Dej sa odohráva v Severnom Írsku v čase násilného vnútorného konfliktu, ktorý trval od 60. do 90. rokov 20. storočia a býva označovaný ako „Nepokoje“ (v angličtine The Troubles). Časť írskeho obyvateľstva katolíckeho vierovyznania sa cítila Britmi utláčaná a bojom sa usilovala o odtrhnutie od Spojeného kráľovstva a pripojenie k Írsku. Táto plíživá nevyhlásená občianska vojna v priebehu desaťročí stála tisíce ľudských životov.

Román Mliekar odzrkadľuje atmosféru násilia, avšak nevenuje sa politickej situácii. Je to príbeh o kolektívnej mentalite a hraniciach sociálnej kontroly, ktoré aj keď jestvujú len v hlavách ľudí, sa prekonávajú ťažšie než ostnatý drôt. „Výrazy ,my‘ a ,oni‘ nám boli prirodzené: praktické, zrozumiteľné, známe a nestrojené, človek si nemusel lámať hlavu s naučenými frázami alebo politicky korektnými odtienkami. Každý bežný človek vedel, čo je dovolené, čo zakázané a čo neutrálne, teda oslobodené od odporúčaní, kategorizácií, nálepiek, teda názorov,“ charakterizuje svoje okolie rozprávačka.

Román je písaný z perspektívy mladej ženy, ktorá žije so svojou mamou a mladšími sestrami. Ona, ani žiadna iná postava v knihe, nemá meno. Ich pomenovanie vychádza z ich vzťahov k ostatným: rozprávačka je stredná sestra, obklopujú ju asifrajer, tretí švagor či najstaršia kamarátka. Tento detail dokresľuje prostredie, v ktorom jednotlivec nemá samostatnú identitu, iba zaradenie v rámci komunity.

V knihe zostávajú bez mena nielen ľudia, príbeh nemá lokalizované ani miesto. Je vymedzené pojmami „naša štvrť“, „správne náboženstvo“ či nepriateľská „krajina zo zámoria“. Autorka pre noviny Guardian uviedla: „Predstavujem si, že by to mohlo byť vnímané ako ktorákoľvek totalitná, uzavretá spoločnosť existujúca v podobne represívnych podmienkach. Vnímam to ako príbeh spoločnosti, ktorá celá žije pod extrémnym tlakom a v ktorej je dlhodobé násilie normou.“

Román Mliekar má originálny štýl a istú nadčasovosť. Odhaľuje svet, ktorý nie je príjemný, ale o to dôležitejšie je poznať ho. Lebo neexistoval iba pred polstoročím v Severnom Írsku, ale v rôznych reinkarnáciách sa objavuje všade na svete aj v dnešnej dobe.

V sieti klebiet

Hlavná postava románu, stredná sestra, sa ocitá pod drobnohľadom okolia, lebo ako 18-ročná je ešte slobodná a bezdetná. Navyše má zvláštny zvyk: pri chôdzi číta knihy. Pre členov komunity je to známka jej čudáctva a byť považovaný za čudáka je nebezpečné. Ďalšou jej stigmou sa stane jej údajný vzťah s tzv. Mliekarom, oveľa starším mužom a významným aktérom miestnych bojov. Kolektívna kontrola sexuality spojená s nezadržateľnou klebetnosťou spôsobí, že stredná sestra sa bez pričinenia dostane v komunite na zoznam „neprispôsobivých“. V reakcii na dotieravé otázky a poznámky sa uzavrie do seba. Ani to jej však nepomôže oslobodiť sa od klebiet, ktoré sa okolo nej nabaľujú ako snehová guľa. „Ľudia vymyslia všeličo. A aj keby to bolo absurdné a nelogické, uveria tomu a budú to šíriť.“

Nemožnosť uniknúť zo siete vykonštruovaných obvinení vytvára priam kafkovskú atmosféru románu. Rozprávačka však situáciu reflektuje s nadhľadom a miernou dávkou irónie, ktorú človek väčšinou získa až vekom.

Miesto žien a miesto mužov

Komunita v románe, podobne ako iné konzervatívne spoločnosti, určuje aj prísne pravidlá pre mužské a ženské roly. Muži riešili politiku a boje, ženy domácnosť a rodinu. Ženy v prvom rade dbali na to, že „treba kŕmiť deti, prebaľovať ich, udržiavať domácnosť, ísť na nákup, takže politickým problémom sa vyhýbali, ako sa dalo, alebo sa im prispôsobili.“ Až keď im zákazy vychádzania, ktoré boli dôsledkom politických aktivít mužov, príliš zasahovali do ich súkromných životov, dokázali spoločne pretlačiť svoju vôľu.

Radikálne odmietnuť zaužívané vzorce sa však rozhodla len menšina, ktorá bola následne ostrakizovaná aj medzi ostatnými ženami. „Už len slovo ,feminizmus‘ bolo u nás neprístupné. Veď aj slovo ,žena‘ sa iba o vlas vyhlo cenzúre.“

Všadeprítomné konzervatívne hodnoty sa však ukážu len ako pokrytecké divadlo. Stredná sestra svoju štvrť charakterizuje ako „zložito prepletenú, prehnane tajnostkársku, extrémne ohováračskú, puritánsku, a predsa nemorálnu.“ V priebehu románu opakovane získa príležitosť nazrieť pod fasádu predstieranej morálky a postupne odhaľuje nepriznané dôvody osobného nešťastia jej blízkych: traumu zo znásilnení v detstve, utajovaný homosexuálny vzťah či celoživotne potláčanú lásku.

Nedôvera

Jedným zo znakov tejto uzavretej komunity je aj nedôvera k štátu vrátane štátnych nemocníc. „Nemal by ju brať do nemocnice,“ šomralo publikum a krútilo hlavami. „Nemocnice sú zlé, najhoršie.“ Tento postoj nepramenil z odmietania západnej medicíny, s akým sa často stretávame dnes, ale zo strachu pred políciou. Obavy, že niekoho obvinia z informátorstva, komunita neraz nadradila nad ochranu zdravia a života.

Kolektívne myslenie komunity by sme mohli označiť ako podliehajúce konšpiráciám a bez záujmu o samostatné či kritické myslenie. Dnes tieto javy dávame do súvislosti so sociálnymi médiami a rýchlym šírením dezinformácií na internete. Lenže v 70. rokoch v Írsku nemali internet, ledva používali telefón. Ich paranoja a nedôverčivosť mali hlbšie korene, ktoré spájajú mnohé konzervatívne spoločnosti.

Znášať všadeprítomné násilie a smrť im pomáhal aj silný fatalizmus. V moderných spoločnostiach sa kladie dôraz na slobodu a možnosti jednotlivca určovať vlastný osud. V prostredí, kde každá rodina v násilnom spoločenskom konflikte stratila niekoľko detí, nemali pocit, že sú pánmi svojich životov.

Autobiografické črty

Autorka Anna Burns sa narodila v roku 1962 v Belfaste v Severnom Írsku. Podobne ako hlavná postava v jej knihe, vyrastala v mnohopočetnej katolíckej rodine pracujúcej triedy. V rozhovoroch o sebe prezradila, že aj ona počas dospievania rada čítala na ulici, čo jej okolie vnímalo kriticky. Ku knihám sa vraj dostávala vďaka miestnej verejnej knižnici, do ktorej chodievali s falošným knižničným preukazom.

Burns svoje detstvo pre denník Independent opísala slovami: „Naokolo bolo neskutočné množstvo násilia.“ V roku 1969 bola jej štvrť pre podpaľovanie domov evakuovaná. S rodinou sa ocitla v utečeneckom tábore na juhu pri hraniciach s Írskom, kde získala prístup k väčšiemu množstvu jedla, než mala dovtedy.

Ako 25-ročná odišla študovať ruštinu do Londýna, avšak štúdium neukončila. Podľa vlastných slov si následne prešla temným obdobím. Svoj prvý román vydala ako takmer 40-ročná a ani následne sa nevyhla životu v chudobe. Ako uviedli noviny Guardian, počas písania svojej tretej knihy Mliekar využívala pomoc z potravinovej banky, ktorá sa objaví aj v zozname poďakovaní.

Práve kniha Mliekar, vydaná v roku 2018, jej však zaistila úspech. Získala viacero ocenení, predovšetkým prestížnu cenu Man Brooker Prize. Ako 56-ročná sa tak stala prvou spisovateľkou zo Severného Írska, ktorá toto ocenenie získala. Prijala ho skromne a nielen ako uznanie jej literárneho diela, ale odmena 50-tisíc britských libier jej zabezpečila aj možnosť splatiť dlhy.

Ako knihu vnímajú tí, s ktorými vyrastala, sa, žiaľ, nedozvieme. Aspoň nie v tejto knihe. Predpokladám však, že o írskej spisovateľke Anne Burns ešte budeme počuť.

Anna Burns: Mliekar

Lindeni, 2020

Preklad: Barbara Sigmundová

Zobraziť diskusiu (0)