V doslove prekladateľa Tomáša Mrvu je informácia, že dielo sa malo pôvodne volať Denník kuchynského pomocníka, čo odráža realitu v Paríži, kde bol Orwell zamestnaný v hoteloch a zažil ponižujúcu hierarchiu, v ktorej sa slabý vyvyšoval nad slabšieho. Obraz o odvrátenej strane čistého stolovania je sprevádzaný špinou, chaosom, intrigami a permanentným bojom s časom. Nad ním vládnu kuchári a všetkých podriaďujú plamennej rýchlosti. Ak neexistuje východisko z chudoby, podoby otroctva sa v umiernených formách prejavia aj v civilizovanom svete.

Vieme, že Orwell nebol v spracovaní tejto témy originálom a žobráci s tulákmi slúžili ako nepekný zdroj inšpirácie i pre ďalších renomovaných autorov. Otázne pri každom z nich je, do akej miery chudobu zažil. Či boli jeho postrehy autentické, alebo sa na biedu díval akosi z rohu miestnosti, pričom autor využíval hugovskú literárnu metódu zvanú „ústa tieňa“. Stáť na strane dobrých a spravodlivých je prestížne, mnohí tvoriví ľudia po takomto statuse túžia. Chcú byť hlasom slabších. Eric Arthur Blair nepochádzal z rodinných pomerov, kde by bol s chudobou konfrontovaný. Bezprostredne blízko sa k nej postavil až vo vtedajšej indickej kolónii. Navyše, reprezentoval dozor a zákon.

Popud očisty od vlastných hriechov v službách žurnalizmu mal Blairovi, okrem štúdie prostredia, priniesť aj akýsi dobrý literárny štart, keďže sa usiloval o vydanie svojich zápiskov a jeho pseudonym mal zakryť prípadný neúspech rúškom anonymity. Ani román Na dne v Paríži a Londýne (Premedia, 2021) nie je reportážou, ale sociálnokritickou beletriou, aby autor nedehonestoval skutočné miesta a ľudí v nich, ktorí žijú paralelne s hlodavcami a nezničiteľným hmyzom. Tichučké pochody posteľných ploštíc po stenách sú sprevádzané vtipnými rozhovormi, aké s chudobou nebojujú, ale snažia sa v nej fungovať s nadhľadom. Takáto je rétorika parížskej časti Orwellovho románu. Často vyvolá úsmevné situácie, a tak je ľahká vizualizácia chudoby, akú zažívalo chaplinovské Dieťa (Kid, 1921) či Buster „Frigo“ Keaton vo svojich nemých filmoch. O trende grotesknosti a figliarstve chudoby by sa dalo i dlhšie, ale späť k Orwellovej štúdii nižších spoločenských vrstiev.

Službám v parížskej kuchyni teda predchádzala komická, zároveň smutná a mizerná chudoba plná nesplniteľných plánov o úspechu. Tú rozprávač príbehu okúsi s vojakom vo výslužbe ruského pôvodu Borisom. Jeho predstavy málokedy korešpondujú s realitou, a tak jeho minulosť taktiež vyplavuje mnohé otázniky. Opilecký a sexuálne frustrovaný tulák túži po tom, aby ho z mizérie vykúpilo priateľstvo, pretože nie je schopný prebrať za seba plnú zodpovednosť a starať sa o seba na vlastnú päsť. Verí v svojpomocnú chudobu. Ak sa chvíľu nedarí jednému, biedu minimalizuje ten druhý, a tak stále pripúšťa lenivosť.

Reštaurácia je ideálnym námetom na sociálnu kritiku, akú napísal Orwell, pretože problémy s nepomenovaným otroctvom a obskúrne určenou hierarchiou prežívajú v upravených podobách dodnes. Samozrejme, závisí od kapacity hotela, od jeho plánov a fluktuácie hostí. Čím je podnik väčší a úspešnejší, tým menej sa dbá o budovanie medziľudských vzťahov, pretože na to nie je počas pracovného času ľudský priestor. Prioritou je obsluhovanie hostí. Tí sú na svoj pokrm veľmi citliví, a preto musí byť jedlo v dokonalom stave. Minimálne to, čo vidia na tanieri. Nevedia, aké vykorisťovanie môže viesť kuchyňa, ako sa na sebe vozia kuchári s čašníkmi a pomocníkmi. Akou autoritou je majiteľ, aké poníženie dokáže dopustiť. Hosť sa v prvom rade potrebuje nerušene najesť a toho, kto mu to neumožní, čaká veľmi rýchly koniec.

George Orwell ukazuje bezbrannosť človeka voči chudobe, keďže radšej podstúpi psychický a fyzický tlak, bohato presiahne svoj pracovný čas, akoby sa mal vrátiť na ulicu a do ubytovní, kde v smrade a špine bojuje o zvyšky svojej cti. Chudák sa teší na moment, keď nebude v práci a priblíži sa úrovni svojich nadriadených. Tými nie sú žiadni páni z dobrej spoločnosti, ale ľudia z podobných pomerov. Tiež zažili vykúpenie z chudoby a šťastie v tom zahralo svoju významnú úlohu. Napriek tomu existuje vážna maska, ktorá nepripúšťa takéto ponižujúce zázemie a krvilačne parazituje na novších a slabších začiatočníkoch demonštráciou ich nešikovnosti. Pomoc je drahšia.

V Paríži a Londýne zažil Orwell silné momenty. Ak aj priamo neležal na ulici a nechodili mu po hlave hlodavce, videl a snažil sa porozumieť najslabším, z čoho neskôr čerpal aj svoje ľavicové nálady a nesporne mu tieto skúsenosti pomohli i v ďalších literárnych podobenstvách, ktoré mu priniesli uznanie aj materiálne zabezpečenie. Na dne v Paríži a Londýne sú výborným obrazom o kumulácii nálad, z ktorých neskôr vznikli slávne romány.

George Orwell: Na dne v Paríži a Londýne

Premedia, 2021

Preklad: Tomáš Mrva

Recenznú knihu poskytlo vydavateľstvo Premedia.

Zobraziť diskusiu (0)