Zastrašovanie a diskriminácia občanov

Nielen verejný, ale i súkromný život sa mal v záujme vytvorenia ideálnej spoločnosti prísnejšie zregulovať. V zime 1938 – 1939 sa napríklad v sneme vážne diskutovalo o návrhu zakázať dievčatám vysokoškolské štúdium. Aby sa on ani nepokúšali, mal sa im pre istotu zabrániť aj prístup k maturite. V proteste sa vtedy spojili vzdelané Slovenky naprieč politickým spektrom – veď by to znamenalo, že dcéry by nemohli dosiahnuť ani také vzdelanie, aké už bežne mali ich mamy.21

Štát vážne zasiahol i do ústavne garantovanej slobody vyznania. Obeťou novej politiky sa stali nielen tí občania, ktorých vyňal spod ochrany právneho poriadku na základe ich židovského pôvodu, čím umožnil ich dalšie prenasledovanie.22 Už na jeseň 1938 na základe príkazu Jozefa Tisa, vtedajšieho predsedu vlády, prebehli deportácie vyše 7 500 ľudí na arbitrážne územia, ktoré mali pripadnúť Maďarsku. V núdzových prístreškoch zostali celé týždne. Ešte 6. decembra 1938 napísal o inšpekcii v jednom z nich okresný náčelník: „… asi 250 osôb obojeho pohlavia a rôzneho veku. Sú medzi nimi mnohí veľmi starí a fyzicky zošlí ľudia a malé deti /viacerí kojenci/ a všetcia sú vo veľmi úbohom stave pre nedostatok výživy, prístrešia a pre absolútny nedostatok hygieny.“23

V prostredí proklamovaného kresťanského štátu bolo takmer nemožné udržať si zamestnanie, aj vtedy, ak sa občan nehlásil k jednej z veľkých cirkví. S ateistami, teda „neznabohmi“, sa taktiež nerátalo.

Nestrpíme medzi sebou ani pohanov, ani ateistov, lebo tak nás učili naši otcovia, že človek, ktorý neverí v Boha, neverí v nič, teda ani vo víťazstvo slovenského národného socializmu.24

Karol Murgaš, šéf Úradu propagandy

Medzi náboženskými spoločnosťami a cirkvami oficiálne uznanými štátom na jednej strane a ostatnými spoločenstvami na strane druhej už nebol rozdiel len v nároku na štátny príspevok. Rozbiehala sa kampaň za ich vytlačenie z verejného života.25 V auguste 1940 minister vnútra Alexander Mach zakázal činnosť adventistom a v septembri zákaz rozšíril na všetky „schôdzky na miestach verejných i súkromných“, ktorých cieľom by bolo „prejaviť náboženské cítenie alebo konať náboženské obrady“ iným spôsobom než v uznaných cirkvách a spoločnostiach. Neuposlúchnutie vyhlášky sa mohlo trestať pokutou do 5 000 Ks a dvojtýždenným väzením. „Z dôvodov štátnopolitických“ bolo naopak už začiatkom leta 1939 urýchlene uznané osamostatnenie sa nemeckej evanjelickej cirkvi na Slovensku.26

Zasadanie Snemu Slovenskej krajiny (tzv. autonómny snem), 18. 1. 1939. SNA-STK

„Biľagovaní! Slovenská vláda zúčtovala s národniarskymi rozvratníkmi. ‚Samostatná‘ politika za cudzie peniaze. Pripravujú sa koncentračné tábory.“ In: Slovák, 26. 11. 1938, s. 3.

Mária Janšáková: Cela č. 20

Mária Janšáková s Jozefom Gregorom Tajovským. S Jankom Jesenským, jeho manželkou Annou Jesenskou (1. sprava) a Hanou Gregorovou. SNK-LA

Pri popise pýtali sa so zvláštnym záujmom na znalosť cudzích jazykov, pretože je ona súčasťou vlastizradnej činnosti, ako som sa neskôr dozvedela. Neviem, z koho vyšla táto myšlienka, ale súčasný politický režim je toho názoru, že Slovák znajúci francúzsky alebo anglicky je už touto skutočnosťou nebezpečný Slovensku. Z obavy pred temnou komorou bola som teda trochu v rozpakoch, čo mám priznať. Zato Elo Šándor s hrdosťou sa prihlásil k češtine, srbčine a ruštine.

Odpoludnia nás predviedli k lekárskej prehliadke. Zástup bledých a vychudnutých ľudí stál pokorne a trpezlivo pred kanceláriou v takmer ľadovej chodbe. Nás nových predvolali najprv. Pri obšírnom výsluchu pýtal sa lekár na všetky choroby od detinstva i na nemoce rodičov a predkov. Nevedela som nijako pochopiť túto veľkú opatrnosť a ohľaduplnosť, keďže mnohí väzni trápili sa tu bez pomoci po týždne a mesiace s ťažkými žalúdočnými chorobami a zvíjali sa v bolestiach pri záchvatoch spôsobených žlčovými kameňmi.

O ženských chorobách ani nehovorím. Každá žena ich radšej zatajila, lebo lekárska prehliadka konala sa za asistencie žandárov.

Zdá sa, že i toto bol akýsi druh duševnej tortúry. Akoby chceli povedať: Vidíš, toto všetko my vieme i môžeme spraviť, ale ty nedostaneš ani figu. Ostatne, pán minister Tuka navštívil osobne Ilavu, dal si zavolať všetkých miestnych lekárov a pohrozil im stratou existencie a ešte neviem akými trestami, keby svoju vedu ostavili do služieb politických väzňov.

Ja som žiadala lekára, aby mi nariadil prideliť spoluväzňa, lebo som prekonala viac ťažkých chorôb, ktoré mi nervy úplne zničili. Lekár aj uznal, ale hovoril, že výhodu, o akú prosím, musí povoliť len pán poručík, veliteľ tábora. Teda o osude nemocných nerozhoduje lekár, ale žandár.(...)

V nasledujúcich dňoch som sa už z cely nedostala. Čas tu naskutku úplne zastal. Hoci nám oznámili, že za pekného počasia je dva razy denne hodinová prechádzka vonku, dosiaľ sme z tejto výhody ničoho neužili. Moja nádej, že sa aspoň čerstvého vzduchu nadýcham a uvidím živé bytosti, sa nesplnila. Keby pán poručík vedel, ako väzeň túžobne pri dverách čaká, ako načúva, kedy zarachotí kľúč, iste by mu neodoprel túto jedinú radosť a rozptýlenie. Ale pán poručík je voľný, zdravý, mladý červenolíci a pritom dobrý Slovák, a preto nemá pochopenia pre nás, úbohých vlastizradcov.

Začína ma opúšťať sila a odvaha. Bojím sa, že takto samoväzbu dlho nevydržím. Veď som jej mala už v Bratislave, po tie štyri týždne dosť a dosť. Tam ešte čas ako-tak ušiel. Ale tu niet ničoho, na čom by myseľ aspoň len na chvíľočku utkvela, čím by sa upútala a rozptýlila. Čítať neslobodno, hovoriť neslobodno, písať neslobodno, spievať neslobodno, pracovať neslobodno. Len myslieť slobodno, a to je práve škoda, lebo myšlienky trápia, bičujú a prenasledujú ako fúrie. Tým viac, čím je človek sebavedomejší.

Bože, prečo ja musím trpieť? Čo som vlastne spravila? Či kresťansko-katolícka vláda, ktorá má na čele kňaza, takto plní Kristov zákon o láske? I vraha, keď zatvoria, vyslýchajú, súdia, uvážia poľahčujúce okolnosti, dajú mu obhajcu, privedú mu kňaza. A ja? A tí ostatní, čo sú tu so mnou? Veď nás neodsúdili! Či hádam stačilo udanie niektorej stúpenkyne dnešného režimu, ktorej sa môj klobúk zdal peknejší než jej vlastný?

Tak som hútala, hľadajúc túžobne okolo seba predmet, ktorý by ma zamestnal a vypudil mi z hlavy bolestnú a mučivú neistotu, ako dlho potrvajú moje útrapy. Ale márne. Steny holé, bez obvyklých nápisov. Len stopy po nenávidenom hmyze spestrujú ich pustotu ošklivými fľakmi.

Vo svojom zúfalstve padám na kolená a modlím sa k Bohu, tak vrúcne, ako som sa hádam ešte nikdy v živote nemodlila. Prázdne formulky a suché šablóny, ktorými sme sa v detstve obracali k Bohu, vymizli mi už z pamäti. Ale nešťastie robí ma výmluvnou. Nachádzam krajšie a srdečnejšie slová. Nimi prednášam svoju bolesť a zármutok Najvyššiemu. Verím, že ma vyslyší...

Anton Hollý. Pohľad z väzenskej cely

Osvedčenie

Podpísaná Mária Janšáková na čestné slovo prehlasujem, že do jedného roku sa do verejného života miešať nebudem, žiadnej politickej schôdzky sa nezúčastním, do novín písať nebudem, väčším spoločnostiam sa vyhnem a budem sa zdržovať zbytočného kritizovania činnosti verejných činiteľov, ba naopak svojich spoluobčanov upozorním k poslušnosti a k trpezlivosti.

Beriem na vedomie, že som len podmienečne prepustená zo Zaisťovacieho tábora a že budem tam naspäť dopravená, keď by moje chovanie zavdalo príčinu k pohoršeniu alebo znekľudneniu pomerov.

Záväzne prehlasujem, že preruším všetky styky so svojimi bývalými priateľkami a že nebudem chodiť do verejných miestností (kaviarní), menovite tam, kde by sa mne mohla naskytnúť príležitosť alebo nutnosť nadviazať styky s mojimi bývalými kamarátkami.

V Ilave 29. októbra 1939 Mária Janšáková.

Monografia Maríny Zavackej je opatrená poznámkovým aparátom, ktorý tu neuvádzame.

Marína Zavacká

Ľudácka prevýchova

Artforum 2018

Zobraziť diskusiu (0)