Už v úvode je čitateľ vtiahnutý do drsného väzenského prostredia. Hlavná protagonistka Romy Hallová dostane dva doživotné tresty – áno, nad logikou tohto rozsudku sa pozastavuje aj samotná hrdinka –, ktoré si má odpykať spolu s ostatnými trestankyňami v kalifornskej ženskej väznici. Mladá žena, ktorá sa živila ako striptérka a „vonku“ nechala malého synčeka, sa síce už odmalička stretávala s rôznymi problémami života slabšej sociálnej vrstvy, no väzenie to priam zaklincovalo, pretože bola ako matka odtrhnutá od svojho dieťaťa, čo nesie veľmi ťažko.

Táto kniha nie je príjemným, a už vôbec nie pozitívnym čítaním. Ukazuje nám odvrátenú tvár amerického života, života príslušníkov slabšej sociálnej vrstvy, o ktorom sa toľko nehovorí – ak vôbec. Deti, ktoré sú už odmalička takmer isto odsúdené na biedny život, do akého sa narodili (iste, výnimka potvrdzuje pravidlo). Amerika je stále prezentovaná ako krajina neobmedzených možností, kde si človek môže splniť svoj americký sen, často si ju idealizujeme a možno tak trochu aj prehliadame všetko to negatívne, očarení vidinou toho skvelého, a preto oceňujem, že kniha Klub Mars vykresľuje práve realitu početnej vrstvy obyvateľstva, čím do istej miery nastavuje zrkadlo strednej a vyššej vrstve a apeluje na ňu, aby pred osudmi týchto ľudí nezatvárala oči.

Drogy, chudoba, kriminalita, sex, prostitúcia… to všetko je súčasťou mnohých životov, pretože títo ľudia, ktorých systém akoby ignoruje (pokiaľ nejde o odsúdenie hoc aj za malý priestupok), väčšinou nemajú na výber. Ani Romy nie je striptérkou, pretože by po tom túžila. Neužíva si pohľady a dotyky chlipných a dotieravých chlapov, ktorí sú navyše často aj lakomí. Jednoducho akosi nemá na výber. Ruka v ruke s jej životným štýlom idú aj vzťahy s pochybnými chlapíkmi, až sa jej jeden stane osudným a Romy sa ocitne v base.

Rachel Kushner sa však vo svojej knihe nezamerala len na jednu postavu, celkový vykreslený obraz Rominho života a života ľudí v jej okolí je ako puzzle – poskladaný z príbehov viacerých postáv, ktoré sa navzájom ovplyvňujú. Autorka si nezvolila opis utrpenia len jedného človeka, ale hneď niekoľkých, pričom každá z postáv si nesie svoje bremeno a poukazuje na problémy, s ktorými sa „ľudia ako on či ona“ musia vyrovnávať.

Romy je zvláštna postava, ani čierna, ani biela, ani sivá. Môže vám byť sympatická aj nemusí. Stane sa obeťou okolností a napokon aj obeťou súdneho systému (starý a opitý verejný obhajca toho veľa nezmôže). Občas je zaujímavá, občas nie. Román akoby sa stále viac odkláňal od Rominho príbehu a len sa snažil poukazovať na to či ono, reflektovať mnohé, no zároveň nejde až tak do hĺbky. Osobne som autorkinmu štýlu písania neprišla na chuť, hoci viaceré momenty boli veľmi zaujímavé a niektoré pasáže vskutku pútavé.

Cieľom textu je otvoriť nám oči, priblížiť svet a osudy ľudí, ktorí mali v živote menej šťastia či príležitostí, respektíve im bola uprená spravodlivosť. To sa autorke zaiste podarilo a verím, že mnohých jej román, ktorý je napísaný veľmi živým a šťavnatým jazykom ulice a miestami je vskutku vtipný, zaujme. Z informačného hľadiska – povedzme ako dokument či istá forma reportáže – bola pre mňa kniha Klub Mars prínosná, avšak z literárneho hľadiska som si ju až tak neužila.

Rachel Kushner: Klub Mars

Inaque, 2020

preklad: Marína Gálisová

Zobraziť diskusiu (0)