Cesta Harcem (Academia, 2020) od Heinricha Heineho, Malý a Veľký testament od Francoisa Villona (Garamond, 2019), Na ceste od Jacka Kerouaca (Argo, 2019), Posledné leto v meste od Gianfranca Calligaricha (Argo, 2020), O chůzi v ledu od Wernera Herzoga (Kalich, 2015), Putovanie Sándora Petöfiho (Vydavateľstvo SSS, 2020), Filozofia chôdze od Frédérica Grosa (Hronka, 2018), Filozofi v meste od Miroslava Marcelliho (Kalligram, 2009) aj mnoho iných súkromných dôkazov o tom, že okrem turistiky existuje aj ďalší, dosť významný kultúrny a filozofický prístup k chôdzi ako takej. Jej účelom nie je primárne objavovanie prírody, zdolávanie konkrétnych cieľov, ale skôr číry plezír z očistnej funkcie kráčania. Vzrušenie z toho, že nejestvuje žiadny cieľ a strácanie sa v meste vo všetkých svojich zákutiach dáva komplexný zmysel.

Netreba za tým hľadať žiadny teologický rozmer, tento katarzný efekt vie poľahky prísť s akýmkoľvek neorganizovaným chodením. U mňa samého sa vďaka zlému orientačnému zmyslu cit pre tuláctvo kultivuje odjakživa. Naučil som sa s ním žiť a vypestoval som si zo svojich nôh dve veľké priateľky, ktoré ma berú na milované trasy strácania. Osamelá chôdza je ideálnou spoločníčkou úvah, ale tiež vie dobre utíšiť vášne z komunikačnej toxicity mesta.

Spisovateľka Jana Beňová (Honeymoon [2015] , Café Hyena [2010], Dnes [2010], Preč! Preč! [2012]) v spolupráci s vydavateľstvom Brak vytvorila tulácku príručku po meste Bratislava.

„Tak ako sa tuláci pohybujú lesom, flanér sa potuluje mestom.” (str. 17)

Spolu s maliarom, grafikom a ilustrátorom Lacom Terenom sa v toku textu počas rozhovoru zhodli na tom, že dobrým ekvivalentom pre flanéra by na Slovensku mohol byť aj flákač, hoci toto slovo znie trochu pejoratívne a vyvoláva negatívne dojmy. Na flákaní však nemusí byť nič zlé.

Kniha má podtitul 8 1/2 bratislavských ulíc. Podobne ako v roku 1963 Federico Fellini nazval svoj myšlienkovo rozvetvený film, kde absorboval svoju pozíciu filmového umelca, privátnu minulosť, dejiny mesta, náboženstvo a všetko sa snažil koordinovať v myšlienke, že v tej chvíli nie je jeho alter ego Guido Anselmi schopný vytvoriť nový film. Tiež Federico Fellini stojí za mnohými filmovými epopejami o meste Rím, kde medzi najznámejšie patria La dolce Vita (1960), a scenáristicky sa tiež podieľal na slávnom neorealistickom filme od Roberta Rosseliniho Rím otvorené mesto (1945), kde v ruinách vojnou zdevastovaného hlavného talianskeho mesta vytvorili príbeh patriaci všetkým ľuďom a obetiam druhej svetovej vojny.

Flanérova košeľa je tiež dôležitým kultúrnym svedectvom jedného mesta, pretože kniha je doplnená nielen o rozhovory, históriu a fotografie od Evy Benkovej, Mareka Jančúcha, Sone Maletz, Martina Kleibla, maľby Mareka Cinu, ale aj o toho chimérického „ducha miesta“, ktorý býva obrovskou kreatívnou výzvou. Myslím, že vďaka rozmanitosti sa do predmetných bratislavských ulíc infiltroval dokonale.

Chôdza by nemala podliehať len turistickým bedekrom, laxným internetovým odporúčaniam, na čo sa pozrieť a kde sa dobre najesť, ale tiež má, ba priam musí byť ohýbaná umelecky. Nielen vo víne je totiž pravda. Najviac sa o sebe človek dozvedá triezvy, sám, počas kráčania. Táto magická kombinácia mapuje súkromné mesto. Každá ulica totiž podlieha nášmu prístupu a pohľadu. Keď sa stane len jedlom, prácou, nevyhnutným domovom, jej kúzlo nenávratne zanikne.

Jana Beňová: Flanérova košeľa

Brak, 2020

Zobraziť diskusiu (0)