Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Norma

Sofi Oksanen už musí poznať každý. Prakticky celá jej tvorba je domácemu čitateľovi dobre známa, lebo minimálne v Odeone si dávajú záležať a vydali jej tam v podstate všetko. Preto sa v pomerne krátkej dobe od vydania novinky v rodnej fínčine, môžeme už nejaký ten piatok vytešovať zo skvelého českého prekladu. Najnovší Oksanenovej výtvor má názov Norma, do češtiny ho previedla Linda Dejdarová a jedná sa o naozaj prekvapivú položku v autorkinej tvorbe.

Jadro príbehu je posadené do súčasných Helsínk. Norma Ross je mladá, nezávislá, viac menej dobrovoľne osamelá žena. Spolu s matkou Anitou obýva bohémsku štvrť Kallio. Anita je tiež jediný blízky človek, s ktorým Norma udržiava pravidelný kontakt. Keď za nejasných okolností matka spácha samovraždu, spustí sa séria čudesných udalostí. V Norminom okolí (ktorá sama tiež má čo skrývať), sa odrazu zjavujú pochybné indivíduá, ktoré od nej čosi chcú a začnú ju sledovať na každom kroku. V snahe pochopiť situáciu, v ktorej sa nedobrovoľne ocitla, skúša Norma sama pátrať po dôvodoch matkinej smrti. Netrvá dlho a ocitne sa v bizarnom svete „za oponou.“ V totálne odpudivom bahne, demaskujúcom pravú podstatu nablýskaného konzumného komfortu, kde so šokujúcou samozrejmosťou bujnie najhrubozrnnejší zločin. Svet módnych trendov a vlastne celý „beauty life style“ odrazu naberá podobu bezškrupulóznej, nenásytnej chobotnice požierajúcej všetko, čo je na predaj. A predáva sa hlavne trblietavá ilúzia dokonalého šťastia, absolútne odstrihnutá od reality.

Sofi Oksanen popisuje z rôznych perspektív zachytené kšeftovanie so snami. V podstate brutálny, akýchkoľvek morálnych zábran zbavený mafiánsky biznis, kupčí s čímkoľvek od umelých vlasov až po novorodencov „produkovaných“ náhradnými matkami kdesi v treťom svete. Čokoľvek sa hodí. Kto vládne fatamorgáne, je pánom sveta. Kto nejde s fatamorgánou, ide z kola von. Oksanenovej pohľad na moderný trendový individualizmus berie dych a búra aj posledné ilúzie o spravodlivo získanom šťastí a kráse. Našminkovaná fazóna vo svojich útrobách ukrýva mechanizmy tvrdých diktatúr, systematicky likvidujúcich čo i len náznak nejakého odporu.

Možno by to celé nebolo až tak prekvapivé a neočakávané, keby...keby o tom nepísala Sofi Oksanen. Autorka od svojich začiatkov prešla skutočne pozoruhodný kus cesty. Norma je tak možno aj to najlepšie, čo vzišlo z pera tohto fínsko-estónskeho fenoménu. Vývoj sa rozhodne nezastavil, výrazové prostriedky sa stále cizelujú. Prístup k téme a uchopenie textu samotného je, ako vždy, kompletne svojrázne, ľahko rozpoznateľné a provokatívne.

V Norme sa vo vzácne vyrovnanej forme stretajú viaceré kontrasty. Na jednej strane textu dominuje totálna priamočiarosť. Sofi Oksanen tie svoje úžasné vety osekala na absolútne minimum (ak sa to teda ešte dá). Od prvého riadku sa letí rovno s plynovým pedálom zošliapnutým až k podlahe. Úsečné, strohé obrazy autorka funkčným filmovým strihom spája do logického celku, kde ani istá časová nelinearita nijako nenarušuje kontinuitu silného a hutného príbehu. O to paradoxnejšie vyznieva fakt, že tie kryštalicky čisté línie nesú veľké množstvo rôznych záludností, spletitých vzťahov, vrstiev a skrytých významov, ktoré musí čitateľ postupne dešifrovať.

Skvele sa pracuje s náznakom, ktorý miestami prechádza do hmlistých, takmer nepriehľadných pasáží. Explicitný naturalizmus z čias famóznej Očisty zmizol prakticky úplne a pretavil sa do rafinovanej formy v podobe stále prítomného, avšak v hĺbke schovaného brutálneho násilia, ako temná hrozba čakajúceho na príležitosť vytrysknúť na povrch v plnej sile.

Novinka sa pohybuje na hraniciach hneď niekoľkých žánrov. Podľa potreby ich vhodne prelína, takže Norma pôsobí nešablónovito, pestro, až neuchopiteľne nadžánrovo. Najväčším trhákom, sceľujúcim dielko do jedného monolitického bloku, je neopakovateľná atmosféra. Uhrančivá, ťaživá, dusná, plná poväčšine depresívne ladených emócií. Je tu množstvo silnej severskej melanchólie i akejsi ťažko definovateľnej paranoidnej vychýlenosti, signalizujúcej prítomnosť len tušeného, než priamo prítomného zla. Vrchol zaobstará veľká dávka „oksanenovskej“ éterickej mágie (na tú má Sofinka jednoducho copyright), ktorá skôr než k magickému realizmu, inklinuje k onomu zvláštnemu soumikumma či Finnish Weird...

Norma je po všetkých stránkach výborne spracované dielo. Sofi Oksanen v ňom vcelku prekvapivým a nečakaným spôsobom odhaľuje nové možnosti svojho ďalšieho vývoja a zároveň prináša znepokojivý, vyložene deziluzívny pohľad na zaužívané normy súčasného moderného, a neúprosného kapitalistického sveta. U mňa jasná bomba roka – Sofi Oksanen spoľahlivo zadupáva do betónu aj v roku 2016.


Sofi Oksanen: Norma

Vydal: Odeon (edícia Světová knihovna) 2010

Preklad: Linda Dejdarová

328 strán

Zobraziť diskusiu (0)

Norma

Norma

Sofi Oksanen

Hlavní postavou nového románu Sofi Oksanen je mladá žena Norma Ross, která bydlí v helsinské bohémské čtvrti Kallio. Je osamělá, avšak osamělost je částečně dobrovolná.

Kúpiť za 14,05 €

Podobný obsah

Piranesi

Čo číta výkonný riaditeľ OZ Cesta von Pavel Hrica

Piranesi

Zvláštny chlapík menom Piranesi žije sám v alternatívnom svete – nekonečnom labyrinte siení, ktoré sú plné mramorových sôch. V dolných sieňach Dom hraničí s oceánom a hore s oblakmi. Piranesi sa živí rybami a morskými riasami. Vedecky skúma jednu sieň za druhou a robí si o všetkom systematické zápisky. V tomto Dome sa vyskytuje už len iný živý muž „the Other“, s ktorým sa Piranesi stretáva na chvíľu každý utorok. Títo dvaja a pozostatky niekoľkých mŕtvol tvoria celé ľudstvo. Alebo nie? Piranesimu sa začínajú diať divné veci. Mysteriózna fantázia sa mení na detektívne pátranie, v ktorom Piranesi objavuje inú svoju identitu. Clarkovej román si ma pripútaval každou ďalšou kapitolou. Nevedel som ho pustiť z rúk. Popri čítaní vo mne rástli otázky: kým vlastne naozaj sme? Čo vnímame reálne a čo je len skreslenie? Ako ovplyvňuje naše prostredie to, čo si myslíme o sebe a svete?

V tmavej komore

Čo číta grafický dizajnér Ondrej Jób

V tmavej komore

Napoly memoáre, napoly esej, previazané úvahami o identitách – národnej, etnickej aj rodovej. Hlavná postava, autorkin otec, maďarský Žid, prežil hrôzy druhej svetovej vojny v Budapešti a po vojne emigroval do USA, kde si založil rodinu a pôsobil ako úspešný retušér fotografií v New Yorku. Do Maďarska sa vrátil až pred osemdesiatkou ako Stefánia – po tom, ako absolvoval operáciu na zmenu pohlavia. Tento až neuveriteľný príbeh priam núti na zamýšľanie sa nad vlastnou identitou, nad tým, aké hranice majú národy, ako veľmi našu súčasnosť ovplyvňuje naša rodinná aj civilizačná história. Kniha je o to silnejšia, že sa týka nášho geografického regiónu a opisuje našu zdieľanú minulosť. Krátko po dočítaní knihy som mal možnosť bližšie spoznať Budapešť (niekoľkokrát som sa pri potulkách dokonca úplnou náhodou ocitol priamo pred domom, kde prežil detstvo malý István) a musím povedať, že mi otvorila nové perspektívy v nazeraní nielen na Maďarsko, ale aj v nazeraní na Slovensko, jeho miesto v Európe a moje miesto v ňom.

Ženy aj muži, zvieratá

Čo číta kníhkupkyňa Na korze Alexandra Harvanová

Ženy aj muži, zvieratá

Richard Pupala u mňa knihou Ženy aj muži, zvieratá trafil do čierneho. Ako empatická čitateľka som vnímala postavy jeho svojráznych poviedok živo a plasticky. V jednotlivých textoch som vedela odčítať ich minulosť, emocionálnu výbavu a vnútorné rozpoloženie. A to všetko aj napriek tomu, ako píše Mária Ferenčuhová v zdôvodnení, prečo sa táto kniha ocitla v desiatke nominovaných kníh na cenu Anasoft litera 2021, že mi Pupala poskytol iba jeden výrez, obraz, situáciu. Poviedky vystaval výborne situačne aj dialogicky. Z príbehov si tak vnímavý čitateľ môže odniesť naozaj silnú emóciu.