A áno, pripúšťam, že ide o redundantné a viac-menej zbytočné informácie opísané zo zadného prebalu knihy, ktoré sú zo všetkého najviac výrazom mojej autorskej bezradnosti. Neviem totiž, neviem ako čitateľ a recenzent, čo si počať s Bridleovou knižkou Temný stredovek, ktorú som síce prečítal na jeden záťah a vzbudila vo mne aj čosi ako nefalšované nadšenie a, samozrejme, obdiv a pocit veľkej pokory. Nad autorovou šírkou záberu, nad hĺbkou ponoru, respektíve nad tým, ako sa autor snaží nelavírovať na povrchu a zároveň stále dbá o to, aby mu čitateľ rozumel, aby sa v texte nestrácal, aby chápal nielen Bridleovu argumentáciu, ale aj myšlienkové procesy, ktoré ho doviedli k poznaniu, ktoré v Temnom novoveku obsiahol a s ktorým sa snaží podeliť.

To poznanie je relatívne jednoduché a neprekvapivé, ba dokonca, odvážim sa tvrdiť, konvenuje s majoritným svetonázorom v rámci predmetnej cieľovej skupiny čitateľov, pričom však, samozrejme, netuším, či taká skupina čitateľov existuje.

Ľudia, ktorí sa príliš nevyznajú v IT technológiách, ľudia orientovaní predovšetkým humanitne, avšak zároveň ľudia veľmi otvorení, ľudia, čo sa radi nechajú poučiť a nemajú problém priznať si, že niečomu nerozumejú, ľudia dbajúci na to, aby mali všeobecní kultúrno-spoločenský prehľad, pestujú prirodzenú zvedavosť, dokážu samostatne myslieť, aj kriticky, aj nekriticky, podľa toho, ako treba, a vôbec, ľudia, čo sú ako čitatelia viac aktívnymi partnermi v premýšľaní ako pasívnymi recipientmi.

Ľudia, ktorí sa aktívne zaujímajú o svet, v ktorom žijú, a celkom oprávnene sú zhrození z toho, kam sme sa ako civilizácia dostali, akým výzvam musíme, alebo budeme musieť čeliť.

Globálna environmentálna kríza, rozpad občianskej spoločnosti, tyrania technológií a tak ďalej, nič, z čoho by sa dalo tešiť.

A James Bridle v Temnom novoveku robí v podstate to, že týmto obavám dáva ešte racionálnejší, ešte skutočnejší, ešte argumentačne hutnejší základ, pričom v jadre jeho uvažovania sú IT technológie, ktorým sme dovolili, aby sa celkom vymkli spod kontroly a stali sa svojím vlastným opakom. Čosi, čo malo byť zo svojho matematického fundamentu blízke nespochybniteľným pravdám abstraktných objektov, sa stalo májou, problémom, výrazom iracionality, ktorej chýba zmysel a význam.

Ústredným motívom Bridleovho myslenia obsiahnutého v Temnom novoveku je potreba výmeny metafor, prostredníctvom ktorých uvažujeme o svete ako o celku. Staré metafory nefungujú, nové hľadáme len veľmi ťažko, potrebujeme zmenu, zmenu takú zásadnú a hlbokú, že si ju explicitne nedokáže predstaviť ani Bridle sám.

To, čo píše, je myšlienkovo podnetné, intelektuálne inšpirujúce, objavne znepokojujúce a tak ďalej a zároveň zaujímavé ako suma mne ako čitateľovi dosiaľ neznámych faktov o tom, ako veľmi, ako často a kde všade sa technológie mýlia, k akým chybným záverom dospeli, ako zle vyhodnotili situácie. Vypočítateľný svet v nich prestáva byť vypočítateľným a nie je to veru žiadne príjemné čítanie, človek aby sa bál zapnúť mobilný telefón.

Výborné je, že Bridle veľmi zodpovedne pracuje so zdrojmi a ponúka bohatý poznámkový aparát, takže je možné jeho tvrdenia verifikovať, rovnako ma nadchlo, ako široko Bridle svoju knižku skoncipoval. Tu svoje úvahy odvodzuje z filmu, ktorý ho k niečomu inšpiroval, tu spomína významného sci-fi spisovateľa, tu sa fascinovane pozastavuje nad YouTube videami, nezdráha sa hovoriť o Googli ako o svetonázore a tak ďalej a tak ďalej a všetko mi to ako čitateľovi dávalo pocit intelektuálnej plnosti, zaujímavosti, akoby som doslova mal pocti, že intelektuálne rastiem.

Podobne intelektuálne stimulujúcim je formálne rozloženie Temného novoveku do desiatich kapitol, ktorých názvy (Priepasť, Výpočty, Podnebie, Kalkulácie, Zložitosť, Poznanie, Spoluvina, Sprisahanie, Súbežnosť, Oblak) asociačne zastrešujú tematické okruhy v nich otvorené, avšak samy osebe pôsobia presne ako tie zdanlivo nič nehovoriace nové metafory, ktoré Bridle hľadá. A znova, je to fascinujúce, osviežujúce, intelektuálne to stimuluje, bavím sa v tom zmysle, že mám pocit, že zmysluplne trávim čas, nenudím sa ani chvíľu, akurát sa stále nemôžem tak troška zbaviť pocitu, že ma tu ktosi troška vodí za nos.

To preto, že napriek tomu, ako je Temný novovek argumentačne silný, jednoducho sa mu nedarí zvrátiť môj základný svetonázor, moje základné presvedčenie.

Som technooptimista, Bridle technopesimista, viac ma zaujímajú idey ako dáta, a predovšetkým – a uvedomujem si, ako veľmi bizarne to môže znieť – neviem sa zbaviť dojmu, že Temný novovek je presne taká chybná ústredná metafora ako temný stredovek, ku ktorému – aspoň sa mi zdá – to má celé analogicky odkazovať.

Alebo jednoducho a vôbec nie alibisticky môžem priznať, že som Bridleovi jednoducho nerozumel, napriek výbornému prekladu Mateja Laša, čo však neznamená, že ak tu vyjde nejaká ďalšia jeho kniha, neprečítam si ju s rovnakou radosťou ako Temný novovek.

James Bridle: Temný novovek: Technológie a koniec budúcnosti

OZ Laputa/Literárna bašta, 2021

Preklad: Matej Laš.

364 s.

Zobraziť diskusiu (0)