Italo Calvino
Neviditeľné mestá
Artforum 2017

Opäť uvidíme Neviditeľné mestá

Nestarnúca a už dlhšiu dobu nedostupná kniha Itala Calvina Neviditeľné mestá príde opäť do kníhkupectiev vďaka edičnej činnosti vydavateľstva Artforum. Calvinov Marco Polo rozpráva cestopisné príbehy plné fantázie veľkému Kublaj chánovi. Sú prepletené ženskými menami a obrazotvornosťou. Neviditeľné mestá ožívajú v preklade Stanislava Valla, v neviditeľných ilustráciách Daniely Olejníkovej a rafinovanej grafickej úprave Pala Bálika.

Mestá a pamäť 1.

Keď sa stadiaľ človek dá na cestu a po tri dni sa uberá smerom na východ, ocitne sa v Diomire, v meste so šesťdesiatimi striebornými kupolami, s bronzovými sochami všetkých božstiev, s uliciami vydlaždenými cínovými dlaždicami, divadlom z krištáľu, so zlatým kohútom, čo každého rána z veže ohlasuje deň. Všetky tieto krásy už pocestný pozná, lebo ich videl aj v iných mestách. No zvláštnosťou tohto mesta je, že ten, kto tam príde v septembrový večer, keď sa dni krátia a nad dverami pražiarní rýb sa v jedinom okamihu rozsvecujú pestrofarebné lampy a z ktorejsi terasy zaznie ženský výkrik: Joj!, pocíti odrazu závisť voči tým, ktorí v tejto chvíli myslia na to, že podobný večer už zažili a že boli vtedy šťastní.

Mestá a pamäť 3.

Zbytočne sa budem pokúšať, šľachetný Kublaj, opísať ti Zairu, mesto s vysokými hradbami. Mohol by som ti povedať, koľko schodíkov majú tamojšie uličky, akého tvaru sú oblúky nad bránami domov, akými zinkovými platničkami sú pokryté strechy, viem však, že to by bolo, ako keby som ti nepovedal nič. Nie z tohto mesto totiž pozostáva, lež zo súvzťažností medzi mierami jeho priestoru a udalosťami jeho minulosti: výška kandelábra a hompáľajúce nohy obeseného uzurpátora, motúz natiahnutý medzi kandelábrom a zábradlím náprotivného balkóna a girlandy skrašľujúce trasu kráľovninho svadobného sprievodu, výška tohto zábradlia od zeme a skok cudzoložníka, ktorý ho preskakuje na svitaní, sklon odkvapového žľabu a kroky mačky, ktorá vchádza do toho istého okna, dostrelová vzdialenosť delového člna, čo sa znenazdajky vynoril spoza výbežku, a guľa, čo rozbíja odkvapový žľab, roztrhané rybárske siete a traja starci, ktorí sedia na móle, opravujú siete a po stý raz si rozprávajú historku o delovom člne uzurpátora, ktorý bol vraj nemanželským kráľovniným synom odloženým v plienkach na tomto móle.

Túto vlnu dvíhajúcu sa z prúdu spomienok mesto vstrebáva ako špongia a rozširuje sa. Rozprávanie o dnešnej Zaire by malo obsahovať aj celú jej minulosť. No mesto o svojej minulosti nevraví, ono ju má v sebe, má ju, tak ako čiary na dlani, vpísanú do kľukatých ulíc, do tepaných mreží okien, do zábradlí schodísk, do vysokých hromozvodov, do žrdí zástav a aj každý tento segment sám osebe je zbrázdený škrabancami, vrúbkovaním, ryhami, zárezmi.

Ako zviditeľniť neviditeľné ilustrácie?

Mestá a znaky 5.

Nikto nevie lepšie ako ty, múdry Kublaj, že mesto nikdy nemožno stotožňovať s jeho opisom. A predsa je medzi jedným a druhým určitý vzťah. Ak ti opisujem Olíviu, bohaté mesto, kde sa veľa vyrába aj veľa zarába, nuž na to, aby som ti zdôraznil, aký tam vládne blahobyt, nemám iného prostriedku, ako rozprávať ti o prelestných palácoch s vankúšmi so strapcovitou obrubou vyloženými na podobločniciach dvojitých gotických okien, za železnou mrežou vnútorného nádvoria kropí krútiaca sa pŕška hebký trávnik, po ktorom si vykračuje páv s roztiahnutým chvostom. No z tohto opisu ty ihneď pochopíš, že Olíviu zahaľujú kúdoly mastných sadzí usádzajúcich sa na stenách domov, že v spleti uličiek hrkocú ťažké povozy a pritláčajú chodcov o múry domov. Ak ti chcem porozprávať o pracovitosti obyvateľstva, hovorím o remenárskych dielňach voňajúcich kožou, o ženách trkotajúcich pri tkaní lykových kobercov, o visutých kanáloch, z ktorých sa valí voda na mlynské kolesá: no obraz, čo tieto slová vyvolajú v tvojej osvietenej mysli, bude obrazom pohybu kusa dreva oproti zubom frézy opakovaného tisíckami rúk tisícky ráz v čase určenom pre jednotlivé zmeny. Ak ti mám vysvetliť, ako sa duch Olívie orientuje na život v slobode a smeruje k vyberanej kultúrnosti, porozprávam ti o dámach, ktoré sa so spevom nocou plavia na vysvietených člnoch pomedzi zelené brehy lagúny, no iba preto, aby som ti pripomenul, že na predmestiach, kde večer čo večer vystupujú z člnov muži a ženy ako dlhé rady námesačníkov, sa vždy nájde niekto, kto sa v tme rozosmeje a povie nejakú vtipnú alebo posmešnú poznámku.

Toto možno nevieš: že ak mám hovoriť o Olívii, nemohol by som to povedať inakšie. Keby naozaj jestvovala Olívia s dvojitými gotickými oknami a s pávmi, s remenármi a tkáčmi kobercov a člnmi a lagúnami, bola by to biedna tmavá diera plná múch a aby som ti ju opísal, musel by som siahnuť po metaforách o sadziach, škripote kolies, opakovaných pohyboch, posmešných poznámkach. Lož nespočíva v slovách, spočíva vo veciach.

Mestá a oči 3.

Ani po týždennom putovaní naprieč lesným porastom ten, kto sa zberá do Bauči, nijaké mesto nevidí, a pritom je už v ňom. Spočíva na tenkých stĺpoch, čo sa dvíhajú zo zeme, ďaleko jeden od druhého, a strácajú sa v oblakoch. Vychádza sa doň po rebríkoch. Na zemi sa obyvatelia ukazujú len zriedka: všetko potrebné majú tam hore a dolu radšej neschádzajú. Ničím sa mesto nedotýka zeme, okrem tých dlhokánskych bocianích nôh, na ktorých spočíva, a okrem - za jasných dní - prederaveného tieňa s mnohými hranami, čo sa črtá na suchom lístí.

Pokiaľ ide o obyvateľov Bauči, jestvujú tri domnienky: že nenávidia Zem, že si ju držia v úcte do takej miery, až sa vyhýbajú akémukoľvek dotyku s ňou, že ju milujú takú, aká bola pred nimi, a ďalekohľadmi a teleskopmi namierenými nadol ju ustavične skúmajú, list po liste, kameň po kameni, mravca po mravcovi, očarení vlastnou neprítomnosťou.

Mestá a výmeny 5.

V Smeraldíne, vodnom meste, sa navzájom prekrývajú a pretínajú sieť kanálov a sieť ulíc. Ak sa chceš dostať z jedného miesta na druhé, vždy si máš možnosť vybrať, či pôjdeš po súši, alebo na člne: a keďže najkratšia trasa medzi dvomi bodmi v Smeraldíne nevedie priamo, ale krížom-krážom a vetví sa do krkolomných odnoží, pred každým pocestným sa neotvárajú iba dve možné cesty, ale sa ich otvára veľa, a ich počet sa ešte zvyšuje, ak človek strieda člny so súšou.

A tak sú obyvatelia Smeraldíny ušetrení nudy z každodenného prechádzania tými istými trasami. A to nie je všetko: sieť ulíc a kanálov nie je rozložená len v jedinej úrovni, ale možno z nej schádzať dolu alebo vychádzať nahor po schodíkoch, rebríkoch, pavlačiach, klenutých mostíkoch, visutých uličkách. Každý obyvateľ si preto vďaka kombinácii prvkov rozličných trás, teda mimoúrovňových alebo klasických, môže každý deň dožičiť pôžitok z novej cesty na tie isté miesta. Tie najzabehanejšie a najpokojnejšie životy v Smeraldíne plynú tak, že sa v nich nič neopakuje.

Ako všade inde, i tu sú výraznejším obmedzeniam vystavené životy tajné a dobrodružné. Smeraldínske mačky, zlodeji, tajní milenci sa presúvajú trasami najvyššími a celkom nesúvislými, preskakujú zo strechy na strechu, spúšťajú sa z altánku na balkónik, zakrádajú sa neistým krokom povrazolezca popri odkvapoch. Nižšie pobehujú v tme odpadových kanálov potkany, jeden za chvostom druhého, vedno so sprisahancami a pašerákmi: nazízajú spod príklopov žúmp a z potrubí kanálov, zaliezajú do medzierok a úzkych uličiek, prevliekajú z jednej skrýše do druhej syrové kôrky, zakázaný tovar, súdky pušného prachu, preliezajú hore-dolu spleťou podzemných chodbičiek narúšajúcich jednoliatosť mesta.

Na mape Smeraldíny by mali byť atramentmi rozličných farieb vyznačené všetky tieto trasy, na súši aj na vode, viditeľné aj skryté. Ťažšie je vyznačiť na papieri let lastovičiek, ktoré rozrážajú ovzdušie nad strechami, s nehybnými krídlami klesajú po neviditeľných parabolách, prudko vzlietajú, aby v letku schmatli komára, vzápätí znovu v špirále stúpajú nahor, tesne popri štíhlej vežičke: a v každom bode ich vzdušných trás prevyšujú všetky body mesta.