O smrti sme zmluvu nepodpisovali
Písať o zomieraní nie je úplne výnimočná spisovateľská záležitosť. Kým jedni sú majstri drásavého rozprávania o odchádzaní, iní to skúšajú v cynickej tónine. A keď sa nepostrážia ľahkovážni autori, môže sa rozprávanie o závere života zvrhnúť na melancholický gýč. Slávny nemecký prozaik je v príbehu neskorého života dôsledný, odvážny i sympaticky skromný.
Javisko odchádzania je príliš živé
Sedemdesiatšesťročný emeritný akademik Martin Brehm je vekovo už v kategórii adeptov na odchádzanie. Jeho životné finále je však výnimočné. Žije s výrazne mladšou krásnou manželkou a okrem toho, že píše články a filmový scenár, teší sa z inej výnimočnosti – zo svojho šesťročného syna Davida. Javisko je príliš živé a naplnené milovanými na to, aby sa opona zatiahla a on z neho definitívne odišiel.
Lekár mu po diagnostikovaní rakoviny pankreasu veľkoryso prisľubuje maximálne tri mesiace života. V lepšom prípade relatívne znesiteľných, v horšom poznačených neznesiteľnou bolesťou a záchvatmi zúfalstva.
Nič z toho, čo prichádza, nie je úplne prekvapujúce. Absolvuje typickú cestu kübler-rossovského zmierovania sa so smrťou. Búri sa, polemizuje a vo chvíľach nečakanej vitality oživuje nádej v nesprávnu diagnózu. Cíti sa predsa tak skvele, lepšie ako hocikedy predtým…
Od najbližších očakáva výnimočný záujem, ale zisťuje starú krutú pravdu – v najpodstatnejších chvíľach života (a zomierania) je každý človek osamelý.
Kompostový testament
Schlink už od Predčítača komponuje do svojich príbehov právne a etické dilemy. Tu právne uvažovanie o zmysle pre spravodlivosť nefunguje. Je na smrti niečo spravodlivé? Kto, kedy a s kým uzavrel kontrakt o obmedzenosti ľudského pozemského bytia? Ak áno, mohlo ísť o informovaný súhlas?
Brehm je zvedavec. Prekáža mu, že nebude môcť ďalej sledovať beh dejín. Pobije sa Amerika s Čínou a čo bude s Európou a jeho vlasťou aj celým svetom v epoche klimatických zmien? „A někdy sa stávalo, že se smrti děsil, té nicoty, prázdnoty, chladu. Potom se styděl. Nicota je nicota – proč se toho děsit?“
Predsa len jedna vec takpovediac právneho charakteru je v hre. Aké dedičstvo zanechá svojmu synovi? Nie to na účtoch a listoch vlastníctva, ale v spomienkach a životnej filozofii.
Brehm je vo svojom životnom odkaze praktický a popri písanom testamente vymyslí založenie kompostu, aby jeho syn po otcovej smrti mal postarané o ekologicky prospešnú činnosť. Aj takto môže vyzerať exit z extrémne zúfalej situácie, keď sa ľudská bytosť chystá na splynutie so zemou.
Citlivý čitateľ musí stále myslieť na to, ako je tento literárny príbeh zviazaný s tým najintímnejším príbehom autorovho neskorého života. Bernhard Schlink má osemdesiat a byť prostredníctvom najnovšej prózy účastníkom jeho konfrontácie s odchodom je výnimočná skúsenosť, viac ako iba čitateľská.
Bernhard Schlink: Pozdní život
Preklad: Jana Zoubková
Odeon, 2024