Od malého k veľkému, ale čo ďalej?

Je nesporné, že príslušnosť k veľkému v jeho najrozličnejších podobách od urbánnych spoločenstiev až po internetové sociálne siete prináša výhody, ktoré, ak aj nie natrvalo, tak aspoň na čas jednotlivcom dovolia zabudnúť, čoho sa ich ziskom zároveň vzdávajú. Vstup do väčšieho spoločenstva sa neraz javí ako oslobodenie. Prastaré heslo ‚mestský vzduch oslobodzuje‘ vyjadruje povahu príťažlivej sily, ktorá v stredoveku vytrhávala vidiečanov z dôverne známeho prostredia obce, za čo im ponúkala neistotu slobodných mešťanov. Oveľa neskôr podobná sila v našich podmienkach zaľudňovala sídliská a štvrte vznikajúce na okrajoch historických miest. Je asi jedným z charakteristických prejavov človeka, že (najmä v mladšom veku) pri prekročení úzkych rámcov malého spoločenstva vníma skôr to, čo získava, ako to, čo zároveň stráca. Nové postavenie mu potom pripadá ako oslobodenie a príležitosť rozvinúť svoje schopnosti.

Pravdaže, konkrétne historické podoby tejto sily a jej efektov v ľudskej mysli sa dosť rôznia. Inak sa pohnútky vstúpiť do väčšieho spoločenstva prejavovali na začiatku industriálnej revolúcie, inak v procese socialistickej urbanizácie a inak po nástupe digitálnych telekomunikácií. Všimnime si, aký bezprecedentný je ten nástup veľkého, ktorého svedkami i súčasťami sme práve my, ľudia digitálnej éry. Nejde len o to, že v priebehu dvoch desaťročí sa veľké masy ľudí naučili používať počítače a mobilné telefóny, prostredníctvom digitálnych technológií sa prepojili v komunikačnej sieti, našli v nej miesto a príslušnú formu komunikácie prijali ako dôležitý, priam nepostrádateľný prejav vlastnej existencie. Ešte dôležitejšou sa mi javí rýchlosť, s akou táto komunikácia ukázala, že otvorenosť a prístupnosť – tieto od samého začiatku vyzdvihované vlastnosti digitálnej siete – prinášajú spolu s nespornými výhodami negatívne efekty, neistoty a priam hrozby.

Trvalo stáročia, kým demografický rozvoj miest prekročil hranicu, za ktorou sa veľkosť sľubujúca oslobodenie stala zdrojom neudržateľnej biedy, chorôb a kriminality. Najmenej pol storočia sa zdalo, že moderná koncepcia sociálneho bývania dokáže premeniť veľkosť más na regulovanú silu a prinesie tak riešenie problému spoločenskej existencie človeka. Nuž a veľkosť digitálnej siete, tento nový domov človeka ako súčasti kolektívnej inteligencie, živila ilúzie o svojej poslušnosti, ovládateľnosti a predvídateľnosti iba niekoľko rokov. Vytriezvenie z ilúzií o novom a možno definitívnom vstupe ľudstva do veku slobody prišlo tentoraz veľmi skoro. V rýchlosti, akou sa odohral obrat od optimistických vízií prichádzajúcej kyberkultúry a jej kolektívnej inteligencie k varovným scenárom života pod nadvládou všemocnej superinteligencie, sa zračí akcelerácia procesov odohrávajúcich sa v súčasnom svete.

Oddávna vieme nielen to, že viac hláv prinesie viac rozumu, ale aj to, že niekedy menej je viac. Týmto múdrostiam zodpovedajú dva spôsoby myslenia. Jeden nám dovoľuje postupovať k veľkému pri zachovávaní pomerov, aké platili v malých rozmeroch. Druhý zasa nachádza svoje uplatnenie vtedy, keď sa pravidelnosť, zistená a potvrdzovaná v malom svete, náhle naruší a ustúpi v prospech nejakej inej zákonitosti, vlastnej veľkému svetu. Osobitosť našej prítomnej existencie vo svete nespočíva v tom, že by sme azda nadobudli nejakú ďalšiu schopnosť, ktorá by nám dovoľovala lepšie chápať veľké súbory a predvídať ich pohyby. Zvláštnosť našej situácie spočíva skôr v tom, že uvažujúc v malom musíme čoraz väčšmi brať do úvahy veľké s celou jeho nepredvídateľnosťou.

Myslenie vo veľkom, uvažovanie o ľudstve, dejinách a kultúrach bolo donedávna vyhradené pre malú skupinu intelektuálov, ktorí mali privilégium zaujať vyvýšené stanovisko a odtiaľ skúmať záležitosti presahujúce každodenné problémy obyčajných ľudí. Ak sa dnes títo intelektuáli, títo filozofi, sociológovia, historici a predstavitelia ďalších disciplín k úvahám tohto druhu odhodlávajú, a ak sa pritom nedajú unášať vlnami nostalgie za časmi, keď sa život človeka odohrával v dôvernom prostredí rodiny, bratstva a obce, musia priznať, že ich reflexie nezmenia nič na veľkosti veľkého, nepremenia ju na zväčšeninu malých, predvídateľných a regulovateľných pomerov. To však neznamená, že by sa tieto teoretické reflexie veľkého mali redukovať na priznávanie ľudskej bezmocnosti pred nevyhnutným nástupom vlády superinteligencie. Myslenie vo veľkom – to je pre nás všetkých výzva hľadať stratégie a taktiky, akými sa naše individuálne, a teda nevyhnutne malé myslenie môže ako súčasť kolektívneho myslenia konfrontovať s tým, čo ho presahuje. Nasledujúce skice sa pokúsia niektoré z týchto stratégií a taktík načrtnúť.

Miroslav Marcelli

Myslenie v sieti

Absynt/Kalligram 2018

Zobraziť diskusiu (0)