Nedávno uzrel svetlo sveta v slovenčine ďalší z jeho výtvorov, konkrétne prvotina Manuál pre úspešné dievčatá, ktorú sa pre jej skromnejší rozsah rozhodlo vydavateľstvo Inaque zaradiť do svojej edície short prinášajúcej krátke texty na dlhú cestu. Ide o zbierku siedmich poviedok zameriavajúcich sa na ženy, pričom ale nie vždy je rozprávačkou príbehu práve dané dievča, čo hodnotím ako skvelý krok zo strany spisovateľa. Poviedky, i keď majú isté spoločné prvky, nie sú homogénne. Autor dal každému zo svojich rozprávačov vlastný hlas, odlišný od tých ostatných.

Jednotlivé poviedky spájajú opakujúce sa motívy, ako napríklad cesta, motorest, čerpacia stanica, dievča, ktoré odišlo z domu, túžba po zmene, uvedomenie si svojej hodnoty a najmä mesto a jeho život. Miláno, turisti, sex – to všetko nájdeme v poviedkach reflektujúcich život a to, čo prináša. Objektom každej z poviedok je dievča či žena, bojujúca so životom o svoje šťastie, avšak autor neopomína ani mužov. Napriek opakujúcim sa motívom jednotlivé texty nie sú monotónne, nezlievajú sa vám do celku, a tak nedochádza k percepčnej únave, k čomu prispieva tiež fakt, že poviedky nie sú dlhé ani sa seba nenadväzujú – tvoriac jeden celok – podobne ako v prípade knihy Sofia vždy chodí v čiernom.

Možno povedať, že všetky poviedky reflektujú medziľudské vzťahy a ich komplikovanosť, niektoré viac, iné menej. Menia sa však kulisy, na pozadí ktorých sa jednotlivé príbehy odohrávajú. Kým raz má poviedka ráz road-novel, kde hrdinovia rekapitulujú, vracajú sa späť do minulosti a skúmajú svoje vzťahy, inokedy nás Cognetti zavedie do prostredia vysokoškolského života a drog, pričom rozprávanie má charakter nepolapiteľného myšlienkového prúdu, ktorý trefne pomenúva javy života. Napríklad text druhej poviedky Šoférovať v metropolách má miestami priam jazzový rytmus a mierne pripomína štýl beatnikov.

„Maiini rodičia, dvaja angažovaní novinári, vyčerpali potenciál podobenstva, ktoré ich od zapálených úvodníkov o orgánoch hnutia priviedlo do čalúnených kresiel televíznych štúdií a dostali sa do najmenej heroickej fázy svojej generácie, počas ktorej láska zrodená na barikádach hasne medzi luxusnými gaučmi a kuchyňami z pálenej tehly a perfídny úškľabok známeho buržoázneho nepriateľa prebleskne pomedzi záverečné titulky ako v lacnom hororovom seriáli.“ (s. 28)

Tí, čo už sa s Cognettiho tvorbou stretli, vedia, že je nielen spisovateľ, ale aj úspešný filmár, čo sa koniec koncov premieta aj do jeho tvorby, a to jednak vo výstavbe textu, jednak v prostredí, v ktorom sa jeho postavy pohybujú. Cognettiho texty nie sú jednotvárne, experimentuje so štýlmi rozprávania, s rozprávačom a jeho formou. Napríklad v poviedke Poupratovať využíva Du-formu, teda rozprávanie v druhej osobe. Táto poviedka je však zaujímavejšia práve experimentovaním s textom, teda literárnym stvárnením ako samotným obsahom.

„Vonku vzduch vonia dažďom a asfaltom. Nie je zima. Cítiš, ako prichádza leto, cítiš ho v spôsobe, akým schne ulica: naplánuješ si, že si udržíš slasť z tohto zistenia, až kým nedôjdeš k automatu na cigarety. Na zvyšok budeš myslieť potom. Cesta späť sa ti zdá dostatočne dlhá, aby si na niečo prišiel.“ (s. 64)

Iné sú zase príťažlivejšie obsahom, avšak každá je svojím spôsobom jedinečná. Autorov štýl je pomerne strohý a priamočiary, vie zaujať, upútať čitateľovu pozornosť trefnými poznámkami a vierohodnými myšlienkovými pochodmi. Niektoré texty sú kvalitnejšie, iné menej, no keďže ide o prvotinu, možno zbierku hodnotiť ako vydarenú.

„(…) myslela som na to, že každý z nás prišiel na svet s nejakým nepriateľom a od tej chvíle je mu osudom znovu a znovu prehrávať, a preto si každý život zaslúži súcit. Ak je na tom niečo dobré, tak fakt, že každý porazenecký život je príbeh: a toto je ten môj.“ (s. 110)

Cognetti je skvelý pozorovateľ a myslím si, že práve to dodáva jeho textom na kvalite. V spojení s jeho rozprávačskými kvalitami a chuťou experimentovať sa každé jeho dielo stáva umeleckým zážitkom.

preklad: Peter Bilý

Inaque 2019

Zobraziť diskusiu (0)