Ide o legendárny román Meno ruže, ktorý aj u nás vyšiel vo viacerých vydaniach. Mne sa na (druhej) čitateľskej seanse ušiel krásne zhotovený kúsok z dielne Slovartu v brilantnom preklade Adriany Ferenčíkovej.

Staré oči vidia jasne

Rozprávanie sa odvíja z pohľadu Adsona z Melku. Osemdesiatročný rehoľný brat píše spis nevedno komu a nevedno o čom. V akejsi osobnej kronike pre nikoho a pre všetkých odhaľuje jedno dávne hrôzostrašné dobrodružstvo. Zažil ho ako osemnásťročný novic počas chladného novembrového týždňa roku 1327. Adso sa ocitá v horskom opátstve na severe Talianska, kam pricestoval po boku svojho majstra – pátra Viliama z Baskervillu. Učený františkán a bývalý inkvizičný vyšetrovateľ sa v opátstve neobjavuje náhodne. Má za úlohu pripraviť pre svoj rád pevné argumentačné zázemie pred blížiacou sa teologickou dišputou s pápežským arcikacírom Jánom XXII.

Toto náročné poslanie však od samého začiatku dostáva závažné trhliny. Tie spočívajú v nevysvetliteľných úmrtiach mníchov, ktoré každým dňom pribúdajú. Viliam, s verným Adsom v pätách, sa púšťa do zložitého pátrania. Skúma jednotlivé indície, zhromažďuje dôkazy, dedukuje čiastkové závery opierajúce sa o prísnu logiku. Postupne preniká čoraz hlbšie do problematiky a pomaly odhaľuje tajomstvá, čo sú dlhé veky uzatvorené medzi nepriepustnými múrmi opátstva. Popri tom vedie siahodlhé filozofické debaty s cirkevnými hodnostármi, ale aj s radovými služobníkmi božími, pri ktorých ako tichý svedok figuruje všadeprítomný Adso. Spoločnými silami sa napokon dostanú záhade na kĺb, čím sa kruh uzatvorí a príbeh vygraduje v takpovediac nevyhnutnom apokalyptickom finále.

Labyrint žánrov, bludisko ideí

Umberto Eco sa na svoj románový debut pripravil skutočne svedomito. Z pohľadu vedeckého odborníka na kresťanský stredovek to v prvom rade značí podrobné štúdium použitých historických prameňov. Na ich dôkladne overených základoch autor vyfabuloval príbeh, ktorého nosná dejová konštrukcia, lokalizácia i časové ukotvenie presne vyplývajú z daných podmienok. Výplň tvorí (post)moderná žánrová zmes, kde odhalíme viaceré špičkovo prepojené prvky. Možno i kvôli tomu, alebo práve preto, si Ecova beletristická prvotina získala takú veľkú popularitu naprieč veľmi rôznorodým čitateľským spektrom. Podobne ako knižnica v Budove vytvárajúca totálny chaos prostredníctvom dokonalého usporiadania, i tento text svojim čitateľkám a čitateľom nič neuľahčuje. Práve naopak, snaží sa ich miasť prakticky na každom kroku.

Zároveň tým však ponúka vskutku vítaný čitateľský výlet, pretože pokiaľ stopy sledujeme pozorne, pokojne i po menších dávkach s dlhším časom na uvažovanie, dostatok priamych i tajných vchodov aj východov nájdeme. Počiatočných vôdzok sa nám natíska nadostač, keďže knihu môžeme čítať na viacero spôsobov. Je to z podstatnej časti mimoriadne vydarená detektívna próza. Nechýba jej riadne hutná, ponurá či vyložene desivá atmosféra dýchajúca plesňou a morovou potuchlinou doby temna. Výborne fungujúcu rovinu pridáva silný a presný historický vklad v dejinných súvislostiach poodhaľujúci politické intrigy či mocenské súperenie v duchovenstve i svetskom dianí. Zároveň je to skutočne obdivuhodná filozofická meditácia ponúkajúca hlboké úvahy o veciach reálneho i nadreálneho charakteru, ktoré neraz presahujú ohraničené ľudské chápanie.

V tých sporoch o Bohu, Kristovi, Matke cirkvi, kacírstve, černokňažníctve, ale i čistej vede, bohatstve, chudobe alebo dokonca vhodnosti smiechu sa kľukatí vývoj západného myslenia a nazerania na svet, ktorým sme si počas danej historickej éry museli prejsť. (V kontexte najsúčasnejšieho vývoja tu i vonku sa môžeme pokúsiť zamyslieť nad tým, do akej miery sme sa od takýchto bludných vnímaní skutočností dokázali oslobodiť, a stopercentne zažijeme veľmi nepríjemný šok.)

S tým súvisia i vzostupy a pády civilizácií nachádzajúcich sa na rôznych vývojových úrovniach, ktorých vzájomná rivalita, vytláčanie, pohlcovanie, ničenie, ale i nanajvýš dôležité obohacovanie v knihe vystopujeme v miere vrchovatej. A navyše je to miestami aj vcelku humorné rozprávanie s vtipnou situačnou komikou i poriadne surreálnym teleportom do ríše bláznivých snov, kde svoje vykoná medicína z opojných bylín. Ecovi nerobí problém ani silná psychologická hra, keď pod drobnohľadom pozoruje pohnútky svojich komplikovaných individualít. Je to práve odvrátená strana egoizmu, ktorá nejeden priveľmi ostrý rozum priviedla na cestu skazy. Do miest, kde je už len rýdze zverské šialenstvo, čím Eco paradoxne upozorní na našu štvornohú prapodstatu. A čože by to bol za historický román, nebyť v ňom aspoň kúsok čistej vášne a ľúbosti, hoc aj zadusenej pod nánosom lepkavej stredovekej špiny?

Umberto Eco teda svojmu obecenstvu nadeľuje prakticky až nepreberné množstvo motívov, na ktoré sa dá podľa osobného uváženia zamerať. Je každého vec, akým spôsobom bude sledovať rozpuk a rast jednotlivých textových lupienkov, kým z nich rozkvitne jeho vlastná románová ruža. Jej nebezpečne uhrančivou krásou sa radno kochať opakovane. Legenda preverená časom, plne zasluhujúca najvyššie hodnotenie!

Umberto Eco: Meno ruže

Slovart, 2012

Preklad: Adriana Ferenčíková

516 strán

Zobraziť diskusiu (0)