Spomínate si na prvú poviedku, ktorú ste napísali? Koľko ste mali rokov? O čom bola?

Na svoju prvú poviedku si spomínam veľmi dobre. Nie na to, o čom bola, ale môžem povedať, že písanie toho príbehu otvorilo niečo v mojom vnútri. Mal som tak 21 alebo 22 rokov, bol som ešte na strednej škole – na Islande začnete chodiť na strednú zvyčajne keď máte 16 rokov, a ste tam do dvadsiatky. Ale ja som nastúpil až v 19-tich s tým, že chcem byť astronómom. Vždy som veľa čítal, no písať som neskúšal. Až nám jedného zimného dňa učiteľ islandčiny kázal napísať poviedku. Bola to len domáca úloha, nič zvláštne. Ale len čo som začal, niečo sa vo mne stalo. Niečo sa otvorilo. Bolo to, akoby som prvý raz stretol samého seba. Samozrejme, vždy som vo svojom vnútri cítil niečo, čo tam bolo zdanlivo zamknuté, a niekedy mi to posielalo akési zvláštne signály, ktorým som nerozumel. Až do onoho večera. Veľmi dobre si pamätám, ako dobre som sa cítil, a aké sa mi zrazu všetko zdalo jasné, ľudia, spoločnosť, život... A myslím, že práve od toho momentu píšem... Najprv to bola poézia. Videl som sám seba ako básnika. Publikoval som tri zbierky poézie. Až potom som si sadol a napísal román – a ešte stále sedím a píšem.

Máte nejaký špeciálny rituál predtým, než začnete písať? V akom prostredí rád píšete?

Nuž, nemôžem povedať, že mám nejaký rituál. Rád začnem hneď ráno, nie neskôr než o ôsmej, píšem asi tri hodiny – ak práve pracujem na prvom koncepte, potom nasleduje 12 až 14 hodín, keď si to po sebe zas a znova čítam, prepisujem... Myslím, že môžem pracovať viac-menej kdekoľvek. Písanie mám v krvi, prosto to plynie, a písanie románu vyžaduje v prvom rade čas, vášeň, tvrdohlavosť, trpezlivosť, vytrvalosť – a tvrdú sebakritiku.

©Einar Falur

Islandský jazyk je jedným z desiatich najstarších na svete. A nie je veľmi rozšírený. Zaujímavé je, že islandčina má mnoho výrazov pre ,vietor´. Popisujú rozličné druhy vetra na Islande. Viete, koľko ich je? Máte nejaký obľúbený?

Máme veľa slov pre vietor i sneh. Island je ostrov uprostred Atlantického oceánu, je tu veľmi veterno. Počasie nás Islanďanov v mnohých ohľadoch tvarovalo viac ako iné národy. Počasie nie je čosi, o čom sa len hovorí, ale najmä niečo, čo po celý čas zažívame. Oveľa dôležitejšie bolo v minulosti, keď nás prírodné sily mohli ľahko zabiť. Vyrovnať sa s počasím, to bol boj na život a na smrť. A myslím, že sa inštinktívne snažíme zachytiť to, čo nás ohrozuje alebo čo má na nás najväčší vplyv, aby sme to pochopili, ale aj v márnej nádeji, že to tak budeme môcť ovládať. A to je starobylá viera, že bez slov nič nie je možné; a so slovami, naopak, všetko je. Dokonca aj Boh podľa Biblie musel pri stvorení vesmíru použiť slová. Boh povedal, nech je svetlo a svetlo začalo svietiť. Takže bez slov by Boh ešte stále prebýval v úplnej tme...

Myslíte si, že preklad do cudzieho jazyka – angličtiny alebo slovenčiny – môže veľa ubrať z originálu? Komunikujete s prekladateľmi, ktorí prekladajú vaše knihy a konzultujete niektoré špecifické výrazy? Ak áno, prosím, mohli by ste nám povedať nejaký príklad?

Vždy niečo stratíte, keď prekladáte literatúru do iného jazyka, vždy, ale ak je prekladateľ zručný, získate zároveň niečo nové. To je jedna z krásnych vecí pri prekladaní. Vraj nemožno prekladať poéziu – s týmto názorom nesúhlasím. Dobrý prekladateľ môže preložiť všetko. Ale nikdy to už nie je presne to isté dielo. Moja kniha, napríklad, nie je presne tou istou knihou v dánčine alebo vo francúzštine, v slovenskom alebo v anglickom jazyku. Som vždy rád, keď ma prekladatelia kontaktujú a pýtajú sa. Usilujem sa spraviť všetko pre to, aby som im bol nápomocný. Takto sa vždy dozviem niečo nové o jazyku. A všimol som si, že sú to často práve tie najprostejšie slová, ktoré používam úplne bez rozmyslu, že práve tie sú nakoniec tie najťažšie. Príklad? Názov románu Nebo a peklo nebolo možné preložiť priamo do taliančiny, francúzštiny alebo španielčiny, pretože obe slová majú veľmi odlišné referencie než v mojom (a v anglickom) jazyku. Takže vo francúzštine názov znie Medzi oblohou a zemou.

Vystriedali ste niekoľko zamestnaní, okrem iného aj v továrni na ryby. Ktoré sa vám páčilo najväčšmi? Prečo?

Áno, ryby, bitúnok, stavebníctvo, poľnohospodárstvo... Keď som mal 15, odišiel som zo školy na 3 roky, netušil som, čo si počať so životom, a tak som začal pracovať. Nedá sa povedať, že sa mi páčila práca sama osebe, ale často som mal šťastie na spolupracovníkov a dobrý spolupracovník môže byť dôležitejší než práca samotná. Najmä kým ste mladý. Ale najzvláštnejšia práca, ktorú som kedy mal, bola práca policajta v lete roku 1986, v oblasti, kde sa nachádza medzinárodné letisko aj základňa americkej armády. Vzal som tú prácu, lebo bola založená na pokojných nočných zmenách. Mohol som len sedieť a čítať. Mal som 23, a bola to moja prvá práca, ktorá nebola ťažkou fyzickou drinou. Čarovné leto. Ale v uniforme som vyzeral veľmi smiešne.

Strávili ste nejaký čas v Dánsku, kde ste žili a pracovali. Prečo práve tam?

Áno, žil som tri roky v Kodani – moja žena tam študovala. Je veľmi dôležité žiť v zahraničí, spoznať inú krajinu, spoločnosť a získať tak odstup od vlastnej krajiny. Chcel by som to urobiť znova, ale tentoraz v inej krajine. Bol to dôležitý čas, pretože som bol väčšinou sám so sebou, veľa som čítal, písal som veľmi dlhé listy priateľom... Bolo to niekoľko rokov pred e-mailami, takže ľudia ešte stále písali listy... Pri spätnom pohľade vidím, že to bola pre mňa akási škola; tréning v písaní beletrie. Aj keď som tie listy nepísal s tým účelom.

Byť knihovníkom, to je pre mnohých ľudí tiež ťažko predstaviteľné. Aké to bolo, byť ustavične medzi knihami?

Ak existuje raj, nájdete tam obrovskú knižnicu, ale v pekle nebude ani jedna kniha. V domove môjho detstva nebolo veľa kníh, ale návštevy knižnice boli vždy súčasťou môjho života. Páčilo sa mi byť v blízkosti kníh. Čoskoro som zistil, že knihy sú dverami do iných svetov, a objavil som, že ked otvorím novú knihu, začína sa dobrodružstvo. Pre deti, ktoré čítajú, je kniha dôverným kamarátom; cestou, útechou, záhadou, novým svetom. Takže bolo prirodzené pracovať na takomto mieste.

Island sa považuje za jednu z najfeministickejších krajín na svete. V otázkach rodovej rovnosti môžu slovenské ženy len snívať o islandskej realite. Ako vnímate feministické hnutie?

Boj za práva žien je jedným z najväčších nedoriešených problémov na svete. Boj za to, že muži a ženy majú rovnaké práva od narodenia. Je nezmyselné, že napríklad žena nemôže byť pápežom. Islandská spoločnosť pokročila ďalej ako iné, ale stále nie sme v cieli. Deti vyrastajú sledujúc hudobné videá, kde mladé dievčatá tancujú polonahé, aby zaujali mužov, ktorí ich zjavne majú pod kontrolou. Medzi top šéfmi najväčších finančných spoločností na Islande sú 9 z 10 muži. Takže áno, zvíťazili sme, ale stále je ešte veľa práce, ktorú treba urobiť, a musíme byť odhodlaní nestratiť, čo sme vybojovali v minulosti.

Kto je vaša obľúbená islandská spisovateľka?

Ťažko povedať. Máme veľa pozoruhodných spisovateliek a poetiek, v minulosti aj teraz, ako Kristin Ómarsdóttir, Steinunn Sigurdardóttir, Gudrun Eva Minervudóttir, a mnoho veľmi mladých a nádejných poetiek...

Na Slovensku poznáme Jóna Gnarra, umelca, ktorý sa stal politikom. Viete si predstaviť, že by ste sa aj vy zapojili do politiky?

Nie, nikdy, to nie je moja parketa. Ale niekedy píšem články do novín o politike alebo niektorých dôležitých otázkach spoločnosti, už mnoho rokov to robievam. Nevravím, že je to súčasťou roly spisovateľa, ale ak to majú v sebe, túžbu a schopnosť byť súčasťou verejnej diskusie, potom by to mali robiť. Spisovatelia, ako všetci umelci, majú v istom zmysle outsiderský názor na spoločnosť, vedia, ako brúsiť slová, nechať ich rezať, krájať, a to nám môže umožniť vidieť veci v novom svetle. A podľa môjho názoru je lepšie, ak nie sú súčasťou nejakej politickej strany. Spisovatelia by mali byť voľní ako vtáci – a mať vtáčí rozhľad.

Ryby nemajú nohy – tak znie názov vašej novej knihy preloženej do slovenčiny. Komu je určená? Čo môžeme očakávať?

Uff... nerád hovorím o svojich knihách. Som oveľa lepší v písaní ako v popisovaní. Môžem povedať iba toľko, že román sa odohráva na Islande v rozmedzí asi sto rokov, najnovšie udalosti sa odohrávajú asi pred 2 až 3 rokmi. Venuje sa otázkam ako: Žili sme tak, ako sme mali žiť? Zradili sme samých seba tým, že sme nenasledovali naše sny? Čo je zmyslom života? A láska, Bože môj, môže nám už niekto konečne vysvetliť, čo je to láska? Ale na druhej strane – možno je tá kniha o niečom inom...
Často hovorievam: ak môžete popísať román niekoľkými slovami, prečo sa obťažovať čítaním? Príbeh je životne dôležitý, ale štýl je rovnako dôležitý, ba ešte väčšmi. A tiež to, ako je príbeh rozpovedaný.

Píšete niečo práve teraz? Čo je hlavnou inšpiráciou pre novú knihu?

Áno, pracujem na novej knihe, na románe. Som úplne stratený, ak nepíšem. Hlavná inšpirácia? Nemyslite si, že dokážem pomenovať, čo ma ženie k písaniu tohto alebo nejakého iného románu. Už som publikoval 11 románov, a v nich všetkých sa – popri rozprávaní príbehov – usilujem nájsť odpoveď na základné otázky: Existuje boh? Je nejaký život po smrti? Z čoho máme radosť? Čo je lepšie ako dobrá voňavá káva skoro ráno, keď sa nebo ešte len prebúdza? Alebo single malt whisky s dobrým priateľom. A kde je život, ak nie v bozku?


Kto sú vaši obľúbení európski spisovatelia?

Zo žijúcich by som mohol spomenúť pár mien: Herta Müller, Javier Marías, Adam Zagajewski, Per Olov Enquist, Le Clézio.

Čo vám príde na myseľ, keď počujete Slovensko?

Keď som vyrastal, boli Slovensko a Česká republika Československom, a pre mňa to bolo to isté, Slovensko a Česko. Viem, že som hlúpy, keď si to myslím, ale ... áno, čo mi príde na myseľ? Hrady, z nejakého dôvodu, lesy a – neviem prečo – mohutné hory. A je to pre mňa vždy trochu zvláštne, keďže pochádzam z Islandu, ostrova uprostred širokého oceánu a bez susedov, premýšľať o týchto krajinách v centre Európy, tak ďaleko od mora, obklopených susedmi. Pre ostrovana je to skoro ako myslieť na iné planéty.


Poznáte nejakých slovenských spisovateľov či iných umelcov?

Moja nevedomosť je úplná. Som v rozpakoch, hanbím sa... Dúfam, že mi odpustíte. Musím s tým niečo urobiť!

Rozprávali sa Uršuľa Kovalyk a Patrik Krebbs, spisovateľka, divadelníčka a principál Divadla bez domova. Rozhovor vyšiel v novinách Čo čítať?

Jón Kalman Stefánsson predstaví svoje knihy:

streda 1.júna o 19:00, Artforum Bratislava, Kozia 20 (krst knihy Ryby nemajú nohy, večerom sprevádza Patrik Krebbs, hudba Frank Winter)

štvrtok 2. júna o 19:00, Stanica Záriečie, Žilina (moderuje Katarína Labudová)

piatok 3. júna o 19:00, Bratislavský knižný festival BRaK, Zichyho palác, Bratislava

foto v titulke: ©Mathias Svold Maagaard

Zobraziť diskusiu (0)