Rochátschek si zložil okuliare, jeho oči sa celkom stratili. Vyzeral, akoby chcel urobiť nejaké radikálne gesto, no jeho fyzická konštrukcia to vylučovala. Požmolil si oči, akoby cítil, že zapadli príliš hlboko a musí ich vytiahnuť, lebo bez »upreného pohľadu« strácajú jeho slová autoritu. No, neviem, povedal Michal. Kto ste? zopakoval Rochátschek a opäť si nasadil okuliare. Michal ho chcel pozvať na café do Kastelána, no bál sa, že stretne Kalmana, tak ostali stáť pred budovou teologickej fakulty. Na svetle si slobodného pána prezrel lepšie. Bol malý, príliš malý na to, aby sa ho bál. A chudý. Možno si musí kupovať detské oblečenie, pomyslel si. Na hlave mal klobúk, v tme si ho nevšimol. Spod neho mu padali na líca vrkôčiky, vyzeral ako lubavičský rastafarián. Všetko na ňom bolo nedospelé, až po maličké topánky s dvomi dierkami. Na Dunajskej som zdedil byt. Opravujem ho. Potom v ňom otvorím súkromnú ješivu a knižnicu. Knihy zo skladu pôjdu tam. Miestni židia si ich nezaslúžia. V ješive bude aj kaviareň. Kávu budem mať od jeruzalemských arabov. Normálnu kávu. Nenávidím Julius Meinl a Eduscho. Ste žid? opýtal sa Michal – opäť »jebnuto« – a spomenul si, ako išiel na výlet do Kežmarku s dvoma kamarátmi. Na Dechtároch si objednávali halušky. Jeden z nich sa opýtal, či sú tie oškvarky bravčové. Prečo, pán ráči byť židom? kontroval čašník. Zapamätajte si. Nie Roháček. Slobodný pán Rochátschek. Tch ako »Tichuana«. Michal nevedel v konverzácii pohotovo reagovať, čo v ostatných vyvolávalo pocit, že je arogantný, prípadne »jebnutý«, ak to prichádzalo v kombinácii s »jebnutými« otázkami. Pokúšal sa s tým niečo urobiť, do takej miery, ako sa dá s niečím takým vôbec niečo urobiť, pokúšal sa vydávať svoju aroganciu za duchaplnosť, napríklad odpovedať krátkym aforizmom, pôsobiť ako muž, ktorý »uvádza veci na pravú mieru«, pozná spoločensky oceňované anekdoty, baskické a argentínske príslovia a mytologické analógie. Bolo to zbytočné. Chlapčensky výsmešný kútik sa objavil na tvári vždy, keď mal niečo povedať. »Tch« a »ju« nie je dobrý príklad. A záleží na tom?

Kalman sedel za svojím pracovným stolom. Pred sebou mal rozložené nákresy mesta, na nich položené kružidlo, zelené priesvitné pravítko, ktorému chýbali tri centimetre a ceruzku. Už druhý týždeň pracoval na tajnej kartografi mesta – jednou rukou, druhá sa podchvíľou venovala simultánnej masturbácii. Pod vplyvom čítania Orceta nadobudol pocit, že Bratislava nie je tým, čím sa javí, no ešte predtým si začal to isté myslieť o svojej matke, bývalej morskej panne z púťových atrakcií, o susedoch, kupujúcich si na pumpe otiepky dreva na kúrenie do krbu, kvôli ktorému odpájali centrálne kúrenie celého domu, aby sa cítili ako v takzvanej slovenskej izbe, drevenej imitácii zlatého veku dediny. Myslel si to aj o svojej bývalej milenke – »redaktorke«, ako začali nazývať novinárov politici v prvých »diskusných reláciách«, venovaných novej budúcnosti krajiny, avšak až do dnešnej doby nevymysleli priliehavý názov pre samotné »diskusné relácie«.

No mesto – na rozdiel od matky a mileniek – nemalo psychológiu, vyznačovalo sa namiesto toho organickou symbolikou, spleťou architektonickej semiotiky a Kalman sa rozhodol, že rozlúštenie jeho významu sa stane jeho životným dielom. Zatiaľ zistil, že most ufo a hradná studňa majú rovnakú výšku, respektíve dĺžku, podľa pohľadu, spokojne pozeral na svoj zápis a na priamku vedúcu z jedného bodu do druhého, vytvárajúcu prvé tajné »limes« mesta, po ktorých sa víri gravitácia. Vypil pohár račianskeho bieleho, ktoré mu darovali v ochutnávke na Obchodnej a na okraj jedného z nákresov si niečo zapísal. Z práce ho vyrušila matka, zavolala ho večerať halászlé, Kalman nemal hlad, cestou domov si dal v Lýcejke s cigánskymi konzervatoristami a teológmi pagáče, nechcel si kaziť chuť pracujúceho kysnutého cesta smradľavou polievkou z riečnych rýb rodiacich sa v bahne, žijúcich v bahne, žerúcich bahno a umierajúcich v bahne. Ale víno si dá.

Postavil sa, pohol sa smerom do kuchyne, keď mu zišlo niečo na um, vrátil sa k nákresom a od hradnej studne urobil čiaru ku korunovačnému kostolu. Pozeral na nákres a zacítil, že dostáva silnú erekciu.

Vošiel do knižnice »normálne«, blicoval tu radšej ako v Palacke. Sadol si do širokého prepoteného kresla, vyložil si nohy na radiátor, zelený vak položil do vedľajšieho kresla, ktoré pritiahol tak, aby nemohol nikto vidieť, čo robí. Konšteláciu prekúrenej intimity vypracoval, keď chodieval do knižnice písavať imitácie Byronových veršov. Vpisoval ich priamo do vydania výberu z Byronovej poézie v malom in folio, drobným písmom ako dôkaz sebaovládania a skromnosti. Zrazené kreslá používal aj pri čítaní Sadeovej Filozofe v budoári a listovaní v ÖKM. Z vaku vytiahol dve knihy zo Zámockej, nepoužitý zošit, plniace pero a ceruzku. Nemal s knihami jasný zámer, ešte sa nerozhodol, či ich prepíše – ako ten ruský šľachtic, čo prepísal Vojnu a mier a »pocítil, aké to je, písať taký román« –, alebo ich dopíše a spoznámkuje, ako to robieval s Claudelom a Rilkem.

O práci s knihami mal presnú predstavu – prečítať, spoznámkovať, okomentovať, vrátiť sa k textu vo svetle prvých pozorovaní, všetko zaznamenať a ceremoniálne založiť. Knihy stravoval celé, neznášal, keď si kúpil nový zväzok a skôr ako ho otvoril, sa k nemu náhodou dostal niekto iný. Neznášal, keď si niekto prezeral jeho poznámky, komentoval somárske rohy, podčiarknuté pasáže ľavou rukou. S knihami pracoval na viacero spôsobov a všetky mali viesť k tomu, aby nakoniec niektoré časti textu považoval za svoje, iné za konverzačné pomôcky a ďalšie za ľahký terč kritiky. Na knihy, ktoré priniesol spod Hradu, však nedokázal uplatniť nič zo svojich obsesívnych zásad. Rozhodol sa, že si ich nebude pozerať obe naraz, nechal si na kolenách jednu, väčšiu a druhú dal späť do vaku.

Michal Havran

Analfabet

Marenčin PT 2016

Zobraziť diskusiu (0)