Uchopiť osamelosť nie je ľahké, hoci sme sa s ňou počas života stretli niekoľkokrát. Ide o novodobú chorobu, ak berieme do úvahy jej účinky na ľudský organizmus podobné tým, aké vyvoláva napríklad nadmerné fajčenie či obezita. Nastáva pomerne často, ak je človek sociálne izolovaný. Paradoxom je, že to nie je vždy pravidlo, a osamelým sa môžeme cítiť aj v partii priateľov. Jej príčinu nájdeme podľa Olivie Laingovej vo vzťahu medzi jednotlivcom a spoločnosťou, v akomsi ,,stratenom preklade“, v našich nesplnených očakávaniach či nepochopených slovách.

Uvažovanie o osamelosti ako o pocite je však iba jeden z pohľadov na túto širokú problematiku. A tak sa dostávame k hlavnej myšlienke knihy vyjadrenej citátom: ,,Osamelosť je veľmi výnimočné miesto.“ Pokojne si ju predstavte ako New York (pomôcť vám pri tom môže obrázok na obálke). Napokon v tomto kozmopolitnom meste sa s pocitmi samoty a smútku stretávala autorka pomerne intenzívne. V meste, kde žili a tvorili umelcovia, ako Edward Hopper, David Wojnarowicz či Andy Warhol, ktorého korene pochádzajú z východu Slovenska.

Laingová podotýka, že osamelosť rovnako neprebieha iba vo ,,fyzickom“ svete, ale aj vo svete digitálnych médií. Sme svedkami nie spájania, ale väčšieho odcudzovania ľudí so snahou po naplnení potreby uznania. Sociálne siete osamelosť produkujú, namiesto toho, aby ju redukovali na minimum.

Nie vždy je však samota zlá, práve naopak. Autori výtvarných diel, spomínaní v knihe, boli ňou pravidelne obklopovaní, zvyčajne spoločnosťou nepochopení tvorili uzavretí vo svojom vlastnom ateliéri. Niektorým na to postačila aj vlastná izba. Osamelosť sa pre týchto umelcov stala poznávacím znamením, akousi črtou osobnosti, až sa postupne preformovala na životný štýl, z ktorého prirodzene plynulo umenie – jedinečné a nadčasové. Hoci v prípade Andyho Warhola malo znaky komercie, tie však vedel využiť tak, aby z nich zakaždým vzniklo niečo nové.

Olivia Laingová priniesla pútavo napísanú esej, ktorá na problematiku osamelosti nepozerá len odborným pohľadom, ale snaží sa ju vykresliť pomocou vlastnej skúsenosti. Každá kapitola je nesmierne obohacujúca, čo sa týka nových vedomostí a poznatkov, preto ak máte radi esejistický štýl kníh a nevadí vám neznáme mená či diela spätne vyhľadávať na webe, pokojne po Meste osamelosti siahnite. Netvrdím že táto kniha sadne každému, zvlášť, ak vám umenie nič nehovorí, môže byť však sviežim spestrením na ceste poznania. Po jej prečítaní vám zostane ľahký nostalgický pocit. Ak vás zaujme kniha, určite sa vám bude páčiť aj film režisérky Sofie Coppolovej – Stratené v preklade, ktorý rovnako povýšil osamelosť na umenie.

Vydavateľstvo Inaque, 2019

256 strán

Preklad: Aňa Ostrihoňová

Zobraziť diskusiu (0)