Veta „Nehanebnica sa správala hanebne!“ dáva zmysel aj keď je gramaticky dosť divná. Slovenčina je však krásna aj vo svojich protirečeniach a pokiaľ neviete, čo je to lacuna, pokojne si to naštudujte napríklad TU. Ale aby sme neodbočovali od témy, pre nás je podstatné, že práve „nehanebnosť“ (alebo aj „hanebnosť“, ak chcete) je kľúčom k Hawkinsovej príbehu. „Nehanebnice“ sú v ňom totiž (vnímané ako) príčina všetkého zla a ich „okaté pretŕčanie“ predstavuje hrozbu. Najmä pre ne samotné...

Aj najsilnejší, mravne pevný muž podľahne žene, ktorej priam kričí z očí...

Helen bola krehká, nie však slabá, a jej cudnosť a bezostyšná nevzhľadnosť boli uchvacujúcejšie než tá najväčšia krása.

Od stredovekých, či skôr rano-novovekých, honov na bosorky, až po násilie páchané na ženách v súčasnosti (symbolicky napríklad v každej druhej severskej i južanskej detektívke začínajúcej frázou „v lese nájdu zohavená ženské telo“...) – leitmotív je stále rovnaký. Mladé „necudné“ dievčatá vzrušuje predstava, že privádzajú mužov každého veku do rozpakov. Vyžívajú sa v tom, že majú nad nimi nespochybniteľnú erotickú moc – a to je problém.

Chceli sme, aby sa červenali. (...) Vieš, aké to je, keď dievča zamáva chlapom jediným pohľadom? Jasné, ty si myslíš, že si neodolateľný, ale ani trochu sa nevieš vcítiť do dievčaťa, čo jediným pohľadom prinúti chlapa, aby urobil všetko, čo mu na očiach vidí, a načisto ho vyvedie z miery. Stačí, keď sa naňho určitým spôsobom pozrie, postaví sa pred neho a strčí si prst do úst, a chlap hneď očervenie a nadúvajú sa mu nohavice. Presne to som urobila s tebou, ty idiot. Strieľala som si z teba. Nechcela som ťa.

Román uvádza venovanie „Všetkým nepohodlným“ a ak šípite, že tými nepohodlnými sú mladé, krásne a nespútané ženy, tak šípite dobre. Veď napokon, kto boli podľa vás bosorky? Nie, žiadne stareny-bylinkárky, kdeže! Mladé zvodkyne! Dievčatá, čo „čarami“ odlúdili otca od rodiny, manžela od ženy a kresťana od Boha. Alebo, mali skrátka iba tú smolu, že svojou krásou nevdojak navnadili inak pravdaže počestného otca rodiny, manžela a kresťana, ktorý bol nútený vykonať skutok exorcizmu a dievčinu exemplárne znásilniť, inak by nikdy nebol pokoj... A ak (ne)hanebnosť náhodou vyšlo najavo, vinná bola samozrejme ona. Bosorka!

Ak niečo zlé robia dvaja ľudia a jedna z nich je žena, je to jej vina, však?

Hlavná rozprávačka Jules rekapituluje viny žien naprieč dejinami: „Mary Marshová vraj robila potraty. Anne Wardová zabila svojho muža. Ale čo ty, Nel? Čo si urobila ty?“ A niekde ďalej nájdeme odpoveď: „Poriadna matka nemá doma trávu a nevodí si po nociach domov chlapov, takže jej dcéra všetko počuje.“ Vina súčasnej slobodnej, nezávislej ženy... Ale môžeme ju vari takto politicky nekorektne a zjednodušene skratkovito obviňovať z morálnej nezodpovednosti? Hawkinsovej kniha je sympatická okrem iného aj tým, že napriek dominantnej téme misogýnie, nenávisti k ženám sa nevyhýba ani druhej strane a ponúka pohľad na „hriechy“ oboch pohlaví.

Mali vás okamžite vyhodiť z policajného zboru, ale pretože ste žena, lesba, prepieklo sa vám to. To je tá ich rodová rovnosť!

„Nepohodlné ženy sa niekedy zmárnia samy.“

Z tohto hľadiska je zaujímavý príbeh Anne Wardovej zo začiatku 20. storočia, ktorý jedna z hrdiniek románu spracovala vo svojej „knihe v knihe“. Annin muž je poznačený vojnou. Spočiatku ho Anne ešte miluje, no keď sa z vojny vráti domov, želá si, aby tam bol býval umrel... „Prečo by ju nemal nenávidieť? (...) Mal právo ju nenávidieť. Bol preč takmer tri roky, topil sa v sračkách a krvi mužov, kamarátov, s ktorými si pripaľoval cigarety, a teraz si želala, aby sa nikdy nevrátil.“ Kto je tu vinníkom a kto obeťou? Absurdná, nezmyslená otázka. Nie je tragédia osudu omnoho protirečivejšia, rozpornejšia než takéto zjednodušené a stereotypné rozdelenie úloh? Muž – agresor a násilník, žena – obeť?

Anne však nedeptal strach, ale pocit viny. (...) Nočnou morou bolo, keď zbadala, ako znechutene na ňu hľadí, ani čo by ho fyzicky odpudzovala (...) bolelo ju, keď videla a cítila – silnejšie a jasnejšie než čokoľvek iné v živote –, ako ju nenávidí.

Paradoxné znásilnenie, paradoxná rodová rovnosť... Napriek tomu, že od Hanebnosti nobelistu Coetzeeho má poriadne ďaleko (únavná debata, pop vs. art, áno, ale predsa...), Hawkins prináša v knihe Do vody zaujímavé postrehy o (ne)hanebnej mužsko-ženskej vojne pohlaví zabalené do občas trochu prekombinovaného no fungujúceho príbehu.

Daniel Kováčik

Zobraziť diskusiu (0)