Rodinné synapsie rozkošatené naprieč generáciami vykazujúce nejednu vážnu poruchu. Citlivé väzby medzi jednotlivými členmi z veľkej časti ovplyvnené i týmito patologickými javmi, kam možno zaradiť také vážne veci ako napríklad tragické nehody, fyzické postihnutie, psychickú labilitu či vyložené šialenstvo sprevádzané závislosťami, samovraždy či dokonca nevyjasnené prípady domnelého sexuálneho zneužívania. V nadväznosti na tieto faktory potom aj nanajvýš komplikovaný, ale zároveň mimoriadne vrelý vzťah k matke, ktorý sa stáva akýmsi katalyzátorom k pátraniu po zmienených rodinných tajomstvách.

Asi taký je hrubý náčrt obsahovej náplne autorkinho skvostného textu. Odkrývanie rodinných hrobiek je mnohokrát prežutá a zdanlivo celkom vyčerpaná téma, avšak Delphine de Vigan ju dokáže uchopiť takým originálnym spôsobom, že i v tomto vychodenom teritóriu nájde nové cestičky. Rozprávanie tvorí svojrázna zmes pozostávajúca z prvkov biografie či autobiografie, doplnených o viac-menej čistú fikciu tam, kde sa výpovede a spomienky jednotlivých rodinných členov, prípadne samotnej autorky, rôznia alebo aj úplne rozchádzajú. Možno o nich potom paradoxne povedať, že sú napísané presne tak, ako si ich každý pamätá, alebo si len prosto myslí, že sa udiali práve takto. Spomienky sa zvyknú kriviť a hlava býva deravá, tak už to jednoducho v živote chodí, nič nenarobíme.

Kniha je rozdelená na tri časti. Prvá sa zameriava na široké rodinné vzťahy, v druhej sa zorné pole zúži a zaostrí predovšetkým na putá matky a dcér(y), až napokon do tretice dospejeme k tragickému, ale zároveň silne katarznému vyvrcholeniu: dochádza k zmiereniu sa s danými skutočnosťami na všetkých rodinných frontoch. Samotný text je rozčlenený do kratších, dvoj- až (zhruba) šesťstránkových kapitoliek. Tieto sú ďalej rozfragmentované na množstvo menších odsekov. Každý z nich potom predstavuje akési (textové) fotografické políčko, zachytávajúce nejakú scénku z toho-ktorého okamihu rodinného života. Jednotlivé obrázky, kde hlavnou devízou je Delphinin typicky superpresný, krištáľovo čistý jazyk, pomalým tempom defilujú v silne viskóznej atmosfére, ktorej hlavnú zložku akoby tvoril akýsi zvláštny, hustý, ťažký, horkosladký med.

Cez to všetko autorka ťahá ďalšiu dôležitú líniu reflektujúcu samotný postup, akým tento výnimočný materiál vznikal a koľko úsilia i sebaprekonania musel stáť všetkých účastníkov. Do výsledného celku to vnáša istý (auto)terapeutický rozmer, ku ktorému sa počas procesu písania Delphine de Vigan utiekala ako k morálnemu povzbudeniu, posúvajúcemu spisovateľku o ďalší kúsok vpred.

Noc nic nezadrží už samotným názvom evokuje príchod neodvratného nešťastia. Ide o emocionálne náročné čítanie, ktoré však napriek nejednému mimoriadne vážnemu okamihu prináša skutočne vrúcne (a nepatetické) ohliadnutie sa za tými najbližšími, za drahou matkou zvlášť, nech už bola akákoľvek. Ak vám počas tohto zážitku príde na chuť istá legendárna írska kapela s kultovou skladbou, ktorej názov nesie i tento krátky čitateľský komentár, vôbec vám to nebudem zazlievať.

Delphine de Vigan: Noc nic nezadrží

Odeon, 2012 (edícia Světová knihovna, vydanie druhé)

Preklad: Alexandra Pflimpflová

304 strán

Zobraziť diskusiu (0)