Os príbehu tvorí náročný vzťah Stelly a Iva, akýchsi „nepokrvných blížencov“, keďže okolnosti to zariadia tak, že sa Ivo stane adoptívnym synom v Stellinej rodine. Táto sa i v dôsledku tohto faktu napokon rozdrobí, stratí súdržnosť a jej členovia si nakoniec pôjdu každý svojou cestou. Pritom však treba zdôrazniť, že aké-také korektné väzby zostanú takmer medzi všetkými prakticky nastálo. Dôvody pozvoľného rozpadu rodiny Tissmarsovcov môžeme vystopovať rôzne, ale zároveň je tu čosi, čo akoby všetkých spájalo v spoločnej bezradnej mlčanlivosti. Nejaké nedoriešené tajomstvo, nespracovaná záhada, s ktorou pre seba prijateľnou verziou sa jednotliví členovia naučili existovať. Akási dusivá dymová clona obklopuje rozleptané rodinné spoločenstvo. Môžeme si ju nevšímať, nemusíme o nej hovoriť, ale jej ustavičnú prítomnosť tým nijako nezmenšíme.

Do rozprávania vstúpime v čase, keď je zo Stelly vydatá matka takmer sedemročného syna. Jej rodinný i pracovný život sa javí ako nekomplikovaný, skoro bezchybný, priam idylicky stabilný a bezpečný. Pri dôkladnejšom skúmaní hádam aj objavíme nejaké chyby krásy, tie však môžeme vcelku zanedbať. Extrémne turbulencie sa dostavia až vtedy, keď sa po dlhých rokoch na scéne opäť ocitne Ivo. Okamžite ožívajú staré besy a démoni, čím Stellin (s)pokojný život berie v podstate definitívne za svoje. Na to, aby sme vedeli porozumieť spleti týchto čudných situácií, sa napokon budeme musieť spolu s ústrednou dvojicou vydať z komfortného hamburského predmestia až do občianskou vojnou poznačeného Gruzínska. Čiastkové indície tu dostanú konkrétny zmysel a rozprávanie sa rozuzlí paradoxne cez oveľa tragickejšie príbehy celkom iných ľudí. Úplnú pravdu v jej ďalekosiahlosti napokon spoznáme len my (a Stella, cez ktorej perspektívu príbeh sledujeme).

Nino Haratischwili svoj dramatický text skomponovala s naozaj precíznou dôkladnosťou. Disponuje tou zvláštnou vlastnosťou (fiškálov a politikov?) hovoriť priamo, ale zároveň nám nič rovno nepovedať. Len občas nejakým náznakom usmerniť. Dá sa povedať, že nás počas celého rozprávania drží v šachu v pozícii akýchsi pasívnych pozorovateľov, ktorí síce veľa vidia a môžu prichádzať s rôznymi dohadmi, ale sú zbavení možnosti overenia svojich teórií. Autorka hovorí v nelineárnych celkoch, ktoré sa v závislosti od spracúvanej situácie prelínajú buď dynamickejšie, alebo rozvláčnejšie. Treba sústredene dbať na to, kde sa nachádzame, zadarmo sa tu nerozdáva nič.

Nuž, aj sa dá pochopiť, že takáto forma niekomu nezavonia či dokonca unudí a knihu nedočítanú odloží. To natlakované napätie v hĺbke textu, ktoré si v krátkych erupciách hľadá cestu na povrch, však vytrénovaných čitateľov určite dostatočne navnadí a priprie k tomu, že si finále nenechajú ujsť. Odmenou bude neľahko zaraditeľný, vôbec nie príjemný, možno až provokatívny obsah plný myšlienkových impulzov až elektrizujúco intenzívnych. Môžeme sa zahlbovať, rozčuľovať, neveriacky krútiť hlavou nad absurdným konaním postáv, súhlasiť, nesúhlasiť, posudzovať aj odsudzovať či empaticky súcitiť. Dokonca sa do protagonistov plne vteliť a skúsiť si to na vlastnej koži. To bude tak asi aj všetko, čo zmôžeme – dopátrať sa k absolútnej spravodlivosti pre každého je v takejto koncentrovanej toxicite zrejme nemožné. I to svedčí o tom, akú ťažkú psychologickú partiu s nami Nino Haratischwili rozohrala.

Malé, ťahavé osobné vojny v luxusnom prostredí mieru. V kontrapunkte iné osobné konflikty na pozadí reálnej vojnovej kataklizmy. Vina, zločin i nespravodlivý trest, v plnej miere dopadajúci na tých najmenej správnych, čo vyvoláva ďalšie dlhodobé strety. Nechýba i rôzne dokrkvaná láska, ktorá často celkom splýva so svojím protipólom. Jedným z najbritkejšie spracovaných bodov textu isto bude aj krátky postreh o akejsi zvrátenej „diktatúre šťastia“, pri ktorom sa ironický úškľabok dostaviť musel. Vskutku pôsobivý zásah, nech už to znie akokoľvek zvláštne či až morbídne. Veľa kruto zraňujúcich momentov. Množstvo bolestivých okamihov, ktorými si človek prejde, kým odpustí druhým i sebe a zmieri sa s danými skutočnosťami. Je to prosto moderná psychodráma, kde, ako už bolo spomenuté v úvode, pravda oslobodzuje, ale aj zabíja.

Berme to ako výborne pripravený odrazový mostík, aký si Nino Haratischwili nachystala na onen fenomenálny výskok, čo prišiel potom.

Nino Haratischwili: Môj nežný blíženec

INAQUE, 2022 (edícia Pandora)

Preklad: Paulína Šedíková-Čuhová

280 strán

Zobraziť diskusiu (0)