Jeho jediný román Vydedenci. Mesiáš už odišiel? je silnou umeleckou výpoveďou aj o našom svete. Nenadarmo sa v knihe hovorí väčšinou v prítomnom čase: je to nielen preto, lebo detstvo v autorovi stále žije, ale aj preto, lebo realita tých čias, druhej polovice 60. rokov a začiatku 70. rokov v zastrčenej dedine na severovýchode Maďarska, v trojuholníku Maďarsko – Rumunsko – Ukrajina je podľa Borbélya do značnej miery aj maďarskou súčasnosťou – a v mnohých ohľadoch aj súčasnosťou našou, slovenskou.

Jedna osobná poznámka z prekladateľskej kuchyne: dôverne poznám každé slovo, každý riadok knihy Vydedenci. Prekladala ju totiž moja mama, Magda Takáčová. Po tom, ako sa do toho pustila, však ochorela a ja som sa ponúkla pomáhať jej. Predčítala som jej text v maďarčine, listovala či googlovala som v slovníkoch, zapisovala mamin preklad do počítača a občas sme spolu hľadali to najvýstižnejšie vyznenie. Kniha vlastne vyšla k maminým 91. narodeninám. Krajší darček sme si vďaka Kalligramu nemohli želať.

Devastujúci, ubíjajúci účinok chudoby

Byť vydedencom znamená nielen nehovoriť iným jazykom ako maďarčinou a zapierať či zatajovať – hoci márne – svoje rumunské, rusínske a najmä židovské korene. Byť vydedencom znamená pre otca rodiny ostať napriek primeranej kvalifikácii bez práce na družstve, ponižovať sa a prosíkať, prepadať zúfalstvu i alkoholu. Pre matku to znamená nádenníčiť a nemať čo položiť deťom na stôl. Pre deti to znamená od malička veľa pracovných povinností a poznanie, čo je hlad. Náš rozprávač túži po mastnom chlebe nahrubo posypanom cukrom.

V jednom z rozhovorov na margo svojho detstva aj súčasného Maďarska Borbély povedal:

„Píšem o chudobe, lebo nie je nič ubíjajúcejšie ako chudoba. A preto, lebo vidím pokračujúcu dezintegráciu v zaobchádzaní s chudobnými ľuďmi, či už sú to Rómovia alebo Maďari... A preto, lebo dnes by sa mi už sotva podarilo vymaniť sa z prostredia, z ktorého pochádzam. To mi zožiera srdce, to ma hlboko znepokojuje“.

Uzavretosť a netolerancia voči inakosti

Neodpustiteľných vydaní inakosti v tom zadubenom, zatuchnutom prostredí je viacero. Je to nesprávny triedny pôvod (starý otec chlapca bol kulak), ako aj viacnásobne nesprávny, čiže menšinový a etnický pôvod i nesprávne náboženské korene (jedni praprastarí rodičia sú privandrovalci z Rumunska, druhí majú rusínske korene, jeden z predkov bol pravoslávny rumunský pop, matka sa prisťahovala z inej dediny a najmä, predovšetkým – otec je nemanželský syn miestneho žida).

Exklúzia a všadeprítomnosť brutality

Darmo je každé z týchto vydaní inakosti potenciálnym spestrením, obohatením miestnej kultúry a života, darmo má svoju krásu, hĺbku, svoje tajomstvo – miestna komunita ho vníma ako cudzie, reaguje naň nevraživo, drastickou ostrakizáciou, mechanizmami nemilosrdného vylučovania nositeľov tejto inakosti. A ako dobre vieme, toto čertovo kolo neznášanlivosti neroztáčajú len dospelí, ale napodobňujú ich v tom aj ich učenlivé deti. Preto lietajú facky a kamene, preto padajú nadávky. A samozrejme, akýmsi pendantom brutality v medziľudských vzťahoch, ktorú dieťa-rozprávač cíti – a ktorú autor pomenúva iba prostredníctvom opisu jednotlivých výjavov, bez moralizujúceho komentára, čo nesmierne zvyšuje pôsobivosť textu – pendantom tejto brutality je krutosť, či až beštialita, akú deti a aj náš rozprávač, praktizujú na tvoroch, čo sú im vydané napospas – napríklad na chrobákovi, mačke či sliepkach. Žiadna romantická vidiecka selanka: deti si zrejme na zvieratách odreagúvajú agresivitu, ktorej sú často vystavené ony samy.

Všadeprítomná moc mýtov a povier

V čase, keď ľudí najmä pod vplyvom brainwashingu čoraz vtieravejších sociálnych sietí opantávajú staronové, ale aj celkom nové iracionálne mýty, babony a konšpiračné teórie, povery – od škodlivosti očkovania cez protokoly siónskych mudrcov až po rozličné konšpiračné teórie, ale aj v čase, keď sa debatuje o rodovo citlivej výchove na jednej strane a nebezpečenstve tzv. gender-ideológie na strane druhej, Borbély zobrazuje svet zaklínadiel, zariekania, dedinských povier. Fascinujúci je napríklad rituál priam orgiastického vyháňania snov z hláv malých dedinských chlapcov – lebo riadny chlapec a budúci správny maďarský muž sa predsa má držať pri zemi, nebude hádam v noci snívať!

Sila depresie

A napokon, v čase, keď sa u nás začína trochu viac hovoriť o závažnosti duševných ochorení a o utrpení, ktoré spôsobuje depresia, prichádza autor s dielom, v ktorom sa deti boja o život svojej depresívnej matky, chlapec ustavične rozmýšľa o smrti ako vykúpení. S dielom o jeho detstve, v ktorom mu podľa jeho vlastných slov pomáhala práve depresia:

„Schizma medzi jednotlivcom a okolím vedie k depresii... Moja reakcia bola detská depresia a hoci sa to môže zdať paradoxné, práve ona mi pomáhala. V tých časoch si to samozrejme nikto neuvedomoval, a dospelí okolo mňa boli radi, že dieťa je ticho...“

Szilárd Borbély roky naberal silu, aby napísal túto knihu. Vyšla v Maďarsku v roku 2013 a zožala obrovský úspech. Na autora však podľa jeho slov znovu doľahli „posttraumatické depresie“. Myslel si, že o „tom všetkom“ už môže písať, lebo to už má dávno za sebou. „Ale ukázalo sa, že nie.“ O pár mesiacov si zobral život.

Vydedenci sú tak Berbélyovým románovým debutom a zároveň aj závetom. Ako zaznelo v úvahách o románe v nemeckom rádiu Westdeutscher Rundfunk, autor si zobral život 19. februára 2014. Je to náhoda, že si vybral práve tento deň? Devätnástka je totiž prvočíslo, dá sa deliť iba jednotkou a samým sebou. A prvočísla – dodávam ja na vysvetlenie pre vás, čo ste ešte knihu nečítali, miloval rozprávač – malý chlapec, ktorý nás voviedol do Borbélyovho detstva.

Zora Bútorová

Zobraziť diskusiu (0)