Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Najlepšie z domácej tvorby

Narušené medziľudské vzťahy. Rozleptané, nefunkčné rodiny, kde zlyháva minimálne jeden člen. Bezvýchodné situácie, podmienené neľahkým sociálnym postavením, v ktorých nie je núdza o závislosti rôzneho stupňa. Následný traumatizujúci dopad jednotlivých negatívnych faktorov na deti v najcitlivejšom veku. To sú témy, o ktorých s obľubou píše Monika Kompaníková.

Plne ich rozvinula už vo výbornom románe Piata loď, zaslúžene ocenenom Anasoft literou. Podobnej tematike sa venuje aj najnovšia Kompaníkovej práca. Krátka novela Na sútoku, vydaná tohto roku v, ako zvyčajne, krásnej úprave z dielne Artfora.

Útly text popisuje krátky časový úsek zo života dvoch ženských hrdiniek. Príbeh má preto dve striedavo sa prelínajúce rozprávačské perspektívy, každú rozprávanú v inej osobe. Jedna línia sleduje neľahký deň malej školáčky, druhá zachytáva podobne zaťažkaný kúsok z každodennosti mladej, pravdepodobne slobodnej, matky. Obe línie sa v závere symbolicky prekrížia a zase sa rozbehnú vlastnou cestou s vidinou istej nádeje na zmenu k lepšiemu.

Monika Kompaníková píše naozaj presvedčivo a vierohodne. Oba príbehy nesú punc presnej reality, ktorú autorka stvárňuje obsahovo i štylisticky suverénne. Komorne ladenému textu tak dominuje veľmi konkrétny, tvrdý až bezútešný jazyk. Kompaníkovej rozprávanie ide rovno k veci a sústredí sa skutočne len na nevyhnutnú podstatu, odkrývajúcu neveselú každodennosť, s akou sa potýkajú mnohí z nás. Text je správne vyzretý, hutný a kompaktný. Nikde nič nechýba ani nevytŕča, ťažko nájsť slabé miesto.

Strohý minimalizmus navonok možno pôsobí drsne, ale určite nie odťažito či zbytočne nepreniknuteľne. Kompaníková svoje protagonistky vykresľuje s veľkou dávkou citu, pochopenia a empatie, pričom ani najdojímavejšie pasáže nevyznievajú nijako samoúčelne. Civilný, autentický prejav hrá jasný prím. Do textu celkom prirodzene zapadajú aj akési náznaky jemnej lyriky, vynikajúco dotvárajúce výslednú melancholickú atmosféru, kde si svoje miesto nájde i typicky slovenská poetika.

Spočítané a podčiarknuté: Na sútoku je výborne napísané dielko bez akýchkoľvek lacných póz a gýčovej romantiky. Navonok možno bezútešné a fatalistické, ale aj horkosladko hrejivé a nie celkom beznádejné. Monika Kompaníková vie láskavo pohladiť po duši aj v najťažších chvíľach. Za to je u mňa neohrozená slovenská jednotka, ktorá sa nestráca ani v súčasnej európskej konkurencii.

Najmelancholickejšia knižka minulého roka.


Monika Kompaníková: Na sútoku

Vydal: Artforum 2016

152 strán

Zobraziť diskusiu (0)

Na sútoku

Na sútoku

Monika Kompaníková

Román Na sútoku, najnovšia knižka Moniky Kompaníkovej, jednej z najvýraznejších autoriek súčasnej slovenskej beletrie, je príbehom dvoch žien a jediného dňa.Jedna z nich zamyká opitého otca v izbe a absolvuje strastiplnú cestu za uznaním, druhá balansuje medzi povinnosťami voči synovi, otcovi, klientom a svojimi vlastnými túžbami. Jedna chodí ešte len na základnú školu, druhá je slobodnou matkou, no obidve sapohybujú po chodníkoch tých najužších a najsubtílnejších vzťahov a emócií. Zdanlivo banálne každodenné situácie privádzajú obidve k sútoku, k miestu, z ktorého odídu natrvalo poznačené a zmenené.

Kúpiť za 10,12 €

Podobný obsah

Piranesi

Čo číta výkonný riaditeľ OZ Cesta von Pavel Hrica

Piranesi

Zvláštny chlapík menom Piranesi žije sám v alternatívnom svete – nekonečnom labyrinte siení, ktoré sú plné mramorových sôch. V dolných sieňach Dom hraničí s oceánom a hore s oblakmi. Piranesi sa živí rybami a morskými riasami. Vedecky skúma jednu sieň za druhou a robí si o všetkom systematické zápisky. V tomto Dome sa vyskytuje už len iný živý muž „the Other“, s ktorým sa Piranesi stretáva na chvíľu každý utorok. Títo dvaja a pozostatky niekoľkých mŕtvol tvoria celé ľudstvo. Alebo nie? Piranesimu sa začínajú diať divné veci. Mysteriózna fantázia sa mení na detektívne pátranie, v ktorom Piranesi objavuje inú svoju identitu. Clarkovej román si ma pripútaval každou ďalšou kapitolou. Nevedel som ho pustiť z rúk. Popri čítaní vo mne rástli otázky: kým vlastne naozaj sme? Čo vnímame reálne a čo je len skreslenie? Ako ovplyvňuje naše prostredie to, čo si myslíme o sebe a svete?

V tmavej komore

Čo číta grafický dizajnér Ondrej Jób

V tmavej komore

Napoly memoáre, napoly esej, previazané úvahami o identitách – národnej, etnickej aj rodovej. Hlavná postava, autorkin otec, maďarský Žid, prežil hrôzy druhej svetovej vojny v Budapešti a po vojne emigroval do USA, kde si založil rodinu a pôsobil ako úspešný retušér fotografií v New Yorku. Do Maďarska sa vrátil až pred osemdesiatkou ako Stefánia – po tom, ako absolvoval operáciu na zmenu pohlavia. Tento až neuveriteľný príbeh priam núti na zamýšľanie sa nad vlastnou identitou, nad tým, aké hranice majú národy, ako veľmi našu súčasnosť ovplyvňuje naša rodinná aj civilizačná história. Kniha je o to silnejšia, že sa týka nášho geografického regiónu a opisuje našu zdieľanú minulosť. Krátko po dočítaní knihy som mal možnosť bližšie spoznať Budapešť (niekoľkokrát som sa pri potulkách dokonca úplnou náhodou ocitol priamo pred domom, kde prežil detstvo malý István) a musím povedať, že mi otvorila nové perspektívy v nazeraní nielen na Maďarsko, ale aj v nazeraní na Slovensko, jeho miesto v Európe a moje miesto v ňom.

Ženy aj muži, zvieratá

Čo číta kníhkupkyňa Na korze Alexandra Harvanová

Ženy aj muži, zvieratá

Richard Pupala u mňa knihou Ženy aj muži, zvieratá trafil do čierneho. Ako empatická čitateľka som vnímala postavy jeho svojráznych poviedok živo a plasticky. V jednotlivých textoch som vedela odčítať ich minulosť, emocionálnu výbavu a vnútorné rozpoloženie. A to všetko aj napriek tomu, ako píše Mária Ferenčuhová v zdôvodnení, prečo sa táto kniha ocitla v desiatke nominovaných kníh na cenu Anasoft litera 2021, že mi Pupala poskytol iba jeden výrez, obraz, situáciu. Poviedky vystaval výborne situačne aj dialogicky. Z príbehov si tak vnímavý čitateľ môže odniesť naozaj silnú emóciu.