Presne to sa totiž na Súostroví psa stalo. Nehostinne vykreslený ostrovček, patriaci k Európe, stojí totiž v ceste mnohým ľuďom, ktorí sa rozhodli riskovať nebezpečnú plavbu cez more a opustiť ešte nebezpečnejšiu domovinu. Ako vieme, nie všetci do Európy dorazia živí a nájsť ich mŕtvoly musí byť nepríjemné. Keď sa však objavia na mieste, kde má vyrásť turistická atrakcia, je to priam nežiaduce. Pochopiteľne, nikomu nenapadá, že by bolo vhodné na chvíľu potlačiť vlastné zhnusenie z tiel utopencov a venovať aspoň chvíľu pozornosti hroznému osudu, ktorý ich postretol. Každý má predsa vlastné problémy, každý sa stará o svoj život.

Rovnako ako Starosta, Farár, Starena či Učiteľ, ktorí v osudný deň našli vyplavené telá a teraz premýšľajú, čo s nimi urobiť. O počerných mužoch bez identity predsa nik nevie a bolo by ideálne, keby to tak aj ostalo. Vlastne by bolo ideálne, keby sa telá rýchlo odpratali. (Rokmi si už skupinka obyvateľov ostrova vlastne ani nebola istá, či sa tento moment vôbec niekedy stal.) Telá nech si preto vezme naspäť voda. Ale ako to urobiť, aby sa z nej už nikdy nevynorili? Teda skôr ‒ kto to urobí?

Lož prekry lžou a priblížiš sa ku katastrofe

Ak o tajomstve vedia dvaja, už to nie je tajomstvo a je jasné, že podivná skupinka, ktorá našla umrlcov, bude mať skôr či neskôr problém. Nazvime ho svedomím. Nazvime ho strachom. Nazvime ho vydieraním a hanbou. Dajme mu ďalších desať mien, no i tak sa ho nezbavíme. „Väčšina ľudí nemá potuchy o svojich temných stránkach, a predsa ich majú všetci. Odhalia ich často okolnosti, vojny, hladomor, pohromy, revolúcie, genocídy. A keď sa ľudia po prvý raz v skrytosti svojho vedomia nad nimi zamyslia, zľaknú sa ich a naskočia im zimomriavky.” Čoskoro majú byť životy Starostu, Farára, Stareny či Učiteľa vystavené novej hrozbe, ktorá má opäť preveriť ich charakter. Na ostrov totiž prichádza návšteva z pevniny. A vítaná veru nie je. Autor knihy ňou však dáva podivuhodnej skupinke šancu na nápravu. Zničené životy mŕtvych utečencov totiž nie sú to jediné, čo sa na ostrove v tichosti, spôsobenej mlčiacou väčšinou, zamietlo pod koberec. Kolektívnu vinu môže však teraz prebiť osobná zodpovednosť. Ako sa tejto možnosti skupinka zhostila, si dočítajte sami.

Hranice etickej dilemy

Philippe Claudel nemoralizuje. Chytí nás za ruku a sprevádza príbehom, ktorý sa nám odvíja pred očami rýchlejšie ako rybárske udice miestnych ostrovanov. Na pozadí tragédie šípime niečo horšie a naše najhoršie obavy potvrdia ďalšie postavy vstupujúce do deja.

V čase svetovej pandémie, keď od osobnej zodpovednosti každého a každej z nás závisí verejné zdravie, je skvelé vystaviť svoj mozog etickým dilemám a osobným pohnútkam iných (ideálne fiktívnych) ľudí, ktoré nám môžu zrkadliť vlastné situácie, keď sme sa zbavovali zodpovednosti. No taktiež nám môžu dodať odvahu, aby sme najbližšie, keď to bude potrebné, neostali ticho.

Philippe Claudel: Súostrovie psa

Inaque, 2020
Preklad: Mária Michalková

Obraz Arnold Peter Weizs-Kubínčan, Poľovník, 1930 ‒ 1944, webumenia.sk

Zobraziť diskusiu (0)