Prvé dieťa, ktorému som sa pokúšala trochu zmeniť život, bola Maricela. Mala dvanásť rokov a chodila do šiestej triedy v škole v San Gabriel Valley, čo je asi polhodina jazdy autom od môjho domu pri centre Los Angeles. Dokopy nás dali v rámci programu Big Brothers Big Sisters. Chvíľu trvalo, kým mi zavolali, keďže mali oveľa viac dobrovoľníčok ako dobrovoľníkov a dievčatá potrebovali podporu „staršej sestry“ menej. Keď mi však koordinátor konečne zatelefonoval, povedal mi, že si s Maricelou budem dobre rozumieť a že to za to čakanie stálo. Hoci som sa pôvodne prihlásila do „komunitného programu“, v rámci ktorého mohli deti chodiť s dobrovoľníkmi na výlety a domov, nepotrebovali ma, a tak ma preradili do „školského programu“. Znamenalo to asi toľko, že Maricela bola dvakrát do mesiaca ospravedlnená z vyučovania, aby sa so mnou mohla stretnúť v prázdnej školskej triede.

[...]

Druhé dieťa, ktorému som sa pokúšala zmeniť život, bola Nikki. Stretla som sa s ňou, keď ma preradili do komunitného programu potom, čo sa zistilo, že Maricela ma využíva na ulievanie sa z hodiny, a preto potrebuje „iný druh podpory“. Nikki mala pätnásť. Bývala s matkou, bratom, starou matkou a neistým počtom ďalších príbuzných v preplnenom byte v južnom L. A. Jej mama pracovala ako ošetrovateľka chorých v domácom prostredí. Ďalší jej brat nemal ani osemnásť, keď odišiel z domu, ale nič konkrétnejšie som sa nedozvedela. Nikki o „staršiu sestru“ požiadala sama, pričom do prihlášky napísala, že potrebuje „usmerniť v živote“. Prvýkrát sme sa stretli v priestoroch združenia Big Brothers Big Sisters v Los Angeles. Na stretnutie ju priviedla matka a obe potichu sedeli, kým sa mediátor snažil rozprúdiť rozhovor na tému Nikkiných záujmov a toho, v čom by som jej mohla pomôcť.

[...]

Keď som sa stretávala s Maricelou, mala som tridsaťpäť rokov, a s Nikki som sa začala vídať o rok neskôr. Pochopila som, že v tom čase sa začalo druhé dejstvo môjho dospelého života. Ak mi prvé dejstvo od vysokej školy do tridsiatich dvoch rokov zabrali šialené pracovné ambície a takmer posadnutosť sťahovaním sa z jedného domu do ďalšieho bytu a z jedného konca krajiny na druhý, v druhom dejstve som si mala vychutnať hodnoty usadeného životného štýlu. Kúpila som dom, z ktorého som sa tak skoro neplánovala odsťahovať. Žila som v meste, kde som sa čoraz viac cítila ako doma. A hoci som si celkom dobre vedela predstaviť, že ak by prišiel ten správny človek a okolnosti by boli priaznivé, nechala by som sa presvedčiť na manželstvo, nijako to nepohlo s nedostatkom túžby po deťoch. Ani potom, čo som viac ako desaťročie počúvala, že sa jedného dňa zobudím vo veku tridsať alebo tridsaťtri či, božeuchovaj, štyridsať rokov na ohlušujúce pískanie svojich biologických hodín, sa mi nepodarilo kapitulovať. Na ženy s kočíkom som sa stále dívala viac s ľútosťou ako so závisťou. V skutočnosti som necítila žiadnu závisť, len úľavu, že to nie som ja. Pripomínalo to pohľad na niekoho s amputovanou končatinou alebo hroznou jazvou. Takmer som musela odvrátiť zrak.

Uvedomovala som si extrémnu neprimeranosť svojich reakcií. Rovnako som bola ochotná pripustiť si, že to v sebe popieram. Všetko, čo ľudia zvyknú hovoriť ľuďom ako ja, som si sama povedala nespočetnekrát. Keby som stretla správneho človeka, možno by som dieťa chcela, pretože by som ho chcela s ním. Keby som začala chodiť na terapiu a zanalyzovala akékoľvek neurózy, z ktorých vzniku by sa dalo obviniť moje detstvo, možno by som sa prekonala a začala si veriť, že tieto negatíva nezopakujem. Keby som len pochopila, že nemusíte mať radi iné deti na to, aby ste boli beznádejne uchvátení tým svojím a boli mu navždy oddaní (zhodou okolností, presne toto nám hovorili rodičia: „Nemáme radi iné deti, máme radi len vás.“), prestala by som svoju averziu voči deťom kopajúcim mi do sedadla v lietadle a pištiacim v reštauráciách brať ako znamenie, že by som nikdy žiadne vlastné dieťa mať nemala. Koniec koncov ide len o maličké percento žien – podľa tých pár organizácií, zaoberajúcich sa týmito vecami, je to 5 či 6 percent –, ktoré sa skutočne na materstvo necítia. Je to tá najmenšia z menšín. Naozaj som taká výnimka? A ak áno, prečo mám vybraté mená pre deti, ktoré nechcem?

Na toto všetko som mala dôvody. Mala som dôvody odvodené z dôvodov. Uložila som ich na stupnicu od „nechcem byť tehotná“ po „nechcem, aby sa o mňa niekto musel starať, keď budem umierať“. (A len pre informáciu, ešte nikdy som nestretla ženu akéhokoľvek veku, ktorá by nemala vybraté mená.) Tým najväčším však bolo moje presvedčenie, že by som bola zlá matka. Nie takým spôsobom ako Joan Crawford, ale spôsobom niektorých rodičov, ktorí úplne evidentne svoje deti milujú, ale nemilujú svoj život. K všetkému, čo by som ako dobrá matka vedela spraviť, k všetkým výhodám vyššej strednej triedy, ktoré by som mohla deťom ponúknuť – od umeleckých detských knižiek a vzdelávacích hračiek a slušných experimentálnych, súkromných či iných škôl –, si viem predstaviť desať ďalších vecí, ktoré by som nezvratne zbabrala.

Navyše som sa nikdy pravdepodobne necítila povolaná byť rodičom. Rodičovská úloha v mojom prípade vyznieva neautenticky a umelo. Nepotrebne. Mala som pocit, že sa jej v živote nemám venovať. Mala som sa venovať písaniu, čítaniu, učeniu a prednášaniu na vysokých školách. Mala som byť mentorkou, nie matkou. Môj prínos do spoločnosti nespočíval v prinesení nových ľudí, ale skôr v niečom, čo by som mohla urobiť pre tých, čo tu už sú (a tento pocit bol skutočný, nie aforistický alebo spôsobený pocitom viny). Ako Maricela a Nikki.

Len s tým problémom, že Maricela ani Nikki ma až tak veľmi nepotrebovali. Respektíve nepotrebovali konkrétne mňa. Obe mali naozajstnú staršiu sestru, s ktorou mali spoločnú DNA a/alebo pár záujmov. Ale čo je dôležitejšie, nedisponovala som žiadnymi schopnosťami, ktoré by mohli v nejakej významnej miere zlepšiť kvalitu ich života. Keď Nikki zmaturovala a vyrástla z programu Big Brothers Big Sisters (a odišla na vysokú, mala by som dodať), dala som si od detskej dobročinnosti na pár rokov prestávku. V tom čase som sa vydala za svojho priateľa, ktorý sa len zdanlivo o potenciálne rodičovstvo zaujímal o máličko viac ako ja, čím chcem povedať, nie dostatočne na to, aby sme to skúmali do hĺbky. Keď som sa k dobrovoľníctvu rozhodla vrátiť, bola som odhodlaná zvýšiť latku. A tak som sa stala súdom menovanou advokátkou detí umiestnených do systému náhradnej starostlivosti.

Súdom menovaných advokátov a advokátky zastrešuje národný program zameraný na facilitáciu komunikácie v súdnych sporoch v oblasti pestúnskej starostlivosti, ktorá je príliš zložitá na to, aby ju mali možnosť sledovať sociálni pracovníci, právnici či sudcovia (ktorí sú zavalení prácou). Úlohou advokáta je pospájať často útržkovité informácie o situácii, v ktorej sa dieťa nachádza, a vytvoriť z toho pre sudcu koherentný príbeh. Tento príbeh má podobu písaných správ, predkladajú sa súdu niekoľkokrát ročne a dopĺňajú sa účasťou na pojednávaniach, kde sa advokát môže na sudcu obrátiť priamo. Niekedy sú tieto informácie jednoduché: Toto dieťa chce hrať basketbal, ale potrebuje odvoz na tréningy a zápasy. Niekedy sú desivé: Náhradná matka zamkla toto dieťa do pivnice, pretože je agresívna a štátne zdravotné poistenie jej nepokrýva náklady na antipsychotiká. Advokáti musia deti navštevovať aspoň raz mesačne a je vhodné, ak ich zoberú aj na výlet a pomôžu im s úlohami. Ale sú rovnako mentormi ako vyšetrovateľmi – niekedy dokonca aj sudcami, keďže sudcovia sa často vo svojich rozsudkoch spoliehajú na odporúčania advokátov.

Podobne ako môj záujem stať sa „staršou sestrou“ aj potreba byť detskou advokátkou vzišla z nutkania zaradiť do svojho života čosi, čo nemôžem pomenovať inak len ako niečo, čo s mojím životom vôbec nesúvisí. Nech už bol ten život akokoľvek zaujímavý, často som mala pocit, že je izometrickým cvičením, pri ktorom musí človek chodidlom vo vzduchu obkresľovať dokonalé krúžky. Chcela som väčšie, nedokonalejšie kruhy. Navyše som nechcela, aby sa tieto kruhy pretínali s mojou prácou. Keby som chcela pôsobiť ako dobrovoľníčka na známych, vychodených chodníčkoch, mohla som ísť učiť kreatívne písanie do väznice alebo sa pridať k hipsterom pracujúcim v denných vzdelávacích centrách v oživujúcich sa štvrtiach. Ale tou cestou som sa nechcela vybrať. Chcela som zájsť do úplne inej štvrte.

Deti, ktoré skončia v pestúnskej starostlivosti, nepredstavujú len úplne inú štvrť. Obývajú taký temný svet, že by pokojne mohol existovať mimo našej slnečnej sústavy. Takým prípadom bol určite aj Matthew, chlapec, ktorého mi pridelili krátko potom, ako som dokončila advokátsku prípravu. V porovnaní s ním boli Maricela a Nikki deti z vyššej strednej vrstvy z predmestia vybavené hodinami jazdectva a úsporami na vysokú.

Matthew bol dieťa nikoho. Samozrejme, nie doslovne. Mal rodičov. Mal ich aspoň istý čas. Ale potom v jeho živote už nefigurovali, rovnako ako množstvo iných, ktorí sa z času na čas rozhodli zastúpiť ich. Matthew bol dlhodobo v pestúnskej starostlivosti. Býval v detskom domove ako jedno z asi stovky detí, ktoré neboli schopné fungovať v tradičnom rodinnom prostredí. Jedol, keď mu prikázali, pozeral čokoľvek, čo bolo zapnuté v televízore v spoločenskej miestnosti, a každý večer sa ukladal spať sám. Keď som ho stretla, mal krátko pred dvanástymi narodeninami. Takýmto spôsobom žil viac-menej stále od svojich šiestich rokov.

O Matthewovi môžem prezradiť len veľmi málo, počnúc jeho menom, ktoré nie je Matthew (tak ako Maricela nie je Maricela a Nikki nie je Nikki). Nemôžem písať o jeho rodičoch a ani o tom, prečo skončil ich syn v štátnom systéme starostlivosti, ale môžem vám priznať, že je to všetko presne také hrozné, ako si predstavujete. Podobne ako v iných prípadoch ani tu nemôžem dieťa opísať, ale aby ste si ho aspoň trošku vedeli predstaviť, napíšem, že je Afroameričan, má členité kolená a je mierne krátkozraký. Nemusí to byť nevyhnutne pravda, ale nechám vás s týmto obrázkom pred očami a pokračujem.

Bol Matthew zlaté decko? Očarujúce? Dieťa s potenciálom? Ľudia si to zvykli myslieť, keď ho stretli, ale potom už šlo všetko z kopca. Aspoň v takom vzorci fungoval. Býval u všetkých typov rodín z demografického spektra. Neuvádzam podrobnosti, len povedzme, že žil u stredostavovských dvojíc na predmestí, slobodných mamičiek, u dvoch otcov gejov a vo veľkých evanjelikálnych kresťanských rodinách. Niektorí si ho chceli osvojiť, ale potom si to rozmysleli vo chvíli, keď sa cítil dostatočne isto na skúšku oddanosti tým, že im zo života spravil peklo.

Na prvom stretnutí odo mňa Matthew chcel, aby som urobila niečo, čo robia advokáti pre svojich zverencov bežne – zobrala ho do McDonaldu na Happy Meal (obľúbené jedlo, ako vysvitlo, najnešťastnejších deti na svete). Ale nemohli sme opustiť priestory domova, a tak sme sedeli v jedálni a snažili sa rozprávať o tom, v čom spočíva moja úloha jeho advokátky (už to vedel; aj advokáta už mal) a čo by som mohla spraviť, aby sa mal trošku lepšie. Na prípravných hodinách nám odporučili priniesť si na prvé stretnutie nejakú hru alebo hračku, aby sme prelomili ľady. Po dlhom zvažovaní som sa rozhodla pre kartičky so stovkou otázok „čo by si radšej?“: „Chcel by si byť neviditeľný alebo by si radšej chcel vedieť čítať myšlienky?“ a „Chcel by si zastaviť čas alebo by si radšej chcel vedieť lietať?“ Matthew prejavoval prinajlepšom mierne nadšenie z tejto hry, no keď som sa dostala k otázkam: „Chcel by si ísť do zábavného parku alebo radšej na rodinnú oslavu?“ alebo „Chcel by si, aby ťa vyhrešil učiteľ alebo radšej rodičia?“, striaslo ma od hlúposti, že som ich včas nevyhodila. Nemal žiadnych rodičov, ktorí by ho hrešili, a žiadne rodinné oslavy, na ktorých by sa mohol zúčastniť. Akoby som sa pýtala niekoho bez nôh, či by sa radšej prešiel, ako šiel autobusom.

[...]

Prešiel už nejaký čas, odkedy som niečo naozaj dosiahla. Teda, úspechy boli ťažšie identifikovateľné, keďže väčšina z cieľov na nejaký deň či týždeň mala formu nudných alebo nepríjemných úloh, a tak som ich buď s odporom plnila, alebo donekonečna odkladala (dokončiť stĺpček, vyzdvihnúť košele z čistiarne, začať písať knihu). Len veľmi zriedka si niečo naozaj vyslúžilo nejaký pocit hrdosti. A hoci som si chcela myslieť, že sa len nudím, pravda bola inde. Pravdou bolo, že rozhodnutie nemať deti, ktoré som urobila akosi jednostranne približne v čase, keď som sa zapísala do advokátskeho programu, ma každý deň ničilo.

Hoci som nikdy nechcela byť matkou, vzťah s mojím manželom ma trochu obmäkčil. Ak by som s niekým mala mať deti, tak s ním. Bol trpezlivý a zábavný, o tom, že je vysoký, inteligentný a pekný, ani nehovoriac. Inými slovami, bol vynikajúcim kandidátom na otcovstvo. V skutočnosti takým vynikajúcim, že mrhať týmto kapitálom mi pripadalo ako neodpustiteľný zločin. A okrem toho mám aj jednu teóriu, je nemožné zamilovať sa do niekoho bez toho, aby ste si nepredstavili – či už na sekundu, alebo na hodinu, alebo päťdesiat rokov –, ako by mohla vyzerať kombinácia vašej genetiky. Ide takmer o fázu dvorenia, keď si predstavujete, ako by váš nos mohol vyzerať pricapený k očiam milovanej bytosti, keď na tomto imaginárnom kubistickom zobrazení všetko, čo na sebe najviac neznášate, vyvážia črty, ktoré na druhej osobe zbožňujete. A asi rok predtým nás táto malá zvedavosť v kombinácii s čírym šťastím, vďaka ktorému sme kúpili elegantný, nie drahý, priveľký dom v aukcii, priviedla k tomu, aby sme to rozhodnutie ponechali na osud. Čoskoro som otehotnela.

Akoby som otehotnela tým domom, akoby mi hovoril Mám tri spálne a vy ste len dvaja; niečo na tom nesedí, nie? Osem týždňov som strávila v nervóznej neistote s myšlienkami, že môj život sa buď nepredstaviteľne obohatí, alebo navždy zničí. Potom som potratila. Keďže som mala štyridsaťjeden rokov, nebolo to také neočakávané. A napriek tomu, že na tom krátkom tehotenstve, ktoré sa mi však ešte aj potom hralo s hormónmi, nebolo nič obohacujúce, zostalo vo mne niečo, čo bolo istým spôsobom horšie ako nenapraviteľná katastrofa. Zavrzla som v stave permanentnej neistoty.

Môj manžel sa z tehotenstva tešil a bol smutný, keď som potratila. Ja som z potratu taká smutná nebola, hoci som sa presviedčala o opaku, keď som sa znovu snažila otehotnieť (teda, snažila som sa o to bez lekárskej pomoci, čo je v prípade štyridsaťjedenročnej ženy to isté, akoby sa nesnažila vôbec). Po troch mesiacoch šialeného paradoxného uvažovania (Ja tu používam ovulačný test? To ja chodím na akupunktúru?) som prišla do hosťovskej izby, ktorú môj manžel používa ako pracovňu, a dovolila som si vysloviť niečo, čo si myslím celý život: nechcela som dieťa. Nikdy som nechcela dieťa. Myslela som si, že sa o tom dokážem presvedčiť, ale nepodarilo sa mi to.

Spomínam si, že som pri tom ležala na lacnej posteli, ktorú sme kúpili v očakávaní neustáleho prísunu cezpoľných návštevníkov. Spomínam si, že som sa dívala na strop a obdivovala línie okenného rámu a stropnej lišty. Spomínam si, že záclony s prímesou hodvábu, ktoré vyzerali luxusne napriek tomu, že som ich kúpila za pár dolárov na stránke JCPenney, sa jemne vznášali vo vánku. Vonku rástla bugenvilia, poletovali tam včely, kolibríky a hrdličky. Na hustom zelenom trávniku sa váľal pes, blažene si škriabajúc chrbát, a na verande bol rozložený veľký stôl, kde takmer každý víkend sedávali naši priatelia a jedli grilovaného lososa, popíjali víno a sťažovali sa; sťažovali sa uvedomujúc si, že majú to privilégium sťažovať sa (na cenu káblovej televízie, hlučnosť vysávačov na lístie, problém s nedostatkom času na umelecké aktivity). A keď som tam tak ležala, vydesila som sa, pretože mi napadlo, že toto vôbec nemusí stačiť. Je možné, že takéto pôžitky, hoci sú dostatočne príjemné, sú len odrezkami z neexistujúceho stromu. Je možné, že nič na svete, dokonca ani dieťa, ani nádherný dom, napĺňajúca práca nás nezmení, že navždy zostaneme chronicky nespokojnými, nekonečne nerozhodnými bytosťami, akými sme teraz.

„Prepáč,“ povedala som. Bolo mi to ľúto z hĺbky duše. Do dnešného dňa neexistuje nič, čo by som ľutovala viac ako svoju neschopnosť urobiť môjho manžela otcom.

„To je v poriadku,“ povedal.

Lenže nebolo. Od tej chvíle do nášho manželstva prenikla tretia strana. Nemala fyzickú podobu, bola amorfnou, diabolskou postavou, príčinou aj následkom postavy, ktorá mala byť naším dieťaťom. Dokonca v kútiku mojej mysle dostala aj meno. Volala sa Hlboká ťažoba; jedine tak sa dala vyjadriť. Ovinula sa okolo nášho manželstva ako mäkká, zapáchajúca pleseň. Vyvolávala hádky a ničila pekné chvíle. Škľabila sa na nás z tvárí našich priateľov (samé grilovačky s dojčatami pri nohách; každý rozhovor dieťaťom prerušený uprostred vety; nekonečné porovnávanie skúseností s Nutrilonom a hodinami baletu a štipendiami, ktoré nás nútilo predstierať veľký záujem, aby sme sami nevyzerali ako prerastené deti). Vznášala sa nad naším sexuálnym životom. Nikdy od čias svojho (panenského) dospievania som sa tak nebála, že otehotniem. Vtedy som sa sama seba pýtala, rovnako ako stokrát predtým, keď sme sa k tejto téme dostali, či je naše manželstvo na prístrojoch, či si už o chvíľu jeden z nás neuvedomí, že bude humánnejšie netrápiť sa a skončiť to. Koniec koncov, aké ťažké bude zmeniť sa späť na tých ľudí, ktorými sme boli predtým? Aké ľahké by bolo prestať sa snažiť byť niekým, kým sme zjavne nikdy byť nevedeli a nemali?

Meghan Daum

Nevysloviteľné a iné konverzačné témy

Inaque 2017

preklad: Aňa Ostrihoňová

Zobraziť diskusiu (0)