Čarovné prednesy a kôpky kníh
Pred pár mesiacmi som si všimla, že Tamu si odo mňa odbehne k svojej knižnici a postupne vyberá knihy. Nechce ich čítať so mnou, minimálne nie na začiatku, ale listuje si v nich a rozpráva všelijaké vymyslené príbehy, ktoré jej napadnú.

Potom si ma všimne, precitnutú dojatím a sediacu na gauči, vezme jednu knižku z kôpky a povie: „Prečítať, maminka.“ A ja sa usadím pohodlne ako kvočka na vajko, Tama si na mňa sadne a spoločne sa vnoríme do príbehu. Niekde tu mi napadlo napísať o Tame a jej knihách, o tom, čo rada číta a v čom sú tie príbehy také fajn.

A tak sme tu. Moja takmer trojročná dcéra pre vás zostavila zoznam (ňou odporúčaných) detských kníh, ktoré momentálne lahodia jej zmyslom, príbehy, ktoré jej napadlo postaviť na kôpku po mnou položenej otázke:

„Tamu, a aké knihy, čo čítame, by si odporučila iným deťom?“
Tama sa na mňa najprv pozrela pohľadom, v ktorom vidím, že to, čo hovorím, jej nedáva zmysel: ona knihy nepožičiava (ani ja, mimochodom). Vypozorujem jej neistotu a nadhodím, že knižky nejdeme nikomu požičať, len ma zaujíma, či by vedela vybrať niekoľko kníh, ktoré má teraz rada. „Dobre, maminka,“ odpovedá s úsmevom a vrhne sa po prvé diela. Nakoniec sa jej podarí nakôpkovať tieto knižky:

Miestami oblačno: Pekne ilustrovaná knižka o dvoch zajacoch, ktoré spoznávajú rôzne tvary oblakov na nebi. Na začiatku oblak identifikujú ako cukrovú vatu, ale nakoniec sa dozvieme, že je to predsa Cumulus!

Jeden deň v živote Marlona Zajda: K tejto nádhernej knihe o vzťahu dvoch homosexuálnych zajačikov by sa dalo mnohé povedať, ale všetko vystihuje jej záver: Neprajniakovia sú dočasní, láska je večná.

Hádaj, ako veľmi ťa mám rád: Existujú vari krajšie preteky medzi rodičom a dieťaťom než tie, kto má koho radšej a ako je jeho láska veľká? Nie, neexistujú, odpoviem za vás. A ešte keď sú postavami dva zajace, otec a syn, dojemnejšie to už ani byť nemôže.

Nie znamená nie: Rozprávať sa s deťmi o hraniciach vlastného tela a hlasu, o tom, že ich názor a pocity sú dôležité, patrí medzi „povinnú jazdu“ rodičovstva. Aj preto som rada, že ju Tama vníma ako dôležitú súčasť (nielen) svojej knižnice.

Hravouka: Spoznávať prírodu je síce ideálne priamo v lese a na lúkach, no v knihách nájdeme taktiež mnohé cenné odpovede. Najmä, ak nás tajom prírody sprevádza zvedavá myška a jej bystré znalosti.

Jak myška snědla měsíc: Petr Horáček píše a ilustruje také nádherné detské knihy, že ako je mojím snom mať doma všetky absyntovky, tak Tame by som rada naznášala všetky „horáčekovky“.

Pes menom mačka: Dojemný príbeh priateľstva dvoch opustených a odvrhnutých duší, nádherne ilustrovaný, s krásnymi vetami a prirovnaniami, to je presne to, čo chcete deťom čítať. A je tam aj šťastný koniec, dokonca! (pozn. Nedávno vyšlo aj voľné pokračovanie tohto príbehu, a to s názvom Ako pes menom Mačka stretol mačku.)

Ktosi alebo vodné srdce: Nádherný, emóciami popretkávaný príbeh o živote v akváriu. Jeho hlavnou postavou je medúza „Ktosi“ a ja zakaždým, keď tú knihu Tame čítam, cítim silné dojatie a smútok zároveň. Autorkou knihy je ukrajinská prozaička Victoria Amelina, ktorá minulý rok zomrela na následky ruskej agresie na Ukrajine.

Fričo je mrzutý, či čo...: Šimpanz Fričo nemá svoj deň a namiesto empatie a pochopenia do neho všetci šijú, aby sa tešil z krásneho slnečného dňa, aby spieval, tancoval, plával, objímal či spal. Sú vám tieto rady nad zlato povedomé? Aj Fričovi, veru.

More je guľaté: Ach, tie vety. Tá láska a osudovosť. To more a vlny. Tie ilustrácie. Priznávam, že túto knihu som kupovala primárne sebe, ale že v nej Tama našla zaľúbenie, bola pre mňa jedna z najlepších knižných správ.

Čítať s deťmi znamená vytvárať vzťah: spoločný aj ten ku knihám
Detské knihy obsahujú špeciálnu porciu krásna a ilustrácií vzťahov či pestrosti emócii. A tá fantázia, tie možnosti bez hraníc! Nuž, hoci nie som typ matere, čo by rozdávala rady, jedno odporúčanie si tu predsa dovolím: čítajte s deťmi knihy, často a pozorne. Tieto knihomoľské momenty sú pevným pilierom nášho vzťahu. Aj vtedy, keď sa spoločne smejeme a dojímame, aj vtedy, keď spoločne spoznávame rôzne emócie, ktoré nám cez postavy v knihách autor či autorka sprostredkúvajú.

Tamu mi nie jedenkrát povedala, že sa cíti ako tá či oná postava z príbehu (a ja som aj na základe toho vedela identifikovať, či je veselá alebo, naopak, smutná), že rada hopká ako zajačik, sem a tam, že Stratené sovíča je bez mamy rovnako smutné ako ona, keď nie je so mnou, a tiež že vtáčik Kamil kaká do záchoda rovnako ako ľudia. A tak tento text ukončujem jedným zo svojich obľúbených „knižných“ dialógov s Tamu:

„Mama, dnes si na Friča?“

„Hej, Tamu, dnes som na Friča.“

Zobraziť diskusiu (0)