„... vedzte, že duša umiera spolu s telom. Kráčajte teda v ústrety smrti potom, čo si vychutnáte život. Sme zvieratá medzi zvieratami, jedni aj druhí pochádzame z hmoty, s jedinou výnimkou, že sme bezbrannejší. Ale pretože na rozdiel od zvierat vieme, že musíme zomrieť, pripravujeme sa na tú chvíľu tak, že si užívame života, ktorý sme dostali náhodou a vďaka náhode.“ (s. 47)

Umberto Eco v jednom rozhovore povedal, že pred písaním Ostrova včerajšieho dňa čítal množstvo barokovej literatúry, aby dostal jazyk tej doby takpovediac do ucha. Formu príbehu postavil roveň jeho obsahu, lebo „téma diktuje štýl“. Tento aspekt literárnej tvorby sa v súčasnosti vyskytuje naozaj ojedinele, ale Eco sa ním zaoberá v každom svojom románe. Píše tak, aby príbeh, ktorý sa odohráva pred tristo rokmi, nepôsobil ako súčasnosť zasadená do minulosti, ale ako hodnoverný historický prameň.

„... prvá vlastnosť čestného muža je pohŕdanie náboženstvom, ktoré od nás požaduje, aby sme sa báli smrti, tej najprirodzenejšej veci na svete, nenávideli jedinú krásnu vec, ktorú nám osud dal, a tou je život, a dúfali v život v nebi, kde vo večnej blaženosti žijú len planéty, ktoré sa netešia ani z odmeny, ani z trestu, ale venujú sa len svojmu večnému pohybu v objatí prázdna. Buďte silný ako mudrci antického Grécka a pozerajte na smrť pevným pohľadom a bez strachu. Ježiš sa natrápil, kým sa jej dočkal. Ostatne, prečo sa bál, keď mal byť vzkriesený?“ (s. 48)

Eco znova potvrdil svoju výnimočnú historickú erudíciu. Do fiktívneho príbehu zakomponoval reálne postavy, akými boli napríklad: kardinál Mazarin, generál Spinola, generál de Toiras či samotný Richelieu. Príbeh nezasadil do svojho obľúbeného stredoveku, ale zvolil si obdobie tridsaťročnej vojny a zámorských moreplavieb, ktorých cieľom bolo objavenie Punto Fijo. Eco vylíčil uvažovanie ľudí, ktorí sa snažili pochopiť svet a vyložiť si jeho zákonitosti mnohými spôsobmi, adekvátnymi dobe, v ktorej žili, a poukázal na ignorovanie zdieľania nadobudnutých vedomostí medzi jednotlivými národmi kvôli sledovaniu vlastných mocenských záujmov.

„A spomedzi všetkých istôt, na ktorých nedostatok si sťažujeme, jedna jediná je prítomná, a to je tá, že všetky veci sa nám javia tak, ako sa nám javia, a nie je možné, aby nebolo pravdou, že sa nám javia práve tak, a nie inak.“ (s. 51)

Rovnako ako Eco oboznamuje čitateľov s faktami, tézami, teóriami a úvahami, tak s nadobudnutými vedomosťami vychádza na svetlo aj hlavný hrdina, tieňomilný Roberto de la Grive. Podobné metafory rámcujú celý dej Ostrova – veď už len samotný názov v sebe nesie zlúčenie exaktného pomenovania a tajomnej obrazotvornosti. Eco, vychádzajúc z Aristotelových teórií o metaforách, vymýšľa jedno podivuhodné obrazné pomenovanie za druhým a občas pôsobí dojmom, že ich úmyselne doťahuje skoro až ad absurdum. Celkovo pôsobí Ostrov včerajšieho dňa ako do najmenších detailov premyslené dielo, ktorého autor si nenechal nič na náhodu. Eco v ňom koketuje s rôznymi žánrami – či už s „tradičným“ historicko-filozofickým románom, esejistickou štúdiou novovekého myslenia alebo s dobrodružným, dokonca až so špionážnym románom. Zároveň sa vysmieva spisovateľským manierom a sarkasticky poukazuje na rôzne „barličky“, ktorými si autori pomáhajú. Sám si ospravedlňuje pracovanie s autorskou licenciou, nutnou pre funkčnosť jeho príbehu.

Pri čítaní Ecových románov ma prekvapilo zistenie, že jedným z najdôležitejších prvkov, s ktorým pri písaní pracuje, je láska. Či už ju predstavuje Lila v Tajuplnom plameni kráľovnej Loany, Pani v Ostrove, tajomné dievča z Mena ruže alebo sa zobrazí v kontrastnej podobe absolútnej neznášanlivosti ku všetkému zmyselnému, ktorou trpí Simone Simonini z Pražského cintorína, vždy tam niekde je. Ešte zaujímavejšia ako jej neočakávaná prítomnosť je účelovosť lásky. Eco ju do príbehov nevkladá len ako romantický element, ale povyšuje ju na symbol, ktorý má pre tú-ktorú postavu určitý význam, motivuje ju k myšlienkam a úvahám a iniciuje jej psychický vývoj.

„... vychutnával krásu noci, keď sa zdalo, že všetko odpočíva, hviezdy sa pohybujú tichšie ako Slnko a človek má sklon veriť, že je jedinou snívajúcou bytosťou v celej prírode.“ (s. 251)

Čitateľovi, ktorý už prečítal viacero Ecových kníh, určite neušli podobnosti medzi nimi – či už ide o spomínanú lásku, hlavnú postavu, ktorá často prechádza procesom akéhosi sebauvedomovania v konfrontácii s minulosťou, alebo o rozdelenie príbehu do dvoch základných časopriestorových rovín. Ecovi sa z týchto ingrediencií zakaždým podarilo vytvoriť jedinečné dielo, vždy odlišné od tých, ktoré už napísal, ale aj od tých, ktoré nasledovali po ňom. V prípade Ostrova včerajšieho dňa to nebolo inak.

„Túžiť po niečom, čo nikdy nebudeš mať, nie je to azda najvznešenejší vrchol všetkých túžob?“ (s. 260)

Umberto Eco: Ostrov včerajšieho dňa

Slovart, 2011

Preklad: Dagmar Sabolová

Zobraziť diskusiu (0)