Kniha dvoch autoriek má v názve celkom bez ostychu meno chaty, kde sa celý jej príbeh odohráva a čitateľa tak pozýva pozrieť si miesto činu na vlastné oči. Okrem kníhkupectiev je v predaji aj priamo na chate, má svoju pieseň s videoklipom a pod. Prednosťou knihy, podľa autoriek, by mala byť práve skutočnosť, že krajina opisovaná v knihe naozaj existuje a čitatelia si ju môžu prísť osobne pozrieť. Takáto vymoženosť sa im síce určite nenaskytne napr. pri čítaní Narnie, ale v jej prípade môže čarovná krajina začínať za dverami každej obyčajnej skrine. A to je väčšia výhoda, ako mať možnosť ohmatať si prečítané. Úspech literárne hodnotného diela azda musí byť nezávislý od reálne existujúceho miesta. A reálne miesto príbehu mu nemusí robiť tak intenzívnu reklamu, aby uspelo... Prežije ich kniha aj bez skutočnej stavby, geografického zamerania? Prežije.

Príliš silné spojenie s rekreačným strediskom, akokoľvek krásnym, obľúbeným a užitočným, na prvý pohľad odrádza od myšlienky, že by mohlo ísť o kvalitnú literatúru. Napriek tomu má kniha dosť kladných čitateľských ohlasov.

Žánrovo by sa dielo dalo vymedziť ako spoločenská próza pre deti a mládež s fantastickými prvkami, ktorá sa snaží autenticky reflektovať aktuálne psychosociálne problémy detí. Do realistického príbehového spracovania detských radostí aj starostí pravidelne vstupuje línia fantastického rozprávkového textu, v ktorom účinkujú nadprirodzené bytosti (škriatok, víla, čarodejník,) alebo v ňom ožíva fauna a flóra.

Text tematizuje najmä problémy sebahodnoty, hodnoty priateľstva, outsiderstvo, vzťahy rodičov a detí.

Rámec príbehu tvorí prázdninový týždeň, ktorý trávia deti spolu so svojimi vedúcimi v letnom tábore. Na začiatku sú si neznáme, bojujú s predsudkami a s obavami. Na konci príbehu, a pobytu v tábore, sa lúčia ako vzácni priatelia. Klišéovitá idylickosť, ktorá vzniká takýmto riešením príbehu je prítomná na viacerých miestach v knihe.

Z realistickej línie najviac vystupuje do popredia postava dievčatka Rondy, neustále oblečeného v čiernom, samotárskeho, nahnevaného. Jej vnútorný svet je zlomený zlým vzťahom s rodičmi, ktorí sú rozvedení, zaneprázdnení a neustále si ju medzi sebou vymieňajú. Chýba jej najmä mama, s ktorou má hlbší vzťah a chýba jej sebavedomie, ktoré zatienila komplikovaná životná situácia. Ronda sa pomocou nových priateľov, ich lásky a teda prijatia, ocenenia, mení na krásnu vílu. A to doslova, lebo v posledných dňoch tábora a aj na záverečnom karnevale sa predstaví ako celkom nové dievča, citlivé, láskavé a férové. Ronde sa nemení len srdce, ale aj šatník a začína sa obliekať do krajších a svetlejších farieb. Farebnú symboliku využili autorky aj pri iných postavách. Tie sú občas schematické, ľahko čitateľné. Prekvapí len dievčatko Olinka. Jej osobnostná sila očarí nielen deti v tábore, ale aj čitateľa. Postavy dospelých sú prototypy zodpovedných, milujúcich, skvelých ľudí a ich zobrazovaná bezchybnosť žiaľ nepôsobí presvedčivo.

Vo fantastickej linke je silným vyjadrovacím prostriedkom jazyková hra a s ňou spojený humor, ktorý občas odľahčí ťažké témy. Škriatok hľadá svoje meno, zisťuje, kým je a rovnaké starosti má aj víla. Navrhovanie mien, najmä pre vílu, je akousi slovotvorbou, kreatívnym vstupom, ktorý môže motivovať k aktivite v tejto oblasti aj nedospelých čitateľov (Cukrulienka, Truculienka, Odujpierka, Zaspilienka, Slzožienka, Zármutienka, Púpavienka, Náladovka, Popletenka, Nádejka, Milôtka, Dobrotinka, Trampolienka a mnohé i.)

Vtipným prvkom je aj neschopnosť víly zapamätať si mená iných a kvôli tomuto nedostatku vzniknuté skomoleniny. Vymýšľanie mien však nie je iba spestrením textu, je to veľmi dôležitá činnosť – poslanie. Pátranie po vlastnom mene je pre knihu kľúčovým stavebným prvkom a metaforou hľadania vlastnej identity: „Nájdeš svoje meno, keď nájdeš pravdu o sebe.“ (s. 46).

Deti v tábore zrazu pravdu odhaľujú sebe navzájom, nastavujú zrkadlo jeden druhému v rôznych situáciách. Zaujímavo pôsobí intertextový odkaz na príbeh priateľstva o líške z Malého princa, ktorý sa síce tiahne celým textom, ale iba v náznaku. Naznačenie je v tomto prípade pozitívnym autorským postupom, ale aj tak sa nedá ubrániť pocitu, že si s ním autorky nevedeli celkom dobre poradiť. Nezabudli však na príťažlivosť napätia a vložili do textu zápornú fantastickú postavu Čiernofúza, ktorého sa deťom asi nedopatrením podarí nahnevať. Ďalším prvkom, ktorý upúta pozornosť, je kuchárka, ktorá prehovorí v knihe asi na dvoch miestach v nárečí, ale zaujme iba na chvíľu, lebo jej rétorike chýba funkčnosť.

Pekným vyjadrením je informácia o medovníkovom čaji, ktorým ponúkli ujo Šaňo a Majka chatárka malého škriatka. „Takto chutí domov,“ povedal škriatok, keď podával Majke prázdny hrnček (s. 11). Škriatka mohli vidieť iba tí, ktorým dôveroval, ktorí boli čistí, dobrí. Pri odchode autobusu z tábora sa to konečne podarilo a deťom sa zdalo, že ho uvideli. Koniec knihy zostáva otvorený, autorky pripravujú pokračovanie príbehu. To, ako aplikovali antropomorfizmus, pôsobí dosť triviálne a dialógy sú občas zbytočne ťažkopádne. Text zaťažujú aj niektoré naivné zauzlenia a dramatická akcia by si zaslúžila viac ľahkosti vo vyrozprávaní. Jazyková komika, ktorá sa sem-tam objaví a invenčné rekvizity príbehu sa potom strácajú v lacnej akcii. Aj ponor do detského sveta má v knihe rôznu hĺbku, ale aktuálne životné starosti detí autorky vnímajú citlivo a berú ich vážne. Ich autorská empatia miestami skutočne dojíma a riadne chytá za srdce. Kniha má literárne ambície, ale jej reálna literárna hodnota by mohla byť určite vyššia. Držím autorkám palce pri príprave druhého dielu knihy. A rada si prídem Krajinu Lubethu pozrieť osobne, ak ma cez jej brány pustia. Zdá sa, že reklamný ťah s knihou funguje J

Silvia Kaščáková

Krajina Lubetha

Zuzana Kubašáková a Mária Papačová Cabanová

Ilustrácie: Noémi Ráczová

Agromepa, s.r.o.: 2017

112 strán

Zobraziť diskusiu (0)