Moje literárne zlo je slabšie a bezbrannejšie než skutočné
„Videl som veľa nespravodlivosti a veril som, že ak budem o konflikte informovať, môžem situáciu nejako ovplyvniť,“ hovorí ukrajinský novinár a spisovateľ Ilarion Pavľuk o tom, prečo sa stal zahraničným korešpondentom so zameraním na arabsko-izraelský konflikt. Od roku 2015 sa aktívne zapája do boja proti ruskej agresii, zodpovedal aj za komunikáciu ministerstva obrany na Ukrajine. Celý život sa snaží pochopiť podstatu zla, ako a prečo sa človek rozhodne urobiť niečo zlé. Zaoberá sa tým aj vo svojej tvorbe. Jeho psychologický thriller Vidím, že vás láka tma aktuálne vyšiel v slovenčine vo vydavateľstve Artforum. Kniha bola v roku 2023 najpredávanejšou na Ukrajine, predalo sa z nej viac ako 100-tisíc kusov.
Vyštudovali ste žurnalistiku, pracovali ste ako novinár aj zahraničný reportér. Akým témam ste sa venovali, čo vás najviac bavilo, oslovovalo, hnalo vpred?
Zameriaval som sa na Blízky východ. Od roku 2001 do 2005 som pravidelne chodieval do Izraela, bol som aj na územiach Palestínskej samosprávy a v Pásme Gazy. Navštívil som väčšinu krajín v tomto regióne. V istom momente jednoducho padla otázka, kto pôjde na Blízky východ. Nemal kto, tak som sa prihlásil. V tom čase som mal 22 rokov a v televízii som nepracoval ešte ani rok, práve som tam dokončil stáž.
Čo to pre vás znamenalo?
Blízky východ je veľmi zložitá téma. Vždy sa ma dotýkali najmä deti a ich utrpenie. A to som videl na oboch stranách: smrť detí v Izraeli počas teroristických útokov a v Gaze počas bojových operácií. Je to také ťažké a neprípustné, že človek by urobil čokoľvek, len aby to zastavil, no odpoveď na to, ako presne to urobiť, som vtedy nemal a nemám ju ani dnes. Videl som ľudí na čele organizácií, ktorých hlavným nástrojom politického boja je terorizmus a ktorí plánujú útoky cielené na civilistov. Je to hrozné. No na druhý deň som sa dozvedel, že na zneškodnenie takéhoto teroristu podnikli raketový útok na dom, v ktorom býval – a spolu s ním zahynulo ďalších 11 ľudí, pretože tam žili aj iné rodiny. Aj to je hrozná tragédia.
Takých ste asi videli či zažili mnoho...
Bol som napríklad jedného dňa na trhovisku v Jeruzaleme a na druhý deň tam došlo k útoku samovražedného atentátnika z Brigád mučeníkov Al-Aksá. V ten deň som na trh išiel len o polhodinu neskôr než zvyčajne a trhovisko už nebolo. To bol môj prvý reálny kontakt s vojnou. Videl som veľa nespravodlivosti a veril som, že ak budem o konflikte informovať, môžem situáciu nejako ovplyvniť. Po roku 2005 som sa väčšmi sústredil na televíznu publicistiku a dokumentárnu tvorbu. Nakrúcal som dokumentárnu reláciu a neskôr som sa stal šéfredaktorom spravodajstva – to už bola iná, skôr manažérska práca.
V rámci žurnalistiky ste sa venovali aj publicistike a dokumentaristike.
Zaujímal ma fenomén totalitných siekt – deštruktívnych kultov, ktorých cieľom je často privlastnenie si cudzích peňazí a manipulácia s ľuďmi. Na túto tému som nakrútil viacero dokumentárnych filmov. Veľmi dôležitý bol pre mňa projekt retrospektívneho vyšetrovania okolností smrti Volodymyra Ivasjuka, pri ktorom sme do práce zapojili skúsených právnikov a advokátov špecializujúcich sa na znovuotvorené vyšetrovania uzavretých prípadov. Spolu s režisérom Volodymyrom Rybasom sme pracovali na projektoch zameraných na vyvracanie sovietskych mýtov. Konkrétne sme nakrútili štvordielny film o druhej svetovej vojne postavený na doposiaľ utajovaných udalostiach. Témy boli celkovo rozmanité: od propagandy a manipulácií až po fenomén inteligencie, emočnej inteligencie a úspechu.
V čom je iná vaša literárna tvorba – z čoho vychádza?
Literárna tvorba sa od mojej publicistiky líši takmer vo všetkom. Spájajú ich snáď len písmená a slová. Samozrejme, veľkú časť písania tvorí rešerš, zber informácií a overovanie ich dôveryhodnosti. Ale to nie je žurnalistika a nikdy by som si to tak nedovolil nazvať. Je to skôr hľadanie obrazov, východísk, vytváranie svetov a hlboký ponor do tém. Ide o celkom inú hodnovernosť než v žurnalistike. Novinár buď vôbec nemá právo na domnienky, alebo má len veľmi obmedzený priestor na závery, ktoré však musí jasne označiť a oddeliť od faktov. V umeleckej literatúre je to presne naopak, v nej sa venujem vytváraniu svetov. Hodnovernosť tu funguje inak. Uveriteľný svet v krásnej literatúre je taký, v ktorom autor premyslel omnoho viac, než v texte skutočne ukáže. Vďaka tomu ho dokáže vykresliť tak, aby mu čitateľ bezvýhradne veril. Čitateľstvo, samozrejme, rozumie, že ak sa dej odohráva v budúcnosti a na inej planéte, v skutočnosti sa nestal. No ak má ten svet svoje zákony a vnútornú logiku, čitateľstvo nehľadá rozpory, ale príbeh aj svet vníma ako skutočné. Vtedy môže v okolnostiach, ktoré som mu ako autor pripravil, vnímať voľby hrdinu a predstaviť si seba na jeho mieste. V tom spočíva úloha literatúry. Premyslený svet a jeho základy umožňujú vpisovať detaily, ktoré ten svet nevysvetľujú priamo, ale len naznačujú jeho skutočnosť. Vytvára to efekt prítomnosti – ten pocit, keď čitatelia hovoria, že ich kniha vtiahla.
To sa hovorí aj s súvislosti s vaším románom Vidím, že vás láka tma.
Tam som hľadal základ, na ktorom by vynikla moc starostu Pekného Lomu, a premýšľal som, aký podnik by mohol byť symbolom jeho moci. Tak sa objavil cukrovar. Na postsovietskych územiach existuje špecifický typ osídlenia – sídlo mestského typu; je to v podstate malá osada vybudovaná okolo fabriky. Pôvodne to síce bola dedina, no vyrastú v nej bytovky a ľudia prichádzajú za prácou. Keď podnik upadá, situácia sa stáva skutočne kritickou. Vymyslel som mestečko, ktoré kedysi vybudovali okolo cukrovaru a v ktorom prežíva mýtus, že továreň už-už ožije. A práve na tomto mýte stojí starostova moc. Keď sa v texte spomenie cukrovar, musím vedieť, ako vyzerá, čo je vo vnútri, ako to tam páchne – inak hodnoverný svet nedokážem vytvoriť. Ak píšem scénu pokusu o samovraždu, musím chápať, čo daná osoba prežíva, musím vedieť, čo by v danej situácii robili lekári, ako to páchne v dedinskej nemocnici. To je pravá hodnovernosť. Štrukturálne je základom môjho písania vždy postava. Nezačínam ňou písanie, ale bez postavy by nevzniklo žiadne dielo. Postava musí byť dobre premyslená, takisto jej predchádza hĺbanie a línia zmien od počiatočnej predstavy až po jej konečnú podobu. Všetko sa točí okolo postáv, tie sú najdôležitejšie.
Píšete, že vás zaujíma tma. Je to tak aj naozaj v živote?
Tma nezaujíma mňa, ale môjho hrdinu Charytona – to sú jeho slová. A ďalej ten obraz slúži na rozprávanie o mnohých ďalších postavách v knihe, ktoré zlákala temná strana: o tých, čo sa neudržali na strane svetla, čo urobili niečo veľmi zlé a pokračujú v tom konaní ďalej, nevedia sa z neho vyslobodiť. Mňa tma zaujíma len v zmysle hľadania príčin zlých skutkov. Ony samy o sebe vo mne vyvolávajú vnútornú disonanciu a celý život sa snažím pochopiť ich podstatu: ako a prečo sa človek rozhodne urobiť niečo zlé, ako k tomu dospeje, na aké ústupky voči sebe samému pristúpi a ako presvedčí sám seba, že na tom nie je nič hrozné. Preto hovorím, že ma zaujíma prostredie ľudských duší – činy, ktoré sa na prvý pohľad nezdajú až také strašné, no dokážu človeka priviesť k najtemnejším rozhodnutiam v živote.
Kde vznikol námet knihy? Kedy ste ju písali?
Zakaždým, keď som vídal malé depresívne mestečká – presne také, v ktorých kedysi bol podnik, čo ich držal nad vodou, no potom sa zatvoril – vo mne zrela zvedavosť, aký asi je život na takom mieste. Na mieste nešťastných ľudí, kde sa dejú smutné a nepríjemné veci. Keď som stretával ľudí, ktorým sa nepáči život, aký žijú, vždy som sa pýtal sám seba: prečo tak žijú ďalej a nepokúsia sa nič zmeniť? Lenže aby vznikla knižka Vidím, že vás láka tma, muselo sa spojiť mnoho okolností. Niekoľko rokov predtým, než som ju napísal, som sa dozvedel hrozné veci o svojom dávno známom – človeku, ktorý mi nikdy nebol priateľom, ale poznal som ho takmer dvadsať rokov, od detstva. Ukázalo sa, že je zločinec – sériový násilník.
To muselo byť drsné.
Natoľko ma to vydesilo a zasiahlo, že to nepochybne ovplyvnilo vznik románu. Často som sa zamýšľal nad tým, ako sa také niečo môže stať, prečo sú medzi nami ľudia schopní takých vecí, hoci navonok pôsobia úplne normálne; aj on sám pochádzal z usporiadanej rodiny. Veľa som uvažoval o tom, čo konkrétne bolo zle – v jeho rodine, v jeho živote. To ovplyvnilo zrod antagonistu v románe Vidím, že vás láka tma. Keď som potom na knihe začal pracovať, prišiel som o dcéru Ilanu – a tak vnikla postava Nadejky. Preto je to pre mňa veľmi náročná kniha. Román nevznikol ako obyčajné umelecké dielo. Vytrpel som si ho.
Prečo si myslíte, že ľudí tak zaujala? Bola to jedna z najčítanejších a napredávanejších kníh na Ukrajine.
Úprimne povedané, nemám vo zvyku hľadať príčinu úspechu knihy v čitateľovi, ktorý sa ju rozhodol prečítať. Myslím, že dôvod je predsa len v knihe – je to naozaj dobrý román. Veľmi som sa sústredil na to, aby sa dobre čítal, aby bol pútavý, aby čitateľa viedol a zároveň otváral hlboké témy. Chcel som, aby malo čitateľstvo vždy na výber: ponoriť sa do hĺbky alebo vnímať len dejovú líniu. Mám dojem, že sa mi to podarilo. Ľudia čítajú strhujúci príbeh, ktorý ich neskôr núti veľa premýšľať, a uvedomujú si, že prečítali niečo hodnotné a dôležité.
Čo to hovorí o súčasnom ukrajinskom čitateľovi – hľadá v knihách únik, alebo skôr odpovede na svoje traumy?
Čo sa týka dnešného ukrajinského čitateľstva, povedal by som, že súčasná ukrajinská literatúra zažíva boom – predovšetkým preto, že ľudia začali viac čítať. A vôbec, častejšie navštevujú divadlá, viac sa zaujímajú o kultúrny život. Sme svedkami obrody ukrajinského národa, kultúry a pochopenia jej hodnoty. Z tohto pohľad kniha vyšla práve včas na to, aby sa ocitla na hrebeni tejto vlny a vtrhla do ukrajinskej literatúry. Aktuálne v Ukrajine vyšlo 180-tisíc výtlačkov románu – to je na našom knižnom trhu v rámci žánrovej literatúry bezprecedentné číslo. Pokiaľ ide o útek z reality, vnímam to presne naopak. Zdá sa mi, že ľudia hľadajú skôr pochopenie než únik. Dokonca ani tí, ktorí si myslia, že siahajú po knihe, aby sa odreagovali od súčasnosti, si nevyberajú ľahkú literatúru. Vidím, že vás láka tma nie je miestom, kam by sa oplatilo utekať pred realitou. Jej popularita napriek náročnosti tém, ktoré otvára, svedčí práve o tejto túžbe po uvedomení si vecí. Je to spôsob, ako pochopiť zlo a nájsť v sebe silu postaviť sa mu.
Minulý rok vznikla podľa románu aj divadelná inscenácia.
Dnes je jednou z najpopulárnejších inscenácií v Ukrajine. Počas posledných dvoch týždňov osemkrát za sebou vypredala sálu Medzinárodného centra kultúry a umenia v Kyjeve – zakaždým prišlo vyše tisíc divákov. Lístky na premiéru v Ľvove sa vypredali za menej ako jeden deň a v Kyjeve za necelú hodinu. Na inscenácii spolupracovali dve divadlá z Ľvova a Kyjeva. Režíroval ju Maksym Holenko a divadelnú adaptáciu románu pripravil Oleksij Doryčeskyj, producentkou je Jaroslava Kravčenko, ktorá vznik inscenácie iniciovala. Je pre mňa veľmi dôležité spomenúť ich mená aj s ohľadom na slovenské publikum – ktovie, možno javiskové stvárnenie časom zavíta aj k vám. Momentálne inscenácia vyráža na turné po Ukrajine a pre veľký záujem do zoznamu miest neustále pribúdajú ďalšie. Odozva divákov je neuveriteľná: stále viac ľudí si kupuje knihu a stále viac ich prichádza do divadla.
Vaše diela často balansujú na hrane reality a fantastiky. Je pre vás fantastika spôsobom, ako lepšie opísať realitu, ktorá je niekedy príliš krutá na priame pomenovanie?
Umelecká literatúra vždy balansuje na hranici reality a fikcie – tomu sa nedá vyhnúť. A čím viac reality je vo vymyslených svetoch, tým sú zaujímavejšie. Vždy hovorím, že všetky udalosti sú vymyslené, ale voľby postáv sú skutočné. Nejde teda o to, že by realita bola príliš strašná alebo, naopak, nudná. Pomocou umeleckých nástrojov cez vymyslené okolnosti a niekedy aj vymyslené svety tie voľby a rozhodnutia jasnejšie a plastickejšie vykresľujem. Tak, aby upriamili pozornosť na určitý problém a aby čitateľa bavilo prechádzať knihou spolu s postavami.
Obyvatelia v knihe boli ľahostajní k zverstvám, ktoré sa diali, je to tak trošku aj realita?
Ľudstvo neraz predviedlo ľahostajnosť voči zverstvám, či už v dávnej histórii, alebo v súčasnosti. Ľudia, ktorí sú ochotní vzdať sa vlastného pohodlia a konať v boji so zlom, sú vždy v menšine. Určité kritické množstvo tejto menšiny však dokáže so sebou strhnúť väčšinu. A práve k tomu má okrem iného podnecovať literatúra – aby bola aktívna menšina dostatočne veľká a silná na to, aby nedovolila väčšine zatvárať oči, keď vidí zlo. Ak nebyť ľahostajným nič nestojí, je to ľahké. Napríklad ak sa na verejnosti správa agresívne niekto fyzicky slabší a tebe, veľkému silnému človeku, stačí ho len napomenúť, aby sa zľakol, vtedy je jednoduché vystupovať ako ochranca poriadku. No ak ideš po ulici a z tmavého vchodu sa ozve krik o pomoc, pričom nevieš, či je tam jeden útočník alebo viacerí, či riskuješ, že narazíš na nôž alebo pištoľ, vtedy si už trikrát premyslíš, či pobežíš na pomoc. A práve tu vyvstáva otázka: Čo urobíš? Pomôžeš, alebo sa rozhodneš si to nevšímať a presvedčíš sám seba, že to vyrieši niekto iný? Tak sa rodí ľahostajnosť: z nutnosti niečo obetovať. Niekedy hoci len vlastné pohodlie.
Ako sa zmenil váš pohľad na „literárne zlo“ po tom, čo ste sa tvárou v tvár stretli so skutočným zlom na fronte?
So skutočným zlom som sa stretol omnoho skôr, než som sa dostal na front. Moja predstava o literárnom zle sa sformovala na základe zážitkov, v ktorých bolo skutočného zla dosť už predtým. Nemôžem teda povedať, že by práve front bol východiskovým bodom môjho vnímania zla. Na front súčasnej rozsiahlej vojny som sa dostal takmer v 42 rokoch, pričom som mal za sebou okrem iného novinársku skúsenosť z bojových oblastí a službu v dobrovoľníckom prápore v roku 2015, na začiatku ruskej vojny proti Ukrajine. Na fronte je zlo veľmi jasné a zjavné. Je to človek so zbraňou, ktorý nezákonne prekročil hranicu tvojej krajiny a prišiel zabíjať jej občanov. A rovnako je jasné, čo s tým treba urobiť. Druhá vec je tiché zlo.
Aké je?
To sú milióny Rusov, ktorí svojou ľahostajnosťou a nečinnosťou alebo, naopak, aktívnym postojom priviedli k moci Putina. Rusko na začiatku deväťdesiatych rokov pocítilo závan slobody, získalo prístup k odtajneným archívom, šancu na demokratický rozvoj. No značná časť spoločnosti slobodu ochutnala, povedala si: toto nepotrebujeme, a podporila budovanie diktatúry. Sú to ľudia, ktorí vnímali anexiu Krymu a vojnu v Doneckej a Luhanskej oblasti nie ako dôvod na odpor, ale skôr ako príčinu radosti a nadšenia. Naďalej platili dane, znova a znova volili Putina a po začiatku rozsiahlej vojny naďalej tvrdili, že sú „mimo politiky“. Lenže zabíjanie ľudí nie je politika. Keď hovoria „sme mimo politiky, zrušte sankcie, lebo trpíme,“ aj to je politika. A tí, čo podporujú zabíjanie Ukrajincov, hoci aj mlčky, sú súčasťou tohto zla. V istom zmysle sú dokonca nebezpečnejší než tí, ktorí podporujú vojnu otvorene, pretože otvorených nepriateľov vidíme a vieme ich identifikovať. Ale tých, ktorí ju podporujú mlčky, môžeme mylne vnímať ako nezúčastnených. Toto zlo nezmenilo moju predstavu o literárnom zle, ale určite obohatilo moje vnímanie skrytého zla – toho, ktoré sa snažím skúmať vo svojich dielach, strhávať z neho masku nevinnosti a slušnosti.
To vnímame aj vo vašom románe Vidím, že vás láka tma.
V Peknom Lome bol Zver, ktorý by však nedokázal páchať zločiny, keby nad nimi všetci ostatní neprižmurovali oči. Ba čo viac, obyvatelia Pekného Lomu nepodporovali Zvera priamo, rovnako ako obyvatelia Ruska, keď podporujú Putina a vojnu. To znamená, že moje literárne zlo je slabšie a bezbrannejšie než skutočné zlo, tá sivá zóna, ktorú pozorujeme v súčasnom Rusku. Pretože v Peknom Lome sa nikdy nekonali voľby, kde by ľuďom navrhli nechať Zvera na pokoji a nikdy ho nechytiť. Ak by sme túto analógiu dotiahli do konca: ak by si Zver zložil masku a povedal „To ja vás tu zabíjam,“ a potom by si ho ľudia zvolili za starostu – to by bolo súčasné Rusko.
Dokážete počas služby v armáde vôbec premýšľať o literatúre, alebo sú to dva úplne oddelené svety?
Sú to dva absolútne odlišné, nespojiteľné svety. Ale nech robím akúkoľvek prácu, vždy nastane moment, keď môžem premýšľať aj o niečom inom. Pre mňa je tým „niečím iným“ literatúra. Vždy, keď nemusím riešiť úlohy súvisiace so službou a keď si to môžem dovoliť, myslím na literatúru. A keď sa naskytne príležitosť, píšem. Počas rozsiahlej invázie vyšlo moje dielo Kniha Emila. Začal som ju písať ešte v roku 2020 ako fantasy pre deti a mládež. Keď som vo februári 2022 odišiel ako dobrovoľník do vojny, prestal som písať. Najprv z veľmi prostých príčin: na písanie som skrátka nemal miesto ani v mysli, ani v živote. Všetko sa zmenilo, mal som extrémne nabitý program a nové úlohy. Neskôr som si však uvedomil, že ďalej nemôžem písať aj preto, lebo som si nebol istý, či sa vrátim živý. Mal som veľmi silný pocit, že môj život sa môže skončiť veľmi skoro, v nejakom boji. Pamätám si, ako ma dokonca prekvapilo, že som sa dožil svojich 42. narodenín v máji 2022, necelé tri mesiace po začiatku ruskej invázie do Ukrajiny. V takom stave som na knihy vôbec nemyslel – načo začínať niečo, čo nestihnem dokončiť a čo nikto nedokončí za mňa. V druhom roku vojny, keď ma preložili do Kyjeva a zmizol aj ten neustály pocit každodenného nebezpečenstva a neistoty, či sa vrátiš z prieskumnej akcie, som zrazu dokázal premýšľať aj o niečom inom. Vrátil som sa k písaniu a literatúra ma držala nad vodou, dodávala mi silu a pocit, že môžem ísť ďalej – čo sa vlastne deje doteraz. Dôležité je, že sa za ten čas aj samotná Kniha Emila premenila. Dospela, objavili sa v nej omnoho hlbšie témy. V istom zmysle som pochopil, že nemôžem zostať v medziach obyčajnej rozprávky, pretože ma trápia iné otázky. Tak do kedysi detskej knihy prenikla smrť a okamžite ju zmenila, v prvom rade z nej urobila knihu pre dospelé publikum. Výsledkom je mimoriadne hlboké dielo, ktoré čitatelia ocenili. Vyšla už počas vojny a okamžite zaznamenala rekordné predaje: za prvé štyri mesiace sa predalo viac než 50-tisíc kusov, pričom 18-tisíc tvorili predobjednávky ešte pred vydaním. Pred pár dňami dorazila nová dotlač a momentálne je celkový náklad knihy 90-tisíc výtlačkov. Ukazuje to, že čitatelia bažia po hlbokej literatúry. Po uvedomení si reality, o ktorom som hovoril.
Aká je dnes podľa vás situácia na Ukrajine?
Rozsiahla vojna je pre krajinu nepochybne mimoriadne náročnou skúškou. Ale Ukrajina sa drží. A to veľmi dobre. Má podporu civilizovaného sveta a vďaka tomu neprejavuje vyčerpanie. To, naopak, vidíme na strane Ruska. Poznáme ich horizont plánovania a vieme, že v tejto opotrebovávacej vojne má Ukrajina všetky predpoklady vyhrať, pretože Rusko sa vyčerpá skôr – práve preto, že nemá takú podporu. Je to totalitný systém, ktorý pred vlastným vedením tají skutočnú situáciu, a vôbec, ide o ekonomicky slabý štát. Výraz „papierový tiger“ pomerne presne charakterizuje to, čím je dnes Ruská federácia. Ukrajina ukázala prevahu civilizovaného sveta a demokracie nad totalitným systémom. A to je dôležitá lekcia pre celý svet.
Ako sa pozeráte na vývoj a budúcnosť vojny?
Všeobecne sa predpokladá, že demokraciám trvá prijímanie rozhodnutí dlhšie, zatiaľ čo totalitné systémy konajú rýchlo. No Ukrajina v tejto vojne ukazuje technologickú prevahu aj schopnosť menšej krajiny klásť odpor a uštedrovať porážky omnoho silnejšiemu nepriateľovi. Napriek vojnovej únave a všetkým ťažkostiam, ktoré takáto invázia prináša, ukrajinská spoločnosť preukazuje silu, jednotu a nezlomnosť. Nie sú to abstraktné slová, ale každodenná realita krajiny, na ktorú útočia stovkami dronov, rakiet a balistických striel, tými najmodernejšími prostriedkami skazy. A Ukrajina pritom žije: prebieha tu rozkvet kultúry, rozvoj inovácií a technológií. Nikdy som a svoju krajinu nebol taký hrdý ako v týchto rokoch skúšok.
Boli ste zodpovedný za komunikáciu armády v čase, keď je svet už unavený zo správ z frontu. Aká bola táto práca? A aká je najväčšia výzva pri udržiavaní pozornosti sveta v roku 2026?
Presnejšie povedané som zodpovedal za komunikáciu ministerstva obrany. Mal som však šťastie, že sa mi na ministerstve obrany podarilo zhromaždiť ten najlepší možný tím. Sú to veľkí profesionáli, ktorí s týmto problémom narábali majstrovsky – zakaždým našli spôsob, ako doručiť posolstvo z Ukrajiny našim partnerom tak, aby sme boli vypočutí. Videli sme výsledky a to nás nesmierne tešilo. Bol som priamo zapojený do komunikácie so svetom – tam, kde sa to týkalo pre Ukrajinu kľúčových stretnutí vo formáte Ramstein. Nezodpovedal som však za vonkajšiu komunikáciu Ukrajiny ako celku. Mal som dve hlavné úlohy. Prvou bola reforma komunikácie, ktorú som začal, no nedokončil. Je to mimoriadne zložitá úloha a ja som si v istom momente uvedomil, že užitočnejší budem v bojovej jednotke, kde sa možno v menšom meradle, ale o to efektívnejšie dokážem realizovať. Som veľmi spokojný s tým, kde som teraz a čomu sa venujem, hoci o svojej práci, na ktorú som veľmi hrdý, nemám možnosť rozprávať podrobnejšie. Čo sa týka udržania Ukrajiny v medzinárodnom povedomí – je to skutočne zložité. Neustále opakovanie toho istého vedie k otupievaniu pozornosti. Veci, ktorí predtým medzinárodné publikum šokovali, sa časom stávajú bežnými. Nikomu to nemožno dávať za vinu, taká je ľudská psychika: nedokáže neustále fungovať v stave šoku.
Na čom teraz pracujete?
Píšem novú knihu, je to sci-fi zamerané na otázku, čo robí človeka človekom a v čom spočíva hodnota života. Ide o román zasadený do vedecko-fantastického prostredia s veľmi pútavým dejom, pri ktorom mám možnosť využiť svoj obľúbený postup, keď mimoriadne nasýtená dejová línia prudko vedie čitateľa vpred a zároveň ho vťahuje do pomerne hlbokých a vážnych úvah a problémov. Tento postup som použil už v Tanci prostáčika a s radosťou ho používam znova. Zároveň sa však táto kniha nepodobá na žiadnu predošlú. Pokiaľ ide o prácu mimo literatúry, v súčasnosti slúžim v bojovej jednotke a zapájam sa do dôležitých vojenských projektov, o ktorých nemôžem verejne hovoriť.
Čo pre vás dnes, po všetkých skúsenostiach, znamená pojem víťazstvo?
Víťazstvo pre Ukrajinu znamená nastolenie spravodlivosti. Spravodlivosti, ktorá sa opiera o bežné chápanie medzinárodného práva. Rusko nesie zodpovednosť za to, čo spáchalo, preto musí zaplatiť reparácie a vrátiť územia. Som presvedčený, že svet v žiadnom prípade nemôže uznať okupované územia za ruské, pretože by to zničilo celkovú predstavu o spravodlivosti. Ak by totiž vznikol takýto precedens – napadnúť niekoho, niečo mu vziať a následne dosiahnuť, aby to všetci uznali za vaše – otvorilo by to Pandorinu skrinku; je hrozné na to čo i len pomyslieť.
Čo by víťazstvo znamenalo pre Ukrajinu? Je to koniec bojov, alebo niečo hlbšie v kultúre a myslení?
Ak hovoríme o vojne s Ruskom v kontexte kultúry a myslenia, veľmi by som si prial, aby mlčanlivá spoluvina miliónov Rusov na vojne, vraždách a genocíde – pretože podľa nás, Ukrajincov, má táto vojna všetky znaky genocídy ukrajinského národa –, bola náležite uznaná. Aby nikomu ani nenapadlo povedať, že je v poriadku poslať do inej krajiny miliónovú armádu a tváriť sa, že tá armáda spadla odniekiaľ z Marsu a bežní Rusi s tým nemajú nič spoločné. Či hlasovať počas vojny za svojho lídra, ktorý ju rozpútal a ďalej ju vedie, a tváriť sa, že je to len prostá formalita a Rusi s tým nič nemajú. To by bolo morálne víťazstvo – keby tento postoj a zodpovednosť Rusovi boli náležite uznané, keby sa o nej čoraz viac hovorilo nahlas. A keby to ovplyvnilo akési pretrvávajúce očarenie ruskou exotickosťou vo filme a v literatúre, aby tá ruská exotika nepôsobila príťažlivo, ale odporne, práve pre tú spoluvinu miliónov Rusov na hroznom, odpornom a odsúdeniahodnom vraždení, znásilňovaní, mučení a ničení celého národa len tak, pre nič za nič. Ukrajinci nedali žiadnu zámienku, nevstúpili na ruskú pôdu. No napriek tomu prišla najprv anexia ukrajinských území a potom rozsiahla vojna. Napriek všetkej snahe ukrajinského ľudu vyhnúť sa vojne a konfrontácii. Želám si, aby táto podlosť navždy poznačila to, ako sa vo svete vníma všetko ruské. Pretože minimálne počas 20. a 21. storočí páchali Rusi absolútne strašné, ľudožrútske a hrôzostrašné činy – a nikdy ich neľutovali.
Vaše prvé knihy ste napísali v ruštine, potom ich prekladateľka preložila do ukrajinčiny a spoločne ste pracovali na finálnej verzii textu. Vaše najnovšie dielo, Knihu Emila, ste však napísali priamo v ukrajinčine. Prečo ste predtým písali v ruštine? Čo sa zmenilo?
Traja rôzni prekladatelia – Mychajlo Brynych, Roslyslav Meľnykiv a Viktorija Stach – preložili moje tri knihy do ukrajinčiny. Následne sme texty spoločne redigovali a doťahovali ich do podoby autorizovanej ukrajinskej podoby. V ruštine moje texty existujú len v podobe pracovných rukopisov. Písal som v ruštine výlučne preto, že mi moju ukrajinčinu ukradli. Moja ukrajinsky hovoriaca mama bola pod tlakom spoločnosti a pre pohŕdanie ukrajinským jazykom – s nálepkou sedliackosti a nevzdelanosti, ktorú jej vnucovali – nútená nastúpiť na univerzitu na odbor ruská filológia. Musela sa naučiť po rusky a následne sa aj so mnou rozprávala v ruštine. Môj otec vyrastal v už poruštenom regióne v ruskojazyčnej rodine a svoj rodný ukrajinský jazyk neovládal. Vrátil sa k nemu až v dospelosti, približne v rovnakom veku, v akom som teraz ja. Preto som vyrastal v ruskojazyčnej rodine. Ukrajinčine som dobre rozumel, ale neovládal som ju dostatočne na to, aby som v nej písal knihy. Trvalo to niekoľko rokov a tri veľké texty, pri ktorých sa mojou „univerzitou“ stala práca na ich ukrajinských prekladoch – ich spracovávanie, redigovanie a prežívanie v ukrajinčine. Až potom som sa to naučil, vycibril som si vlastný štýl a štvrtý text som už napísal po ukrajinsky. Verejne rozprávať výhradne po ukrajinsky som začal po vypuknutí rusko-ukrajinskej vojny v roku 2014. Pre mňa je to veľmi dôležitý návrat k vlastnému jazyku, nastolenie spravodlivosti a navrátenie toho, čo ukradli ešte mojim rodičom a čo ukradli aj mne. Takže jednoduchá odpoveď na otázku, prečo som písal v ruštine znie: lebo mi moju ukrajinčinu ukradli. A prečo teraz píšem po ukrajinsky? Lebo sa mi konečne podarilo znovuzískať to, čo mi vzali.
Aká je podľa vás súčasná ukrajinská literatúra? Čo momentálne čítate?
Ukrajinská literatúra je zaujímavá, pestrá, talentovaná a ambiciózna. Myslím si, že o sebe ešte dá vedieť nielen v Ukrajine, kde sa ukrajinské knihy čítajú a rok čo rok si vybojúvajú čoraz viac miesta na vrcholoch rebríčkov predajnosti, ale aj vo svete. Verím, že ukrajinská literatúra sa v Európe v najbližších rokoch stane pojmom a bude známa práve ako ukrajinská – so svojimi špecifikami a zaujímavosťami. Teraz čítam Zaslanú poštu Terryho Pratchetta.
Zhovárala sa: Lucia Marcinátová
preklad: Veronika Moscatello Goldiňáková
Novinár buď vôbec nemá právo na domnienky, alebo má len veľmi obmedzený priestor na závery, ktoré však musí jasne označiť a oddeliť od faktov. V umeleckej literatúre je to presne naopak.
Ak hovoríme o vojne s Ruskom v kontexte kultúry a myslenia, veľmi by som si prial, aby mlčanlivá spoluvina miliónov Rusov na vojne, vraždách a genocíde bola náležite uznaná. Aby nikomu ani nenapadlo povedať, že je v poriadku poslať do inej krajiny miliónovú armádu a tváriť sa, že tá armáda spadla odniekiaľ z Marsu.
Víťazstvo pre Ukrajinu znamená nastolenie spravodlivosti. Spravodlivosti, ktorá sa opiera o bežné chápanie medzinárodného práva.
