Názov publikácie podnecuje predstavu záhadnosti, presne takej, akú okolo seba a svojich diel Ferrante má. Pôsobenie neznámeho vo forme esejistického názvu i obsahového konštruktu a tabuizovaného súkromného života láka potenciálnych čitateľov a čitateľky. Postupným čítaním však zistíme, čo je autorkiným cieľom a kde sú dôvody vzniku Frantumaglie. „Aby som fragmenty pomenovala, používam slovo mojej matky: frantumaglia. Sú to kusy a útržky, ťažko povedať, odkiaľ pochádzajú, spôsobujú hluk v hlave a občas dokonca aj nevoľnosť.“ Rukopisné útržky sa spisovateľka spolu so svojím vydavateľstvom rozhodla sceliť a hoci navonok pôsobia naďalej ako „frantumaglie“, z hľadiska celku sa združujú.

Autorka Neapolskej ságy, románov Zraňujúca láska, Temná dcéra, Dni opustenia či detskej knihy Pláž v noci sa v 90. rokoch rozhodla pre anonymné spisovateľstvo. Dodnes netušíme, kto je v skutočnosti Elena Ferrante. Tvarovanie do súčasnej podoby písania bol podľa spisovateľky dlhý proces ústiaci do túžby chcieť vydať, a to najmä preto, aby dala knihe autonómnosť a oddelila sa od nej. Dôvody izolácie od verejného profilovania jej osoby artikulovala na niekoľkých stranách, vo viacerých rozhovoroch, nielen vo Frantumaglii. Pri otázkach tohto typu je ostrá a takmer vždy priamočiara. Tvrdí, že verejne nevystupuje: „Z tak trochu neurotickej túžby po nedotknuteľnosti. Písanie sa dotýka každého kúska tela.“ Vďaka vydaniu sentencií z jej života a skompletizovania časti rozhovorov, ktoré Ferrante ponúkla médiám, sa dostávame na rozhranie viacerých aspektov, mnohých mätúcich. Prezentácia intímnej línie, existenčného pozadia sa obmedzila kvôli autorkinmu postoju na minimum – na skryté, niekedy snáď i zjavné nuansy, zámerné (štýl, forma písania, výber tém, a i.) či spontánne prieniky (vnútorné pocity, názory, a pod.). Dozvedáme sa napríklad, že vyštudovala klasickú literatúru. Fakt nám ponúkla vedome, avšak pozorný/á čitateľ/ka jej profesijné (príp. záujmové) zameranie na textoch spozná. Odkrýva nám teda len to, čo môžeme sami nájsť a identifikovať. Napriek tomu je nutné položiť si otázku, či vďaka anonymizácii nepritiahla pozornosť ľudí ešte viac a vzhľadom na kvalitu textov intenzívnejšie, a tým sa stala tak či onak súčasťou knižného marketingu. Zároveň, ak skutočne necíti potrebu sebaprezentácie a knihy necháva „napospas samým sebe“, prečo máme na pultoch Frantumagliu?

Zahalená odhalená Ferrante sa v textoch vyjadruje k spoločenským otázkam, politickej situácii, píše o svojom detstve alebo postoji k feminizmu atď. cez hustú škálu otázok od novinárov, čitateľov. Súčasťou je aj zbierka listov, ktoré si autorka vymenila s talianskym režisérom Mariom Martonem. Konverzácia na úrovni diskusie o pripravovanej filmovej adaptácii diela Zraňujúca láska nás utvrdzuje v názore, že pseudonym tejto spisovateľky, predovšetkým ale jej talent, vzbudzuje rešpekt. Úctu a pokoru k jej osobe prejavil Martone osobitým prístupom k slovu, tiež prosbou o pripomienkovanie a istú formu autorizácie filmového scenára. Zreteľ nazerania sa obracia smerom k spisovateľke, keď Martonemu píše: „Dúfam, že ku mne budete zhovievavý. Viem málo, či vlastne neviem nič o tom, ako sa číta scenár, pravdepodobne som zapísala s istou neohrabanosťou veci, ktoré ste už mali jasné alebo majú málo spoločného s rozprávaním prostredníctvom obrazov. Ak je to tak, zahoďte to všetko do koša a zachovajte si jedine môj obdiv k Vášmu hľadaniu, k Vašej práci.“ Osobnostných čŕt je v uvedenom úryvku hneď niekoľko a stačia na vybudovanie predstavy o povahe Ferrante. Sú totiž častým fenoménom v celej knihe.

Okrem skromnosti, obdivu, schopnosti uznať kvalitnú prácu iných ľudí a oceniť ju sa dominantným aspektom stáva fundovanosť, znalosť jazyka vo všetkých rovinách (najmä syntaktickej a štylistickej) a hĺbka. Ferrante nikdy nezostáva na povrchu. Hľadá, konštruuje, polemizuje na hrane s perfekcionizmom, dovolím si tvrdiť – aj za jeho hranicou. „Hoci pochybujem, že tento list dokážem dokončiť.“, „List z mája 1995, nedokončený, neodoslaný.“, „List z 18. mája 1998. Vydavateľstvo nikdy nedostalo román, o ktorom sa píše.“ a ďalšie. Príčina nedokončenia nie je v lenivosti alebo neochote pustiť sa do písania. Uvedené listy (rukopisy) sú dôkazom systematického uvažovania Ferrante o položených otázkach, o štruktúre textov, o ich sémantike. Existencia je dokázaná. Obsažnosť a širokosť tém však podľa slov autorky znemožňuje vyjadriť sa plnohodnotne. Opodstatnenie týchto otázok je zjavná. Ferrante ich často využíva ako zdroje inšpirácií pre tvorbu reflexívnych až filozofických textov a subjektívneho intelektuálneho priestoru.

Na báze všetkého spomenutého sa ale ráta s tým, že čitateľ/ka pozná tvorbu Eleny Ferrante do čo najväčšej možnej hĺbky. V prípade neznalosti sa v texte ľahko stratíte a viaceré pasáže knihy Vás budú od čítania skôr odrádzať a zaťažovať. Dynamiku rovnako spomaľuje časté opakovanie sa, najmä otázok o identite a neustále variovanie odpovedí. Naznačené tematické okruhy by vďaka Eleninej filozofickej stránke mohli priniesť omnoho viac, ako kniha ponúka. Nateraz sa dostávame ku knihe, ktorú odporúčam verným fanúšikom a fanúšičkám Eleny Ferrante.

Inaque 2019,

Elena Ferrante
Frantumaglia

Preklad: Peter Bilý

Recenznú knihu poskytlo vydavateľstvo Inaque

Zobraziť diskusiu (0)