Vydavateľstvo Brak ponúka už druhú publikáciu týchto rozhovorov. The Paris Review – 60. roky tak nadväzujú na slávne päťdesiate roky minulého storočia a orientujú sa na elity ako Simone de Beauvoir, Bellow, Borges, Burroughs, Céline, Cocteau, Huxley, Kerouac, Miller, Nabokov, Pasternak, Pound, Singer.

Sú to svedkovia turbulentného minulého storočia ohýbajúci dejinné a spoločenské premeny svojím perom, vzájomne vnímajú svoju tvorbu, stavajú sa k nej kriticky alebo hodnotia klady v tvorbe svojich kolegov. Rôznorodý prístup k dobe, ale aj literatúre ústi do zázračného čitateľského zážitku. Nie vždy totiž platí, že vysoké mravy a literárny talent pred sebou tlačia ikonický a neochvejný vzor. Aj Céline podľahol tlaku ideológie antisemitizmu, čo však nijakým spôsobom nediskvalifikuje jeho tvorbu. Boris Pasternak sa angažoval v časoch boľševickej revolúcie, taktiež zažil vzostup diktátora Stalina so všetkou gráciou aj s nasledovným úpadkom a so sociálnym rozkladom v ZSSR, z čoho sa zotavoval v exile. Borges, Burroughs, Huxley si prešli excesívnym užívaním narkotík, čo presiaklo aj do ich tvorby. Neraz vidíme dvojaké osobnosti deliace úspech a dozrievanie radikálnou čiarou.

Rozvážni a zmierení, rezignovaní a zatratení. Naveky zatrpknutí, mizantropickí, starí a osvietene múdri, kritickí k svojej mladosti, nežní k vlastnej starobe. Odmietaví, opatrní, zhovorčiví a úprimní, zabudnutí aj veční. Charakteristiky spisovateľov z obsahu The Paris Review – 60. roky dopĺňajú dôležitú ilustráciu v pozadí literárnych diel a dávajú jej detailnejšie kontúry. Vďaka týmto rozhovorom sme svedkami záznamu konfrontácie s ambivalentnými obdobiami autorov, inšpiratívnymi časmi rozpadu aj úspechu, za akými sa spoločne s erudovanými redaktormi obracajú. Sila rozhovoru pramení z dobre mierených otázok, takých, čo často vovedú respondenta do diskomfortu. Atmosféra nepokoja vie vyprovokovať aj dávno utíšené hlasy a ukážu spisovateľa v jeho surovej podobe.

Počul som teóriu, že knihy by mali byť označené len číslami alebo čírym menom. Texty by teda boli anonymné a čitateľ by nemal žiadny predsudok voči tvorivej osobe. Rovnako tiež, že portrétne fotografie autorov sú mätúce, pretože obmedzujú našu fantáziu vo vzťahu k rozprávačovi. K elementu vnútorného hlasu sa teda dostáva aj konkrétna podoba, čo môže manipulovať so subjektívnym vytváraním obrazov. Ja som však názoru, že dielo patrí do bezprostrednej blízkosti autora so všetkými kladmi aj zápormi, pretože len takto dokáže tvoriť celistvú literárnu identitu. Napriek rasistickým pólom Josepha Conrada je stále medzi mnohými autormi z obsahu The Paris Review skloňovaný ako jeden z najgeniálnejších mozgov literatúry a je nimi tiež hojne favorizovaný. Aj negatívny pól jeho osobnosti má magnetickú silu, ktorá za bystrým, no prísnym pohľadom píše ďalší, imaginárny biografický román, akého sme spoluautormi.

Je dobré, že spoločnosť dozrieva k senzitívnosti voči autoritám a nerozlišuje medzi knihou a verejným vyjadrením, ktoré môže jednotlivé diela vo svojich základoch destabilizovať. Odmietavý postoj voči všeobecnej slobode ohrozuje čistotu autorskej poetiky, ale tiež môže pridať dôležité ingrediencie do celistvejšieho profilu autora. Môže byť zlý človek dobrým spisovateľom, alebo, naopak, dobrý človek zlým? Môže rozporuplné vyjadrenie ohroziť úspešnú literárnu kariéru? Môže byť Emil alebo O výchove (1762) neohrozeným komponentom v osobnostnom príbehu Jeana Jacqua Rousseaua aj po prítomnosti autorovho ambivalentného súkromného pozadia? Bude nevinný a láskavý príbeh malého indiána v príbehu Malý strom (1976) obľúbený s vedomím, že Asa Earl Carter bol členom Ku-klux-klanu? Dá sa podobenstvo o advente z roku 1936 od Gunnara Gunnarsona vnímať so všetkým potrebným citom a pokojom, keď vidíme autorove fotografie po boku nacistov? Bude Harry Potter zlatým kúzelníčkom aj po vyjadreniach J. K. Rowling? Ťažká literárnovedná, aj psychologická otázka. Preto je rozhovor s autorom dôležitým médiom v histórii kníh.

The Paris Review – 60. roky

Brak, 2021



Dotlač publikácie bude 26.8.2021

Zobraziť diskusiu (0)