamäti všetko naokolo – rozvaliny opátstva na kopci, pri ňom cezmíny a borovice, sivú oblohu. Keď sa oteplilo, brával si Vincko maliarske náčinie a pracoval priamo v krajine. Videl orgovánové lány obohnané trstinovým plotom, rozkvitnuté broskyne... maľoval irisy a ľalie, keď pršalo, namaľoval svoju izbu a aj seba samého ešte z čias, keď mal hlavu omotanú obväzom... a maľoval slnečnice vo váze, na poliach...

Kocúr si z plných pľúc užíval, že je teraz už stále s maliarom, obaja boli presvedčení, že sú si súdení, aj ľudia v mestečku si to mysleli, veď tí dvaja sa podobali, obaja ryšaví, obaja s jedným zvláštnym uchom – veru, veru, keď dali lekári Vinckovi z hlavy obväz preč, ukázalo sa čudné ľudské ucho, ešte čudnejšie, než bolo to kocúrie. Teoš sa nikdy nepýtal, čo sa stalo, že museli Vincka zafačovať. Veľmi zriedka, ale niekedy predsa len aj mačky dokážu byť ohľaduplné.

Teoš rád chodil s Vinckom po okolí, rád ho pozoroval pri práci, výnimočne rád mu sedel v lone, keď si maliar čítal, lebo potom mu vždy vyrozprával, čo bolo v knihe napísané. Minule napríklad príbeh o dvoch bratoch, Pierrovi a Jeanovi, ktorí sa pohádali, lebo vyplávalo na povrch nepríjemné rodinné tajomstvo z minulosti.

Hoci sa kocúrovi a jeho maliarovi v Arles páčilo, túlavé topánky ich po čase zaviedli do provensalského mestečka Saint-Rémy. Zmenili bydlisko, ale zvyky nie – prechádzky, čítanie, rozprávanie príbehov, písanie listov a maľovanie, maľovanie, maľovanie. Kocúr sa snažil, ale občas ho to už nebavilo, a tak si ľahol do postele a spal, zatiaľ čo Vincko pracoval. Potom v noci, kým zas pre zmenu spal maliar, kocúr celý svieži zašiel na dvor pozrieť sa, ako sa majú myši. A potom sa, samozrejme, s plným bruchom vrátil. A uvidel na stojane Vinckov obraz. Bol na ňom cypruštek rozviaty vetrom, za ním mestečko s kostolom a vežou, v niektorých okienkach sa svietilo. Za domcami boli polia a les, celkom vzadu vysoké pohorie a nad tým všetkým nočná obloha rozjasnená žiarou hviezd a mesiaca. Teoš sedel oproti obrazu, hľadel naň, dlho, predlho naň hľadel, až sa mu z toho hlava krútila, strihal uškami – zdravým aj čudným pokriveným – a slabučko mrnkal nad toľkou krásou. Napokon zoskočil zo stoličky, vyskočil k maliarovi na posteľ a sväto-sväte si v duchu sľúbil, že keď ho bude chcieť nabudúce Vincko maľovať, Teoš vydrží bez pohybu, bude mu stáť modelom, bude trpezlivý, lebo by bola škoda, keby sa kocúr z Nuenenu neobjavil ani na jednom obraze svojho maliara.