Vaša nová kniha Maliarske príbehy a jeden sochársky je súborom pätnástich pestrofarebných príbehov, v ktorých sa zrkadlia obrazy aj umelci. Ako sa zrodila?

Kniha vznikla ako rozprávková, no v medzičase sa rozprávky premenovali na príbehy, čo je asi presnejšie, hoci niektoré z textov majú rozprávkovejší charakter. Začalo sa to jedným príbehom.

Ktorým?

Prvý bol Paul Klee, čiže príbeh, ktorý sa volá Paulínko. Paul Klee má v obrazoch veľa geometrie, štvorčekových obrazcov, vzorov. Sú to koberce, niektoré aj priznane, hoci sa často volajú Bez názvu. A tak som uvažovala, mohol by koberec Paula Kleeho lietať? A to bolo úplne na začiatku. Občerstvila som si informácie o maliaroch, maliarkach, čítala som si o umelcoch, a už to ma často niekam nasmerovalo. Uvažovala som, kde umelec žil, napríklad či býval v meste, kde bol veľký maják, a príbeh už vznikal. Mám rada výtvarné umenie od malička. Obaja moji rodičia boli kunsthistorici, poznali sme plno výtvarníkov, navštevovali ateliéry. Chodenie na výstavy patrí dodnes k môjmu životnému nastaveniu. Dámy a páni v príbehoch patria k tým, ktorých mám najradšej. Robila som výber, bolo ich viac, no sústredila som sa len na maliarov a maliarky, v budúcnosti, ak by sa to čitateľom páčilo, by som rada napísala aj o sochároch.

Už teraz je v knihe jeden sochársky príbeh.

Ten má iného autora, je ním Benjamin Číčel, je to mladý človek, ktorý by sa chcel venovať literatúre, tak som mu ponúkla možnosť, aby jeden jeho príbeh bol súčasťou knihy.

Ako sa tvoril text v súvislosti s obrazmi umelcov, ilustráciami v knihe.

Zápletky v príbehoch sú vymyslené, no v jednotlivých príbehoch som sa čo najviac, ako sa dalo, držala toho, ako to bolo naozaj. V akom meste bývali umelci, či tam chodili vlaky, či sa dovážal tovar do toho mesta loďami, čo nosili na hlavách, aké boli v mestečku dielne, to som sa snažila dodržať, a to si myslím, že dodáva príbehom akýsi kolorit. A keďže sú tí umelci z príbehov skoro rovesníci, nie je to veľký časový úsek, ako napríklad od staroveku po súčasnosť, ale je to sústredené na prelom 19. a 20. storočia alebo začiatok 20. storočia, tak sa mimovoľne stalo, že na tých príbehoch je taká patina.

Bola to teda taká voľná inšpirácia?

Áno, a potom obrázky. Vyhľadávala som si diela umelcov, pozerala som sa na ne a robila som svojím spôsobom kópie. Nie som maliarka, tak tie kópie sú také „detské“.

Neobávate sa, že niektorí čitatelia uveria reáliam v knižke, že ten umelec, umelkyňa tak skutočnil žili, nebudú to deti vnímať ako realitu?

Ak by aj, tak si myslím, že je to menšia chyba, ako by o Picassovi alebo Kleeovi nevedeli vôbec nič. Myslím, že tá kniha funguje aj bez toho, aby dieťa vedelo, že konkrétny maliar, maliarka, naozaj žili. Staršie deti by si mohli o umelcovi aj niečo navyše pozrieť. Prečítať.

Nie je to prvá kniha, ktorú ste si aj ilustrovali.

Áno, mám šťastie na vydavateľa, aj teraz niečo píšem a už premýšľam nad obrázkami (smiech).

Bude to tiež pre deti?

Nie, pre dospelého čitateľa.

Zhovárala sa: Lucia Marcinátová