Väčšinu času je skôr namosúrená a nespokojná, akoby od života ani nič viac okrem jeho všednosti neočakávala. Možno práve to sa nám snaží celú dobu naznačiť. Je dôležité nemať očakávania. Ani od života, ani od druhých a už vôbec nie od kníh.

Olive Kitteridgeová je učiteľka na dôchodku. Môžeme len hádať či jej autorka priradila učenie matematiky preto, aby v nás ešte viac umocnila nesympatie, alebo je to len moja osobná interpretácia. Trinásť krátkych poviedok z ktorých sa skladá kniha musíme čítať v strehu. Autorka nám nič nedaruje, posolstvá k nám putujú skryté medzi riadkami a mnohé z nich si čitateľ či čitateľka budú vykladať rôzne, vychádzajúc z vlastných skúseností a charakteru.

Olive Kitteridgeovú stretávame prvýkrát v čase, keď žije s majiteľom lekárne Henrym a dospievajúcim synom Christopherom. Neskôr sa z neho stane doktor ktorý vlastnej matke zlomí srdce, no nepredbiehajme.

Nechajme zatiaľ Olive dávať najavo nespokojnosť so svojím manželom či odpor k jeho mladej kolegyni, no zo všetkého najviac sa ju hlavne nepokúšajme presvedčiť o opaku, pretože v tom prípade môže nastať len jediný scenár: “Brány jej hnevu sa otvorili dokorán.”, píše autorka a my už vieme, že sú pripravené hocikedy otvoriť sa znova.

Keď už Olive Kitteridgeovú znenávidíme tak akurát, šplechne nám nečakane do tváre informáciu o tragédii v jej rodine.

Zaseje v nás semienko výčitiek svedomia, ako rýchlo sme túto starú dámu odsúdili. Zalieva ho príbehom bývalého žiaka, ktorému zmenila život. Pravidelne kyprí spomienkami na choré dievča, ktorému život zmeniť chcela.

A keď už sa cítime dostatočne zahanbene, odíde a dovolí nám vydýchnuť si pri príbehoch ľudí z jej okolia, ktoré spolu s nami pozoruje z kúta baru, kde si občas príde vypočuť klaviristku Angie. Inokedy zo zadnej lavice kostola, v ktorom si iný postarší manželský pár (ne)užíva vianočný koncert. Práve smiešna tréma hudobníčky Angie, ktorá napriek stovkám vystúpení stále zaháňa trému pitím alkoholu, či snový život bývalej miss, ktorá nevidí nič zlé na mizernom živote v chudobe, ktorý vedie aj keď by zrejme nemusela prichádzajú práve včas, aby sme si spolu s Olive trochu oddýchli od jej vlastných starostí, ktorých rapídne pribúda.

Život však plynie ďalej a Olive od neho nič neočakáva. Okrem jednej jedinej veci. S manželom naplánovali budúcnosť svojho syna, ktorý však, keď nadíde správny čas, neváha ani chvíľu zariadiť sa podľa svojho uváženia. A čo urobí naša Olive? Zahundre si, opráši zo seba smietky sklamania, ktoré sa jej ako prach usadili na mohutných pleciach, so vztýčenou hlavou kráča ďalej ulicami mesta a zoznamuje nás s jeho ďalšími obyvateľmi a ich utrápenými srdciami. Lenže, ako to už s prachom býva, keď sa nám podarí zbaviť sa ho, o pár dní je znova na tom istom mieste…

Čo však robiť, keď síce nie ste zlý človek, no máte zlú povahu? Najlepšie je nemať žiadne očakávania. Ani od okolia, ani od vlastnej rodiny a najmä nie od seba. Preto sa Olive nepokúša na nič hrať. Vždy je sama sebou a keď si myslíme, že presne vieme, ako sa v najbližšom príbehu zachová, ukáže nám svoju novú, nečakanú tvár, ktorá je však rovnako jej, ako všetky predošlé.

Aj preto zrejme autorka knihy Elizabeth Strout dostala za Olive v roku 2009 Pulitzerovu cenu. Olive nám totiž svojou sebestrednosťou môže liezť na nervy, no pokiaľ sa dlhšie v knihe neobjavuje, netrpezlivo ju vyzeráme každým obrátením ďalšej strany.

Inaque.sk, 2019

Olive Kitteridge
Elizabeth Strout
Preklad: Kamila Laudová

Recenznú knihu poskytlo vydavateľstvo Inaque.sk

Zobraziť diskusiu (0)