Rakúsko získalo oblasť Haliče (nem. Galizien) v 70. rokoch 18. storočia, po delení Poľského kráľovstva. Halič sa stala korunnou krajinou Habsburgovcov a po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) bola pripojená k rakúskej časti monarchie, hoci geograficky mala bližšie k Uhorsku. S Viedňou ju spájala len železničná trať vedúca cez Moravu, Krakov a Przemyśl až do hlavného mesta Ľvova. Obyvateľstvo bolo rôznorodé a hovorilo niekoľkými jazykmi, po poľsky, ukrajinsky, nemecky i jidiš. Ľudia sa zaoberali prevažne poľnohospodárstvom, priemysel do tejto časti ríše prenikal len veľmi pomaly. Väčšina ľudí bola negramotných a žila pod hranicou chudoby, extrémne vysoká bola úmrtnosť detí a, naopak, extrémne nízka priemerná dĺžka života dospelého muža – len 27 rokov! Aj v druhej polovici 19. storočia sa tu ešte bežne vyskytovali hladomory, ak prišla neúroda, krupobitie, sucho, premnožili sa hlodavce či hmyz – výsledkom boli tisíce mŕtvych. Celé generácie Haličanov nepoznali nič iné len ťažkú robotu na poliach od rána do večera s jedným jediným výsledkom – biedou, ktorá sa nedala zniesť. To bolo primárnym hnacím motorom všetkých odvážlivcov, ktorí si trúfli predať svoje malé políčka, domčeky, dobytok a pokúsili sa ujsť z tohto nešťastia do ďalekej Ameriky.

Martin Pollack sa s reáliami života v Haliči na prelome 19. a 20. storočia zaoberal niekoľko rokov, bádal v rakúskych, poľských i ukrajinských archívoch, študoval dobovú tlač, súdne spisy, dostal sa aj ku korešpondencii vysťahovalcov a s potomkami mnohých z nich sa stretol osobne. Vďaka tejto mravenčej práci a zápalu pre danú problematiku zozbieral príbehy desiatok ľudí z Haliče, ktorých predstavil na stránkach svojho strhujúceho diela – chudobných roľníkov, podomových obchodníkov, židovských kupliarov, bezcitných žandárov, policajných vyšetrovateľov i najvyšších štátnych predstaviteľov. Postavy nie sú vymyslené, ľudia, o ktorých autor píše, skutočne v Haliči žili – či už obrábali políčko kdesi pri pohraničnom mestečku Brody, alebo boli vysokopostavenými štátnymi úradníkmi priamo v Ľvove. V tom je veľká výpovedná hodnota recenzovanej publikácie, každá jedna postava má za sebou skutočný osud, a Pollack ho pred nami postupne odkrýva. Kým niektoré z nich vystupujú len epizodicky, k iným sa autor niekoľkokrát vracia na rôznych miestach diela. Napríklad štyria chudobní Slováci pochádzajúci z Brutoviec na Spiši knihu otvárajú i uzatvárajú.

Dielo je písané formou reportáží z Haliče, resp. čiastočne aj z Uhorska, ktoré zobrazujú rôzne spôsoby a príčiny vysťahovalectva do zámoria. Kapitoly na seba väčšinou priamo nenadväzujú, len v tom prípade, keď autor približuje osudy niekoľkých vysťahovalcov veľmi podrobne. Mnohé časti sú zároveň špecifickým opisom jedného konkrétneho spôsobu alebo príčiny vysťahovalectva z Haliče – venujú sa napríklad pogromom na Židov, alkoholizmu a s ním spojenému uviaznutiu v dlhoch, či obdobiam neúrody a následného hladomoru.

Publikácia Americký cisár : Masový útek z Haliče má 240 strán rozdelených do 26 približne rovnako dlhých kapitol. Pri čítaní celého diela vami budú lomcovať neuveriteľne silné emócie prechádzajúce od smútku a ľútosti až po oprávnený hnev na všetko to zlo, ktorého je človek schopný. Možno budete cítiť aj pocit vďačnosti za to, že môžete sedieť v kaviarni pri šálke kávy alebo čaju a zažívate tú hrôzu len skrze Pollackove literárne kvality, nie priamo na vlastnej koži.

Topografia Haliče

Keďže dielo nie je odbornou historickou monografiou, ale súborom reportáží, neunavoval Pollack čitateľa poznámkovým aparátom alebo prílišným zdôrazňovaním štatistických ukazovateľov vysťahovalectva. Vsadil na emócie a viac pozornosti venoval konkrétnemu človeku – ako žil, kde vyrastal, čím sa živil, akú mal rodinu a čo ho prinútilo opustiť vlasť a vydať sa na dlhú cestu do neznáma. Tento model funguje, kniha sa číta veľmi dobre, no zároveň ťažko. To však už nie je dôsledkom autorovho štýlu písania, ale tragikou zobrazovaných skutočností a smutným osudom väčšiny postáv, za ktorými sa skrývajú nešťastní ľudia.

Pre čitateľa neznalého reálií Haliče (ktorých je určite väčšina) by však dobre poslúžila aspoň jedna mapa, kde by mohol nájsť jednotlivé toponymá a mal tak lepší prehľad o tom, ako putovala väčšina vysťahovalcov. Autor totiž často opisuje tradičné cesty pašerákov po Haliči, hraničné prechody s Nemeckom či s Ruskom, mestské strediská v Haliči, ale aj rieky a pohoria. Prakticky v každej kapitole narazíme na množstvo geografických pomenovaní, a to nielen z Haliče, ale aj z Bukoviny či z Uhorska, a tak by dobová mapa pre lepšiu orientáciu určite pomohla.

Všetky udalosti opisované v diele sú však priestorovo i časovo pevne ukotvené. Tým, že autor mal k dispozícii archívne pramene, dobovú tlač i korešpondenciu, mohol byť exaktný a nefabuloval. Mnohé štatistické ukazovatele, ktoré predkladá v texte, sa preto dajú overiť, ak by sme pochybovali o ich relevantnosti. V stati o židovskom vysťahovalectve ma napríklad zaujal fakt, že počet Židov v New Yorku dosiahol v roku 1910 približne jeden milión (str. 203). Skutočne, po pátraní v odbornej literatúre o vysťahovalectve sa mi autorovo tvrdenie potvrdilo, väčšina diel uvádza židovskú populáciu v tomto období v rozmedzí 820 000 – 1 200 000 ľudí.

Našiel som však aj evidentnú chybu. Na strane 9 píše Pollack o tom, ako v roku 1888 previezol známy vysťahovalecký agent štyroch Slovákov cez hranice do Nemecka automobilom. V Národnom technickom múzeu v Prahe som osobne videl najstarší automobil v Čechách, pochádza z roku 1893.

Informácia z múzea uvádza, že to bol zároveň tretí automobil v celej rakúsko-uhorskej monarchii. Pre porovnanie, prvý automobil v Košiciach sa objavil v roku 1900 a kúpil si ho gróf Dionýz Andrássy. Takže to, že v roku 1888 boli v Haliči naložení štyria Slováci do automobilu a prevezení cez hranicu do Nemecka, je nezmysel. Halič, ako najchudobnejšia časť ríše, videla automobil po prvýkrát možno až v súvislosti s vojenskými manévrami rakúsko-uhorskej armády pred prvou svetovou vojnou.

Haličské prostitútky

Zvláštnu pozornosť venuje autor veľmi smutnému fenoménu osudov mladých haličských žien, ktoré sa snažili ujsť pred chudobou a skončili v rukách obchodníkov s bielym mäsom. V Haliči a Bukovine pôsobili dokonca špeciálni agenti, ktorí pre obrovské siete verejných domov v Rusku, Osmanskej ríši, ale aj v Južnej Amerike vyhľadávali mladé haličské dievčatá a falošnými sľubmi ich prehovorili na odchod z domova. Niektoré určite tušili, čo sa skrýva za ponúkanou prácou chyžnej, opatrovateľky či spoločníčky, no napriek tomu sa im to zdalo lepšie, ako neznesiteľná bieda a hlad. Iné kupliari jednoducho oklamali a pod hrozbou mučenia či smrti neskôr prinútili k prostitúcii ďaleko za hranicami monarchie. Na prelome 19. a 20. storočia takto skončili desaťtisíce mladých haličských žien, väčšinou židovského pôvodu.

Pollack zdôrazňuje otrasnú skutočnosť, že mladé dievčatá takýmto zločincom v oblekoch často predali vlastní rodičia (!), ktorí za získané peniaze splatili dlhy alebo prikúpili nejaký dobytok, aby prežili ďalšiu zimu. Extrémna chudoba nútila ľudí k extrémnym skutkom a tento fenomén bol jedným z nich. Dosiahol také rozmery, že si ho všimli aj novinári z denníka Kurjer Lwówski, ktorých Pollack zacitoval:

Úradne sa potvrdilo, že po celej Haliči putujú civilní obchodníci, ktorý si hľadajú nový tovar a dokonca ho odkupujú od príbuzných a rodičov. Je skutočne desivé, že rodičia predávajú svoje dcéry do otroctva a na prostitúciu a veľa to vypovedá o príšernom utrpení haličských obyvateľov. Za mimoriadne krásnu ženu platia až sto guldenov. Pre haličských chudákov hotový majetok a veľké lákadlo. Nemôžeme sa preto čudovať, že sa obchod s ľuďmi rozmáha a rozširuje na čoraz väčšie územia (s. 43).

Táto obrovská sieť obchodníkov so ženami bola vo väčšine prípadov v rukách Židov, a to nielen v Rakúsko-Uhorsku, ale aj v krajinách dopytu, najmä v spomínanej Južnej Amerike (v Buenos Aires skončili tisíce dievčat z Haliče). Pozoruhodné je aj to, že bez mihnutia oka predávali do otroctva vlastné spoluveriace, keďže mnoho dievčat určených k prostitúcii bolo rovnako ako kupliari židovského pôvodu. Pollack v tejto súvislosti upozorňuje, že keď tieto skutočnosti vyplávali na povrch, vyvolali ďalšiu vlnu anitisemitizmu, v mnohých európskych štátoch už aj tak veľmi silnú (napríklad v Rusku dochádzalo k pravidelným pogromom na Židov). Situácia sa stala natoľko vážna, že predstavitelia židovských náboženských obcí bili na poplach a odsudzovali takýchto zločincov z vlastných radov, okrem iného aj preto, že sa báli hnevu väčšinovej populácie. Bolo to zbytočné, obchod s bielym mäsom v podstate nerušene fungoval až do vypuknutia prvej svetovej vojny. Beztrestnosť židovských kupliarov vyvolávala v Haliči také pobúrenie, že sa ňou nakoniec úrady museli zaoberať a niekoľko z nich skončilo za mrežami. Odsúdení však dostali smiešne tresty (väčšinou len na niekoľko mesiacov) a po ich uplynutí pokračovali v trestnej činnosti.

Extrémna chudoba, extrémna korupcia

Výsledky súdnych procesov s otrokármi a ich prisluhovačmi boli plne v súlade s tým, aká ťažkopádna a nesmierne skorumpovaná bola celá štátna správa v Haliči, na čo Pollack významným spôsobom upozorňuje v celom diele. Chudobní totiž neboli len sedliaci na vidieku a remeselníci v mestách, nízke platy mala aj väčšina štátnych úradníkov a policajtov. Tí sa preto ochotne nechali vysťahovaleckými agentmi, pašerákmi a kupliarmi podplatiť, aby nad ich činnosťou zatvárali oči, alebo ju priamo kryli. Dostávali za to nemalé sumy, ktoré potom vyšli na svetlo pri ojedinelých súdnych procesoch (jeden z najväčších sa konal na prelome rokov 1889 – 1890 vo Wadowiciach pri Krakove), ktoré Pollack našiel v archívnych spisoch. Proces vo Wadowiciach sa týkal nelegálneho vysťahovalectva a ukázalo sa, že doň boli zapletené aj najvyššie špičky štátnej správy Haliče.

Autor čitateľovi ukázal obludnosť vysťahovaleckých agentov a kupliarov vo všetkej ich ohavnosti, tak ako o tom vypovedali desiatky poškodených počas procesu. Nevzdelaní sedliaci, obávajúci sa o holý život i o posledné úspory zašité dovnútra ošúchaného kabáta, boli pre skorumpovaných štátnych úradníkov a prevádzačov ľahkým sústom. Sú to príbehy plné šikanovania, bitia, podvádzania, okrádania a zastrašovania tých najchudobnejších a najzraniteľnejších – prostých dedinčanov, ktorých nesmierna bieda donútila opustiť rodnú zem. Ich cesta za americkým snom však bola desivá už v Haliči a pokračovala s rovnakým strachom naprieč Nemeckom do Hamburgu alebo Brém.

Katastrofálne podmienky vládli aj na preplnených parníkoch lodných spoločností. Ak to vysťahovalec vôbec prežil, mohol hovoriť o šťastí, mnoho z nich sa totiž stalo obeťou podvodníkov, otrokárov a vrahov už cestou a do Ameriky sa nikdy nedostalo. Tieto kapitoly o wadowickom procese sa skutočne nečítali ľahko, boli plné toho najhoršieho zla, akého je človek pre peniaze schopný. Zároveň však svedčia o autorovom majstrovstve; vedel z nich vybrať, spracovať a čitateľsky pútavou formou podať tie najzávažnejšie informácie.

Za všetky smutné a tragické osudy ľudí, ktorí sa z Haliče vydali na neistú a strastiplnú cestu za šťastím, vyberiem jeden list, ktorého časť autor publikácie uverejnil. Je písaný rukou zúfalého mladého muža Ignacyho Rapacza, trápiaceho sa v amerických oceliarňach, ktorého vysťahovaleckí agenti cestou okradli a do Spojených štátov došiel len s tým, čo mal na sebe. List vyjadruje pocity nielen Ignacyho, ale symbolicky určite aj ďalších tisícov haličských chudákov, ktorí sa zo zovretia biedy nevymanili ani za morom: „Môj drahý otecko, povedz všetkým, ktorí chcú vycestovať do Ameriky, aby si to rozmysleli. Pretože život tu je veľmi ťažký. Najmilší otec! Moje srdce bije za návrat do vlasti. Bôže môj, ako rád by som bol doma pri Tebe a pobozkal Ti ruku...“ (str. 136).

Vážme si, v akom období a spoločenskom zriadení žijeme, pomery, aké opisuje autor, sú totiž v niektorých štátoch realitou aj v súčasnosti.

Martin Konečný

Martin Pollack

Americký cisár

preklad: Michal Hvorecký

Absynt 2016

recenzia vyšla na www.historyweb.sk

Zobraziť diskusiu (0)