Michail Zygar: Všetci mocní Kremľa
Aňa Ostrihoňová tentokrát odporúča ponoriť sa do komplikovaných a ťažko preniknuteľných hlbín súčasnej ruskej spoločnosti a politiky, ktorou hýbe jediný človek - Vladimír Putin. Ruský novinár, spisovateľ a filmár Michail Zygar sa veľa pýta – a pýta sa hlavne mocných a najmocnejších. Z informácií z prvej ruky komponuje obraz premeny, ktorou počas „putinovskej“ éry prešla nielen ruská spoločnosť, ale aj samotný neobmedzený vládca Vladimir Vladimirovič Putin. Ako sa z niekdajšieho reformátora stal nepriateľ Západu a majster propagandy? A kam to celé smeruje? Prečítajte si ďalšiu reportáž z vydavateľstva Absynt - Všetci mocní Kremľa.
Táto kniha približuje históriu Ruska pod vedením Vladimira Putina – od roku 2000 do roku 2015. Základom knihy sa stali dokumenty, objavené zdroje a desiatky unikátnych osobných rozhovorov, ktoré viedol autor s dôležitými ľuďmi z najbližšieho Putinovho okolia. Zozbierané fakty, udalosti, intrigy i názory hrdinov tvoria celkový obraz života Kremľa, z ktorého po prvý raz vystupuje jasná logika metamorfózy Vladimira Putina: ako a prečo sa z liberálneho prozápadného prezidenta 21. storočia zmenil na autoritatívneho vládcu a jedného z najvýraznejších protivníkov Západu.
Kapitola šiesta, v ktorej zástupca šéfa prezidentskej kancelárie Vladislav Surkov bráni obliehaný Kremeľ
Vladislav Surkov pripomína romantického hrdinu z románu 19. storočia. Niekomu môže pripadať ako osamelý a zádumčivý pustovník, dokonca aj keď kráča po červenom zamatovom koberci vo Veľkom kremeľskom paláci. Vyzerá ako zaujatý filozof, dokonca aj keď uprostred noci popíja v kaviarni Puškin, v drahej reštaurácii v centre Moskvy, ktorú obľubujú bohatí zahraniční turisti a ruské popové hviezdy. Vyzerá vždy ako človek, ktorý vie podstatne viac, ako hovorí. Ktorý si všetko vopred spočítal a preto ku každému problému pristupuje s neskrývanou iróniou. Napriek tomu však ľahko dokáže okúzliť spoločníka. Môže vravieť neuveriteľne cynické veci, ale vždy pôsobí po prvé úprimne, po druhé múdro.
Surkova mnohí pokladajú za génia, respektíve za génia zločinu. Dokáže veľmi pôvabne hovoriť hrozné veci: o vražde, vojne, smrti. „A kto vám povedal, že vojna nie je metódou 21. storočia? V 21. storočí vznikla najsmrtonosnejšia zbraň v dejinách ľudstva, v 21. storočí ešte len uvidíme tie najsmrtonosnejšie vojny,“ ohromuje s úsmevom verejnosť uhladený intelektuál.
Dokonca aj neskoro po polnoci, sediac a popíjajúc v spoločnosti hviezd (napríklad rockovej hviezdy Zemfiry či kultovej herečky Renaty Litvinovej) v drahej reštaurácii, si v diskusii o súčasnom umení dôsledne stráži imidž štátneho úradníka oddaného Vladimirovi Putinovi.
Sám seba, samozrejme, nepovažuje za obyčajného úradníka. Považuje sa pravdepodobne za samuraja, ktorý sa oddáva službe imperátorovi. Nie je taký ako všetci ostatní – to je viditeľné aj voľným okom. O tom Vladislav Surkov sám seba na sto percent presvedčil.
Prenajatý byt
17. februára 2005 sa v obytnom dome v centre Petrohradu, vo veľkom prenajatom byte uskutočnilo tajné stretnutie, veľmi podobné schôdzi ilegálnych revolucionárov. Bolo to v čase, keď práve zvíťazila „oranžová revolúcia“ na Ukrajine a mladí ľudia, ktorí prišli do bytu, hovorili iba o nej. Navyše, diskutovali aj o jej pravdepodobnosti v Rusku.
Jeden z tých, čo prišli medzi poslednými, bol o niečo starší, mal niečo cez štyridsať a sprevádzal ho ochrankár. Bol to Vladislav Surkov, zástupca šéfa prezidentskej kancelárie, hlavný ideológ Kremľa. Už tým, že sa objavil v tomto konšpiratívnom byte, ale i svojimi slobodnými, a dokonca opozičnými názormi šokoval petrohradskú mládež. Napríklad tvrdo až hrubo skritizoval všetky existujúce politické strany vrátane vládnuceho Jednotného Ruska. (Skutočnosť, že to bol práve on, kto stranu fakticky založil a v tom momente viedol, zástupca šéfa kancelárie zamlčal.18)
Surkov ohnivo kritizoval aktívnych politikov za predajnosť, pričom vysvetľoval mládeži, že politici budúcnosti musia byť zásadoví a tí, ktorí sa v tomto byte stretli, majú šancu sa takými politikmi v budúcnosti stať. Môžu dokonca vytvoriť chrbtovú kosť budúcej moci.
Schôdzka, samozrejme, vôbec nebola buričským krúžkom, ba práve naopak, takto sa zrodila kontrarevolučná mládežnícka organizácia Naši. Surkov len šikovne skopíroval vonkajšiu situáciu mládežníckych rebelských spolkov, aby z neho takto vytvoril mohutnú ochrannú štruktúru. V Gruzínsku, Srbsku a na Ukrajine bola v dôsledku prevratov zavedená vláda zvonka, čomu je nevyhnutné v Rusku zabrániť, vysvetľoval chlapcom a dievčatám Surkov a jeho asistent Vasilij Jakemenko, budúci líder Našich. Navyše, podľa ich slov bolo už v Moskve založené centrum hnutia Je čas – ukrajinskej mládežníckej organizácie, ktorá pripravovala „oranžovú revolúciu“ na Ukrajine. A práve Naši sa musia stať protiváhou podobným bábkovým organizáciám.
O desať dní neskôr sa v sanatóriu pri Moskve, patriacom Úradu pre záležitosti prezidenta, zišiel prvý zjazd nového hnutia, na ktorom sa zúčastnili aktivisti predchádzajúcich prokremeľských skupín, študentskí aktivisti z moskovských vysokých škôl a tiež predstavitelia spolkov futbalových fanúšikov. Mali vytvoriť základ „mládežníckych oddielov zákona a poriadku“, ktoré by v prípade potreby mohli silou čeliť blížiacej sa „oranžovej revolúcii“.
Všetky organizačné stretnutia prebiehali za najprísnejšieho utajenia. Akoby sa nevytvárala mohutná ochranná štruktúra, ale tajná spoločnosť, zameraná na zmenu režimu. Novinárovi Kommersantu Olegovi Kašinovi, ktorému sa podarilo preniknúť na prvý zjazd organizácie, vysvetlili, že žiadni Naši neexistujú a zo sanatória, kde sa zjazd konal, ho okamžite vykázali.19
15. mája Naši prvýkrát vyšli z ilegality, uskutočnili prvú masovú akciu v Moskve. Načasovali ju na Deň víťazstva nad fašizmom. Do hlavného mesta autobusmi pozvážali šesťdesiattisíc ľudí zo susedných oblastí. Kvôli mítingu uzavreli Leninský prospekt, jednu z hlavných mestských magistrál vedúcu na letisko Vnukovo. Rečníci vyhlasovali, že tento míting je „skutočným ruským Majdanom“.
Na začiatku júla Naši zorganizovali letný tábor na jazere Seliger v Tverskej oblasti. Na dvojtýždňový zlet doviezli tritisíc mladých ľudí zo štyridsiatich piatich regiónov. Dva týždne športovali, počúvali koncerty moderných hudobníkov (na Seliger pricestovala dokonca aj Zemfira, najpopulárnejšia rocková speváčka v Rusku).
Členom organizácie prišli prednášať politológ Gleb Pavlovskij, ktorý rok predtým dohliadal na Janukovyčovu kampaň v Kyjeve a potom založil Surkovov hlavný kontrarevolučný think tank Fond efektívnej politiky. „Váš najväčší problém,“ hovoril, „je prílišná viera vo vlastnú existenciu. A tá nie je garantovaná, verte mi. Európska civilizácia je usporiadaná tak, že vždy potrebuje nepriateľa, najmä v obdobiach, keď je všetko v poriadku. Tak to bolo so Židmi na konci 19. a na začiatku 20. storočia a tak je to aj teraz s Rusmi. Rusi sú dnes pre Západ objektívne hlavnými vydedencami, nech by sme boli akíkoľvek dobrí. Rusi, to sú Židia 21. storočia, a to treba mať na pamäti. Musíte byť drsnejší, musíte sa učiť držať v rukách pušky a tvrdo reagovať na svojich oponentov. Naši, to je, podľa mňa tá zovretá päsť, ktorú spoločnosť musí ukázať fašistom. Ale zatiaľ žiadnu aktivitu nevidím.“20
Na jeseň zašiel Pavlovskij ešte ďalej, stal sa Surkovovým hlavným interným propagandistom a raz týždenne začal viesť analytický program v nedeľnom hlavnom vysielacom čase na televíznej stanici NTV. Program sa volal Reálna politika. Teraz sa Pavlovskij za to hanbí: „Práve vtedy sme začali strácať čas. V tom momente sa nám zdalo, že sa zaoberáme niečím dôležitým. Ale v skutočnosti si vedenie povymýšľalo iluzórne úlohy a zanietene ich plnilo. V skutočnosti to bol všetko nezmysel. Lenže vtedy, hľadiac na situáciu zvnútra, sme to nechápali.“
26. júla, deň po skončení tábora, priviezli najvýraznejších aktivistov Našich k prezidentovi Putinovi. Vladimir Putin povedal: „Vaša organizácia je jasným príkladom občianskej spoločnosti,“ a dodal, že „pevne verí, že Naši budú môcť ovplyvniť situáciu v krajine“.
Naši sa zmenili na stálu fungujúcu štruktúru, možno jedinú plnohodnotnú ruskú politickú organizáciu, ktorá sa schádzala nielen v čase masových akcií a zjazdov, ale pôsobila aj mimo nich – vybavovali aktivistom štúdium alebo zamestnanie, organizovali pre nich pravidelné tréningy a bezplatné výlety. Organizácia bola usporiadaná podľa klasickej schémy sieťového marketingu. Každý aktivista mal za úlohu priviesť čo najviac priateľov, čím sa zvyšoval jeho status.
Surkov si uvedomoval, že hlavnou myšlienkou akejkoľvek revolúcie nie je pozitívny, ale negatívny program. Je ťažké zomknúť masy okolo boja „za“, omnoho jednoduchšie je mobilizovať ich do boja „proti“. Zišiel sa azda mnohotisícový Majdan v Kyjeve, lebo ľudia chceli demokraciu a slobodu? Samozrejme, že áno. Ale vo väčšej miere bojovali proti Kučmovmu režimu a korupcii, lebo ich už mali plné zuby. Je jasné, že najsilnejším pocitom, ktorý spájal aktív Majdanu, bolo želanie oslobodiť sa od Ruska, postaviť sa na odpor voči Putinovmu tlaku a diktatúre. Strach z vonkajšieho nepriateľa, a hlavne strach z dávneho vonkajšieho nepriateľa mobilizuje zo všetkého najlepšie. Všetko toto mal na pamäti Vladislav Surkov, keď formuloval hlavné posolstvo mládeže. Surkov robil v podstate všetko tak, akoby pripravoval revolúciu – vyberal najaktívnejších a najiniciatívnejších mladých ľudí a potom ich ideologicky usmerňoval. Nebola to však obranná ideológia, ale naopak, myšlienka boja a rebélie, ibaže proti vonkajšiemu nepriateľovi, americkému agresorovi a celosvetovému sprisahaniu.
Naši boli najvýraznejším, no nie jediným Surkovovým projektom. Po „oranžovej revolúcii“ mal za úlohu vypracovať kompletnú antirevolučnú doktrínu.
Zástupca šéfa prezidentskej kancelárie rozanalyzoval všetky hlavné hybné sily, ktoré pomohli uskutočniť revolúciu v Kyjeve, a pustil sa do práce všetkými týmito smermi. Ktoré hlavné sily doviedli „oranžovú revolúciu“ k víťazstvu? Bola to mládežnícka organizácia Pora (Je čas), populárni rockoví hudobníci vystupujúci na Majdane, mimovládne organizácie, ktoré monitorovali voľby a nezávislé sčítavanie hlasov, no a, samozrejme, nezávislé médiá, v prvom rade Piaty kanál, patriaci čokoládovému magnátovi Petrovi Porošenkovi.
Surkov si prešiel postupne všetky body. V apríli sa v jednom z moskovských hotelov tajne stretol s najpopulárnejšími ruskými rockovými hudobníkmi, aby ich naverboval. Stretnutie bolo úspešné.
Vo všetkých ruských štátnych televíznych staniciach boli zavedené stop listy, čiže zoznamy osôb, ktorých bolo zakázané pozývať, či dokonca spomínať, a na druhej strane zoznamy osôb, o ktorých sa nesmelo kriticky vyjadrovať.
V najväčšej ruskej sociologickej agentúre pre výskum verejnej mienky VCIOM sa na jeseň 2003 fakticky uskutočnilo násilné prevzatie moci. Vedúci agentúry Jurij Levada a celý jeho tím opustili organizáciu a na ich miesto prišli noví ľudia bez nejakého špeciálneho vzťahu k sociológii, ktorých vybral Surkov.
V decembri 2005 prijala Štátna duma zmenu zákona o mimovládnych organizáciách. Ich hlavným cieľom sa stal boj s financovaním politickej činnosti zo zahraničia. Vladislav Surkov často priamo vyzýval, že je potrebný zákon, ktorý by zabránil pokusom Západu organizovať „farebnú revolúciu“ v Rusku. „Všetci vedia, že na čele Freedom House[1] stojí Woolsey, ktorý kedysi viedol CIA,“ uvažoval Surkov 16. mája (nasledujúci deň po mítingu Našich na Leninskom prospekte) na uzavretom stretnutí s podnikateľmi. „Uveriť čisto humanitárnej misii tohto úradu môže asi iba idiot.“ V októbri boli Human Rights Watch, Amnesty International a Lekári bez hraníc prinútení dočasne pozastaviť činnosť kvôli vraj nesprávne vyplneným dokumentom.
Ešte nepríjemnejšia situácia sa prihodila Moskovskej helsinskej skupine, najstaršej ruskej organizácii na ochranu ľudských práv. Niekoľko dní po prijatí zmien v zákone o neziskových organizáciách bežal na štátnej televíznej stanici Rossija dokumentárny film s názvom Špióni, kde sa hovorilo o akomsi špiónskom kameni osadenom v centre Moskvy, s pomocou ktorého britskí diplomati zbierali tajné informácie. Vo filme boli operatívne použité snímky, uvádzali sa konkrétne mená, napríklad meno druhého tajomníka britského veľvyslanectva Marka Dowa. Tiež sa tam hovorilo, že spomínaný Dow financoval ruských ľudskoprávnych aktivistov, konkrétne Moskovskú helsinskú skupinu, na čele ktorej stála 78-ročná Ľudmila Alexejevová, niekoľkokrát po sebe nominovaná na Nobelovu cenu mieru. Sama Alexejevová bola šokovaná, hovorila, že meno Marka Dowa počuje prvýkrát a že jej organizácia získala dohromady jeden jediný britský grant.
Je zaujímavé, že odhaleniam televíznej stanice Rossija veril málokto, pretože film Špióni pôsobil ako príliš hrubá sovietska propaganda. Avšak o šesť rokov neskôr Jonathan Powell, bývalý šéf kancelárie britského premiéra Tonyho Blaira, odrazu v rozhovore priznal, že špiónsky kameň skutočne existoval a mnohé fakty uvedené v dokumentárnom filme na ruskej štátnej televíznej stanici boli pravdivé.
Inými slovami, Putin, Surkov a ľudia z ich okolia neboli postihnutí paranojou. Denno-denne získavali
Michail Zygar
Všetci mocní Kremľa
Absynt 2016
preklad: Silvia Šalátová
Ak sa medzi knihami dobre cítite a naše správy vám prinášajú radosť a úžitok, môžete nás podporiť prostredníctvom vašich 2%. Informácie o tom, čo robíme a čo chystáme, nájdete TU.
